OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 12. časť

18.01.2014 (19:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 919×

Časť dvanásta

„Zbláznil si sa?!“ skríkla som okamžite a udrela do jeho zbrane, aby som ju nasmerovala preč.

„Nemôžeš ho len tak zabiť! Má pre nás informácie!“

„Kvôli nemu nás zabijú!“ oponoval mi a hľadel mi priamo do očí.  

„Myslím, že na to mňa nepotrebujete,“ rypol si Dark shadow. „Vy ste vlastne chodiace mŕtvoly už teraz.“

„Sklapni!“ zahriakla som ho. „Môžem ho nechať zabiť ťa, takže na tvojom mieste by som bola ticho.“

„Ale je to čistá pravda!“ bránil sa a ukázal na monitor.

Vtom som z haly začula akýsi zvuk.

„White-Whiteová je tu!“ skríkol muž do vysielačky.

Ale ako mohol?! Veď som... do šľaka! Prebehlo mi mysľou. Oleum cacao má nevýhodu, že oxiduje.. a preto v niektorých častiach tela... určite sa neuvoľnil celý Thiopental a nezabralo to tak, ako malo.

„Alistair, Alistair!“ ozvalo sa vo vysielačke a muž po nej hneď skočil. Ja som bola so zbraňou rýchlejšia a priložila mu ju k hlave.

„Pomaly,“ zašepkala som. „Zváž, čo povieš.“

Dark shadow si zahryzol do pery a naštvane stlačil jeden gombík.

„Tu som. Cieľ som zatiaľ nevidel,“ zaklamal a prepol. Hneď na to sa otočil ku mne.

„Mali by ste si pohnúť. Máte asi tak minútu a pol, než sem dôjdu,“ zahľadel sa mi do očí.

„Neboj sa. Už ideme,“ poznamenala som a o krok od neho cúvla. „Ale predtým...“ zamrmlala som a rýchlo si vymenila zásobník za pravé, „sa ty už v mojich veciach hrabať nebudeš!“ zavrčala som naštvane a strelila dva guľky do obrazovky, dva do mechaniky a postrieľala som všetko ďalšie, čo by mohol nejako využiť.  

„Čo do...“ vyskočil Alistair zo stoličky. „Zbláznila si sa?! Vieš, koľko to všetko stojí?!“

Pokrčila som nezaujato plecami.

„Viem. Veď som to kupovala ja,“ žmurkla som na neho. „My dvaja sa ešte stretneme,“ dodala som rýchlo a spoločne s Ryanom sme vybehli von.

„Kam teraz?“ spýtal sa ma trocha rozrušene.

„Do garáže,“ vyhŕkla som prvé a stiahla ho do prvých dverí. Mohol za to ten fakt, že dvere do domu mi práve vyrazili vojaci.

„Čo?! Ale veď... myslel som, že pôjdeme tou tajnou chodbou,“ habkal trocha nechápavo.

„Profesor je v nebezpečenstve! Musíme ho nájsť!“ vysvetlila som mu a obaja sme sa dali do behu, pretože na nás začali aj cez dvere strieľať.

Nanešťastie pre nich... netušili, že sú nepriestrelné.  Prebehli sme cez také menšie zadné nádvorie a ja som okamžite zahla doľava. Šli sme dlhou miestnosťou, v ktorej viseli na stenách obrazy mojich obľúbených umelcov a tak ma napadlo, že ani tie nie sú veľmi povolené. Zvýrazňovali totiž silu jednotlivca. No a to vláda nepovoľovala tiež.

Vošli sme do garáže a ja som hneď siahla po kľúčoch od jedného z mojich miláčikov.

„Páni,“ vydýchol doktor Wilden pri pohľade na všetky tie autá.

„Odkiaľ.... to všetko máš?“ Zízal.

Pretočila som očami a potiahla ho za ruku.

„Na to teraz nemáme čas.“ A dotiahla som ho pred jednu z mojich motoriek Ducati 1100 Monster Evo. Až na to, že táto bola v červenom prevedení.

„Motorka?“ zatváril sa trocha nechápavo. „Ale veď... to Porsche tiež nie je zlé...“

„Je veľké!“ zasipela som a podala mu prilbu. „Poď, alebo tu ostaň. Určite sa s tebou radi porozprávajú,“ naklonila som hlavu nabok.

Ryan si len porazenecky vzdychol a sadol si za mňa na motorku. Chytil ma za pás a ja som sa až vystrela. Rýchlo som ale pokrútila hlavou a naštartovala. Nemali sme čas na otáľanie. Museli sme sa odtiaľto dostať.

