OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 11. časť

06.01.2014 (09:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 813×

Časť jedenásta

„To nemyslíš vážne!“ oboril sa na mňa Ryan, keď som prišla do môjho laboratória. „Veď je to samovražda! Zabudla si na to, že ešte pred pár hodinami ťa chceli zabiť?!“

Nevenovala som mu veľkú pozornosť, nakoľko som potrebovala nájsť suroviny na môj najnovší nápad. Prešla som do skladu, kde som vždy mala všetko, čo som nemohla uschovať v dome a našťastie tam bolo presne to, čo som potrebovala.

Zobrala som dve fľaštičky z chladničky a vydala sa hľadať formu na čapíky. Pritom sa mi podarilo nájsť aj oleum cacao, ktorý som mala v pláne použiť ako základ.

„Čo ideš robiť?“ nedochádzalo Ryanovi.

Hodila som mu fľaštičku a on ju opatrne chytil. Prečítal sa názov a vytrieštil na to oči.

„Ako je možné, že máš Thiopental? Veď to nie je len tak dostupné!“

Nevinne som pokrčila plecami.

„Ak máš svoje zdroje, je dostupné všetko.“

Sadla som si za stôl a začala som zháňať ďalšie veci. Váhy, závažia, infračervenú lampu...

„Čo z toho vlastne chceš urobiť? Načo ti to je?“

Otočila som sa k Ryanovi a vzdychla som si.

„Ideme do môjho sídla. Viem, že tam bude dosť vojakov a preto si zoberieme zbrane,“ vysvetlila som. „Nie som však ten typ, ktorý túži po zabíjaní a preto...“ ukázala som na stôl s vecami. „Čapíky sa roztápajú pri telesnej teplote. Tak ma napadlo... čo keby som ich naplnila Thiopentalom, ktorý ich hneď v prvých tridsiatich sekundách uspí tak na päť, možno desať minút. My medzitým zistíme, čo sa dá a odídeme skôr, než sa zobudia. Žiadne ujmy na zdraví,“ pokrčila som plecami a usmiala sa nad mojím geniálnym plánom.

„Thiopental sa podáva intravenózne, Acelynn,“ upozornil ma doktor.

„Tak dúfajme, že máš ešte stále presnú mušku,“ žmurkla som na neho a dala sa do práce.

Potrebovala som vyrobiť minimálne tak päťdesiat guliek tak, aby mi sedeli do nábojnice na zbrani. A že to nebolo nič nenáročné.

Ryan všetko testoval a pritom stále sledoval čas. Potrebovala som to stihnúť za menej, ako tri hodín, pretože vonku sa už pomaly stmievalo a my sme nemali dokopy nič. Žiadne správy od Victora, len v televízore chodili nepretržite správy s mojou tvárou. Každý ma chcel nájsť a nikto neuvádzal prečo. Aspoň keby mali všetky potrebné informácie.

„...a tu už vidíme prichádzať domov Victora Wildena, jednu z obetí Acelynn Whiteovej,“ ozval sa odrazu hlas z jedného kanála a ja som odskočila od lampy, pod ktorou sa topil kakaový olej.

Vyskočila som na nohy a rozbehla sa bližšie, neveriacky hľadiac na obrazovku. Nejakí ľudia mu pomohli vybrať vozíček a potom sa pri ňom už pristavila reportérka.

„Boli ste s ňou v jednej miestnosti, pán Wilden. Čo si pamätáte? Ublížila vám?“

Profesor sa zhlboka nadýchol.

„Nie, neublížila mi. Bola len rozrušená a chcela sa dostať preč. To je všetko,“ bránil ma.

„Rozrušená?“ zopakovala som po ňom takmer nečujne. Nakoniec som nad tým len pokrútila hlavou a ďalej sledovala reportérku, ako ho prenasleduje až k dverám a kladie mu ďalšie otázky na mňa. Vôbec sa mi nepáčila. Pýtala sa ho také veci, akoby sme my dvaja boli najlepší kamaráti.

„Čo sa deje?“ zaujímalo Ryana, ktorý medzitým prešiel ku mne.

„Profesor dorazil domov a ako inak, čakali tam novinári,“ odfrkla som naštvane a vypla televízor. Nepotrebovala som počúvať ďalšie špekulácie a upozornenia o sebe. Veď som, do šľaka, nič neurobila!

Prehrabla som si vlasy a znova sa pustila do práce. Mala som toho ešte viac ako dosť a času menej a menej. Nakoniec sa mi rozhodol Ryan pomôcť a tak nám to šlo oveľa rýchlejšie. Nevypytoval sa na nič a tak sme pracovali v tichu, čo mi vyhovovalo. Mala som tak viac času na svoje vlastné úvahy.

Ak by za tým bola škola, musí o tom niečo vedieť aj Simon. No nič mi nepovedal, prečo by sa ma chceli zbaviť. Čo ich tak znepokojilo? Tie knihy? Nebolo ich predsa tak veľa na to, aby sa ma mohli zbaviť. Veď som predsa Acelynn Whiteová!

„Viem, že som túto otázku už položil, no...“ pozrel na mňa doktor. „Odkiaľ toho toľko vieš?“ Vyzeral užasnuto a mne to len lichotilo, hoci všetko, čo som vedela som považovala za základy.

Nikdy som sa vďaka mojim vedomostiam necítila nejako múdra, skôr len šťastná, že som to všetko vedela využiť a prepojiť. Nikdy mi nikto nediktoval, čo presne mám vedieť a preto... viem všetko. Teoreticky vzaté.

Opätovala som doktorovi pohľad rozmýšľajúc, či mu odpovedať pravdivo. Nakoľko sme však obaja hľadaní a očividne nás zabijú, prečo sa s ním o niečo nepodeliť?

„Keď... keď moji rodičia zomreli... začala som sa venovať štúdiu. Myslela som si, že ich môžem priviesť naspäť,“ začervenala som sa nad tou absurditou. „Bola som malá a dosť sprostá, takže sa mi nediv...“

„V koľkých?“ prerušil ma.

Než som odvetila, zahryzla som si do pery. Čo si bude myslieť, keď mu to poviem?

„Približne tak od mojich štyroch,“ dostala som zo seba nakoniec a on len vytrieštil oči. Presne, ako som čakala. Každý ma pokladal za dieťa bez života. A bola to pravda. Nemala som život.

No na druhej strane... nevadilo mi to. Jediné, čo ma posúvalo dopredu boli úspechy mojich firiem a moje nápady na nové veci. Samozrejme, nie všetky vždy prešli.

„Páni, to je... musíš mať toho v hlave veľa,“ usmial sa na mňa.

Naklonila som hlavu nabok a zahľadela sa na neho. Naozaj práve povedal to, čo sa mi zdalo? Nezačal si uťahovať? Chcela som sa na neho usmiať, avšak v zapätí som radšej len stisla pery a rozmýšľala nad slovami, ktoré som si často opakovala: Skryť emócie. Nebudovať si vzťah.

„Mám,“ prikývla som. „A preto by sme už mali vyraziť, lebo ináč...“ pozreli sme obaja na hodinky, „toho veľa nestihneme.“

Dochystali sme poslednú várku nových nábojov a ja som ich šla pripraviť do zbraní.

„Ktorú zbraň chceš?“ spýtala som sa ho s povytiahnutým obočím, keď som mu ukázala celú moju zbierku.

Ryan na ňu ostal civieť, akoby videl zbrane po prvý krát vo svojom živote. Nakoniec si len pretrel tvár a pár krát zažmurkal, aby sa uistil, že sa mu nesníva.

„Má zmysel pýtať sa, odkiaľ si sa dostala k tomuto?“ hodil po mne očkom.

„Vôbec nie,“ pokrčila som plecami a s úsmevom na neho zažmurkala. „Tak ktorá?“  

Doktor sa začal prechádzať a obzerať si každú jednu z nich. Nakoniec však vybral zbraň  s uspávacími šípkami.

„Smiem sa spýtať jednu vec? Prečo sme vyrábali úplne nové strelivo, ktoré ani nemusí fungovať, keď tu máš toto?“

„Možno preto, lebo chcem mať istotu o účinku. Thiopental je dobrý vtom, že keď sa človek po tých desiatich minútach preberie, nie je ešte celkom pri vedomí. Na začiatku má nejaké obrazy, nejasnosti. A to nám zabezpečí únik. Stačí?“

 Hodil na mňa pohľad a svojimi modrými očami sa mi dostal asi až pod kožu. Ten pohľad plný nevyslovených otázok ma ubíjal a zároveň tešil. Vedel, že mu neodpoviem na to, čo nechcem.

„Radšej už mlčím.“ Dvihol ruky nad hlavu akoby tým dával najavo, že sa vzdáva. „Čo si berieš ty?“ chcel vedieť.

Ja som len vytiahla dve M-V9 a usmiala sa.