Victor mi zachránil život. Nie raz, ale dvakrát. Som mu to dlžná aj napriek všetkému, čo voči tomu profesorovi cítim. Aj keď je...

Dupla som na to a než sa otvorila celá garáž, my sme vyleteli ako hurikán von.

„Bude to tesné,“ zamrmlala som pri pohľade na toľko aut, ktoré patrili vojakom.

Všetci, ktorí sa nachádzali vonku na mňa upriamili svoj zrak a hneď sa rozbehli pre zbrane.

Neskoro, miláčikovia. Pomyslela som si s úsmevom a prudko som zahla k menšej fontánke doprava. Vyskočila som na ňu s motorkou a po okraji som prešla tak, aby sa mi uľahčil skok na jedno z tých vojenských pancierovaných aut.  

Nemali sme čas a ani možnosť rozmýšľať. Museli sme konať. Zachrániť Victora. Aj cez všetko riziko, v ktorom sme sa náhle ocitli.

„Tak skoč!“ skríkol na mňa odrazu Ryan a natiahol sa dopredu. Ja som však rýchlo zareagovala a v poslednej možnej chvíli sme s motorkou preleteli ponad moju zatvorenú bránu. A vojaci do nás len strieľali bez šance trafiť sa.

„Kam ideme?“ zaujímalo Ryana, keď sme prešli jeden z vchodov do môjho úkrytu.  

„Vo vrecku mám mobil. Vyber ho!“ prikázala som mu a jemne sa nadvihla, aby ho mohol rýchlejšie vybrať.

Doktor na nič ďalšie nečakal a okamžite sa poň načiahol do mojej kombinézy. Bolo ťažšie zatočiť doprava, avšak aj tak som to zvládla.

„Čo teraz?“ vyzvedal.

„Nájdi v zozname profesora a daj mi to k uchu!“ prikázala som a dupla na pedál. Ak budeme musieť ísť až k nemu domov, bude to vyžadovať porušenie pár predpisov. Vlastne... skoro všetkých.

Vytáčanie čísla ma dostalo znova do reality a sústredila som sa na chvíľu, kedy sa mi profesor ozve z druhej strany.

Tak to dvihnite! Modlila som sa v duchu a nenapadalo ma, prečo vlastne. Netušila som, či to je strachom, alebo len tým, že som mala v pláne tých dvoch uzmieriť.

„Prosím?“ ozvalo sa z druhej strany, avšak nebol to Victorov hlas.

Tento bol ženský.

Odrazu som spanikárila ešte viac a nasucho som preglgla.

„Kto je tam?“ chcela som vedieť.

„Kto je tam?“ zaujímalo zas ju.

Lakťom som drgla do Ryana a tomu vypadol mobil z ruky. Spadol na cestu a ja som sa nezastavovala. Mierili sme ďalej, avšak na prvej križovatke som zahla doľava.

„Kam ideme?“

Neodpovedala som. V hrdle mi navrela akási guča, ktorá mi bránila povedať čo i len slovo bez toho, aby som nepociťovala úzkosť.

Acelynn! okríkla som sa v duchu. Toto nie si ty! Necíť! Je to len objekt, ktorý treba zachrániť! vrieskala som na seba. Bolo pre mňa jednoduchšie sústrediť sa na dôležité veci, keď som nejednala na základe získaných emócií.

„Acelynn! Čo sa stalo?!“ dožadoval sa odpovede doktor.

„Neviem,“ odvetila som úplne monotónne, nezaujato. „Dvihla mi žena, pravdepodobne Katherine. To znamená, že nie je doma.“

Kam by len, do šľaka, mohol ísť?!

Vtom mi to došlo a sama pre seba som sa musela usmiať. Pridala som ešte viac a znova sme šli cez uličky, kde nebolo nejako veľa kamier, ktoré by ma stihli zachytiť.

„Ale veď... to je predsa smer do...“

„Školy,“ dokončila som za neho a na sekundu sa k nemu otočila. „Dlho som tam nebola,“ dodala som rýchlo a zasmiala sa.

Zvyšok cesty netrval dlho. Zastavila som pred hlavnými dverami, kde okrem môjho auta parkovali aj dve ďalšie autá, ktoré mi prišli povedomé. Viac než to.

Po rovnakých som pred chvíľou skákala na mojom pozemku!

Okamžite som zliezla z motorky.

„Vo vnútri sa rozdelíme. Očividne ho prišli zabiť.“

Ryan povolil „brzdu“ na zbrani.