„Nie zlé,“ prikývol súhlasne. „Zásobník na 12 nábojov, dlhý dostrel, poloautomat, 9mm. Dobrý výber.“

„A ty?“ nadvihla som obočie.

Ryan prešiel ku mne a chcel otvoriť mreže, čo mu ale nevyšlo. To už som pri ňom bola ja a položila palec na voľnú plochu.

„Myslel som, že o tomto mieste nikto nevie,“ podpichol ma.

„Nevie, ale dôverovať môžem len sama sebe,“ odvetila som akoby nič a mreže sa medzitým otvorili. On odtiaľ vybral jednu jedinú zbraň.

„Naozaj? Viper smg?“ ohrnula som nad ňou nos.

„Čo sa ti na nej nepáči? Je predsa podobná, ako Mag vega, až na to, že táto má väčší zásobník, poloautomatická, dlhý dostrel. Najlepšia možnosť, keď chcem pôsobiť zo zálohy,“ vysvetlil mi všetko a hrdo vystrčil bradu.

„Fajn,“ zafunela som a obaja sme vyšli z miestnosti a smerovali sme hneď k počítačom. „Ak chceš pôsobiť zo zálohy, budeme sa musieť nejako dorozumieť, nemyslíš? Nuž a na to by sa nám mohlo hodiť toto...“ vybrala som zo skrine krabičku a hodila mu sluchátko, ktoré mu vošlo presne do ucha. Pre nepriateľa bolo neviditeľné. Jedno som si vzala aj ja. Dala som si to do ucha a stlačila na ňom malý knoflíček.

„Takto sa budeme počuť, kým to budeš mať,“ žmurkal som na neho. „Tak dúfam, že to nezahodíš pri prvej príležitosti.“

Prekvapene na mňa pozrel a založil si ruky na hrudi.

„Prečo by som mal? Myslíš si, že som takýto typ chlapa?“ zaujímalo ho.

„Neviem, možno... nepoznám ťa.“

Doktor podišiel bližšie a vymámil si môj pohľad.

„Tak dúfam, že ťa presvedčím,“ zaumienil si. „A mimo to... odkiaľ máš tieto prístroje?“

„Neviem,“ pokývala som hlavou. „Veľa vecí tu už bolo, keď som to našla.“

„Aha.“ Bolo všetko, čo na to povedal a radšej sa venoval iným veciam. Napríklad výmene zásobníkov na našich zbraniach, zatiaľ čo ja som sa šla prezliecť do niečoho lepšieho na splynutie s prostredím.

V mojej izbe toho veľa nebolo, nakoľko to bola predtým izba mojej mamy. Vošla som do šatníka a začala sa prehrabovať množstvom oblečenia. Niektoré som si sem doniesla ja, ale aj tak som tu nechala to mamine. Nemala som srdce na to, aby som to vyhodila. Namiesto toho som každý jeden kostým dala do veľkého špeciálneho vreca, aby som ho udržala v poriadku. Bolo to jedna z mála vecí, ktoré mi po nej ostali. 

Vtom som upriamila svoj zrak na jednu kombinézu. Okamžite som to vybrala von a pozorne si to poobzerala. Bola vyrobená zo syntetickej látky, ktorá by sa mi okamžite prispôsobila. Navyše, bola čierna s jemným modrým odtieňom, takže bola dokonalá.

Hneď som sa do toho obliekla a pozrel sa do zrkadla. Pri predstave, že moja mama bola presne taká ako ja, som sa jemne usmiala a prešla si po tele.

Rýchlo som ale pokrútila hlavou a šla na tom urobiť ešte menšie úpravy. Topánky, ktoré k tomu boli mi tiež k počudovaniu celkom sedeli, len som ich musela veľmi pevne zašnurovať.

Zbehla som dole k Ryanovi a dúfala som, že už všetko vymenil. Našťastie áno. Dokonca mi naplnil dopredu ďalšie dva zásobníky.

„Ak by si minula,“ odôvodnil a ja som ho len prišpendlila pohľadom.

„Neboj sa. Mierim presne,“ uistila som ho a zobrala si zbrane. Pripla som si ich pomocou opasku na stehná a zásobníky som si tam dala tiež.

„Ešte tieto!“ hodil mi ešte ďalšie dva zásobníky. V tých však boli normálne guľky.

„Nepotrebujem to!“ zareagovala som okamžite a chcela mu to vrátiť.

„Niekedy nemáme na výber,“ oponoval mi a trval na svojom. „Viem, o čom hovorím, Acelynn.“

Zaškrípala som zubami, ale nakoniec som si ich pribalila tiež.

„Dostanem aj ja takúto uniformu?“ vypytoval sa s úsmevom, keď som ho viedla chodbami.

„Tí, čo sú v zálohe niečo také nepotrebujú,“ odvetila som prosto a kráčala ďalej. „Hlavne musíme byť potichu. Touto chodbou by sme mali vyliezť v knižnice, v jej severnej časti...“ Dala som sa do vysvetľovania, aby mi rýchlejšie ubehla cesta a aby som mu čo najviac priblížila môj dom. „Nakoľko to tam už navštívili Antaristi, nebude tam nič a tým pádom žiadna šanca sa skryť. Vyjdeš dverami a budeš smerovať po chodbe smerom k hlavnej sále, aby si ma informoval, koľko ich tam bude. Ja vyjdem na terasu a odtiaľ preleziem po oknách do mojej pracovne,“ objasnila som celý môj plán, ktorý musel vyjsť. Už len preto, lebo som ho naplánovala ja.

„Je to riskantné, mali by sme sa držať spolu,“ navrhol zas on.

„Vzal si si zbraň na diaľku, tak ju aspoň využiješ,“ potľapkala som ho súcitne po chrbte, hoci moje vysvetlenie nebolo to najdôležitejšie.

Išlo mi hlavne o to, aby som sa nemusela zodpovedať za život inej osoby. Mala som čo robiť, aby som ustrážila môj život, nie to ešte jeho.

Po pár metroch sme zastali, keď sa chodba zúžila až tak, že pred nami sa ocitla stena a na nej bol úzky rebrík.

„Kam to vedie?“

„Do nášho cieľa,“ objasnila som. „Zvonku nás nikto neuvidí, pretože to vyzerá ako drevená opora, ktorú mám hneď vedľa vstupných dverí. Z oboch strán. A táto vedie do knižnice.“

Začala som liezť po ňom hore a neobťažovala som sa obzeraním. Nemala som na to čas. Začínala som sa topiť adrenalínom, nakoľko som sa nikdy neocitla v podobnej situácii. Bolo mi jasné, že ak tam hore budú nejakí muži, určite ma budú chcieť zabiť. A zomrieť sa mi teda ešte nechcelo.

Opatrne som nadvihla poklop a pozrela sa dovnútra cez malú škáru. Nikde navôkol som nič nevidela, len ku mne doliehalo svetlo zvonku, pretože dvere do knižnice boli otvorené dokorán.  

„Takže ideme na to,“ zašepkala som a vedela, že ma doktor určite počul.

Behom pár sekúnd som vybehla von z úkrytu a vytiahla jednu zbraň pátrajúc po nejakom svedkovi. Nikde nikto nebol a tak som hneď prešla na terasu. Ako som na ňu vyšla, tak som sa rýchlo zapotácala dozadu, pretože to, čo som tam videla.... ma totálne prekvapilo.

Všade na mojom pozemku boli akési autá, v ktorých sa svietilo a v nich boli ľudia. Ozbrojení, dokonca.

Zatajila som dych a otočila sa na Ryana.

„Idem nižšie,“ ukázala som na dvere a už som k nim mierila.

Opatrne som vytrčila hlavu von a sledovala, čo sa deje navôkol. Bola som schopná počuť mužov, ktorý sedeli dole v predsieni na mojom gauči a len tak nečinne sledovali pukotanie ohňa.

Naštvane som prižmúrila oči a chcela som ich odrovnať. Avšak Ryan mi prišiel do záberu a ja som sa na nich nemohla sústrediť.

„Preskočilo ti?“ naznačil perami. „Je ich veľa, pôjdeme sa ich zbaviť po jednom,“ dodal hneď, keď si všimol môj výraz.

Súhlasila som a pomaly sme sa posúvali k schodom dole. Pracovňa, kde som mala ďalšie počítače s programami, ktoré by sa mi mohli hodiť boli na prízemí. Zastala som na poslednom schode, ktorý sa ďalej skrúcal doprava a tak k mojej návšteve, ktorú som sem nepozvala.

„Sú traja. Stelím jedného, vy druhého a tretieho sa zbavím tiež,“ vysvetlila som a okamžite som začala konať. Namierila som a strelila presne niečo vyše lakťa.

V tej sekunde som sa rozbehla k nim a Ryan sa postaral o druhého. So zbraňou, ktorou som mierila na posledného som mu naznačila, aby nekričal a dvihol ruky.