„Nikto mu neublíži, Acelynn,“ prikývol a potichu sme sa dostali dovnútra.

Problém nebol ani s dverami, ktoré teraz potrebovali kód. A ten môj bol neutrálny. Otváral všetky zamknuté dvere v škole, kde by nemal nikto ísť. Len ja, ako majiteľka.

„Idem dole,“ šepol potichu, no ja som ho okamžite zadržala.

„Tam určite nebude!“

„Ako vieš?“ nadvihol obočie.

„Vieš si predstaviť muža s vozíkom pred sebou zísť len tak schody bez zábradlia?“ naklonila som hlavu nabok a on sa na mňa kyslo usmial.

„Prečo nie? Ja by som to zvládol.“

Pretočila som očami.

„Zlomím ti nohy a potom povieš, aké to je.“

„Keď sa z toho nedostaneme, asi mi ich nezlomíš.“

„Tak ho poďme teda nájsť,“ rozhodla som a zamierila po chodbe okolo riaditeľne ku kabinetu môjho profesora. Ryan šiel na opačný koniec školy.

Ticho, ktoré sa rozhostilo navôkol bolo odrazu desivé a spôsobilo, že srdce mi bilo ako o preteky. Tak, ako ešte nikdy. Vždy som vedela ostať pokojná, tak prečo je to teraz iné?

Istá časť môjho mozgu poznala odpoveď. Nebola som predsa natoľko hlúpa, no každopádne som si ju odmietala priznať.

Nemôže mi na nikom záležať! prízvukovala som si. A nielen ja. Aj rodičia.

„Mami, mami!“ zavzlykala som a vbehla som do obývacej miestnosti. Celú cestu som behala po dome potkýnavo, len aby som sa sem dostala čo najrýchlejšie.

Vyskočila som k nej na gauč a so slzičkami v očiach som sa na ňu pozrela.

„Acelynn, čo to má znamenať?!“ vytrieštila na mňa oči. „Dobre vieš, že nemáš skákať!“ zamračila sa na mňa.

„Mami, ale keď... ja... bola som sa pozrieť na Mary... a ona...“

„To je to mačiatko, ktoré si našla včera?“ nadvihla mama obočie a ja som len prikývla. No ako náhle spomenula, že to bolo len včera, chcela som znova plakať.

„Ona... zomrela!“ vyhŕkla som. „Dala som jej mliečko... ale ona... mami, poď sa na ňu pozrieť!“ zoskočila som dole a chytila ju za ruku. „Dáš jej predsa mastičku a bude zdravá!“ vypúlila som na ňu moje modré zaslzené okále. „Prosím!“ plakala som.

„Čo sa to tu deje?!“ ozvalo sa odrazu autoritatívne a keď som sa obzrela, zbadala som nahnevaného ocka, ako práve vošiel do miestnosti.

„Zomrela Mary!“ posťažovala som sa plačlivo. „Moje mačiatko...“

On nad tým okamžite mávol rukou. „A preto plačeš?! Prosím ťa, Acelynn!“ odfrkol a sadol si k mamke, ktorá vyzerala, že sa naozaj postaví a pôjde so mnou.

„Sebastian, prosím, bolo to jej zvieratko. Snažila sa jej pomôcť...“ začala mamka a ja som sa na ňu usmiala.

„Ale nezvládla sa o to postarať!“ prerušil ju tvrdo. Potom však pozrel na mňa a ja som o krok ustúpila. Rýchlo som si dala jednu kučierku za ucho a ďalej na neho hľadela.

„Pozri, Acelynn,“ odkašľal si. „Viem, že si myslíš, že je to koniec sveta, ale nie je. Prídu ďalšie mačky, ktoré nájdeš. Prídu iné zvieratá, o ktoré sa postaráš.“

„Naozaj?“ utrela som si slzičky.

„Samozrejme,“ jemne sa usmial. „Ale jedno si pamätaj, srdiečko.“

„Čo, oci?“ podišla som k nemu bližšie.

„Nikdy sa na nikoho neviaž, zlatko. Nevytváraj si s nimi puto. Nedávaj im mená. Nestaraj sa. Všetko, čo robíš... rob bez rozmýšľania nad pocitmi.“

„Ale no tak. Sebastian, je to ešte dieťa,“ skočila mu do toho mamka a on ju len obdaril jedným zo svojich pohľadov.

„Rozumieš, Acelynn?“ Chytil ma za ruky a pozrel mi priamo do očí.

„Áno, tati,“ šepla som.