„Koľko vás tu je?!“ zaujímalo ma.

On sa však len usmial.

„Toľko, že vy dvaja nič nezmôžete. Prídu si pre vás,“ zasmial sa.

„Kto za tým je? Prečo ma dali zabiť?“ kládla som jednu otázku za druhou.

„Nič ti nepoviem.“

Zaškrípala som zubami.

„Na toto nemám čas.“ A strelila som ho presne do stehna.

Kolená sa mu podlomili a k zemi padol už tuhý. Ja som sa rozbehla k pracovni a keď som prudko otvorila dvere, ostala som v nich zarazene stáť a siahla som aj po druhej pištoli.

Než som bola schopná racionálne uvažovať, strelila som dvoch mužov, ktorí už vyťahovali svoje zbrane. Jeden tu však ostal.

Pozrel na mňa spod okuliarov a tváril sa, akoby videl ducha.

„Acelynn Whiteová, pozrime sa!“ utrúsil a oprel sa na stoličke. Ruky si založil za hlavu.

„Kto si?!“ vyštekla som.

„Keďže vidím, že si celkom dobrá v počítačoch, tak určite poznáš dark shadow, zlatko.“

Neveriacky som nadvihla obočie a trocha sa pousmiala.

„Ty si dark shadow?“ zapochybovala som. „Myslela som, že človek, ktorý obracia ľudí proti týmto...“ ukázala som na dvoch omámených vojakov, „pre nich nepracuje.“

„Som kráľ počítačov, zlatko. Na mňa nikdy neprídu. A musím povedať, že som od teba čakal viac,“ dodal s úsmevom. „Prelomiť tvoje šifrovanie bolo príliš jednoduché, mala by si to viac cvičiť...“

„Hrabal si sa mi v počítači?!“ skočila som mu do reči a okamžite k nemu pribehla.

Postavila som za neho, hľadiac na to, čo práve sledoval.

„Čo od teba chcú?“ pritlačila som mu zbraň k hlave s vedomím, že ak ho strelím, zomrie.

„Počkaj, počkaj!“ mykol sa. „Nič ťažké. Chcú len vedieť, čo máš v počítači. Myslia si, že si plánovala vzburu!“

„Čože? Ale veď to je blbosť!“ fľochla som naštvane.

„Ty si tá, čo ušla,“ pokrčil plecami. „Aj tak, určite teraz zabijú všetkých podozrivých,“ dodal.

Chvíľu som len nechápavo hľadela na tie zložky, ale potom mi to došlo.

„Čo prosím?“ precedila som pomedzi zuby s rukou na spúšti.

„Nemala si púšťať Victora preč. Už tak nad ním visel Damoklov meč a teraz... podpísala si mu rozsudok smrti, zlatko,“ skonštatoval.

„O čom to hovoríš? Ja som s ním nebola!“ klamala som ako sa len dalo.

Dark shadow sa otočil ku mne a svojimi tmavými očami ma prebodával.

„Nerob zo mňa debila, prosím. Hovoril som ti, že som kráľa. Nuž a to znamená, že viem zo snímiek zachytiť všetko, čo sa dá. Viem o tom, že to on vám pomohol z nemocnice preč. Ináč by ste boli už v hrobe...“

„Acelynn, vie veľa,“ vložil sa do toho Ryan. „Mali by sme sa ho zbaviť,“ navrhol.

Ja som len šokovane vytrieštila oči a sledovala, ako k nemu doktor vystrel zbraň. 

Ďalšia kapitola bude mať názov: Sprisahanie

Takže... konečne mi ide písanie viac od ruky a za to ďakujem predovšetkým vám a vašim povzbudivým komentárom. Dokonca som si všimla, že aj Millie za mňa hlasovala, čo ma veľa teší a zároveň ti chcem poďakovať, pretože to pre mňa znamená veľa. 

Nuž a túto kapitolu by som chela venovať všetkým vám, mojim čitateľom, že som aj dlho nepridávala a preto som sa túto časť pokúsila urobiť aj dlhšiu. Tak dúfam, že vás to čítanie neunudilo. 

Venovanie patrí hlavne: mima33, TvojLendacik, MillieFarglot, Veronikaa, domi99, Kika, Trisha. 

A jedna otázočka na záver: Máte nejaké teórie ohľadom ďalšieho vývoja príbehu? 

P.S.: na mojom zhrnutí vás čaká fotka Dark Shadow, ináč sa volá Alistair. :) 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 11. časť: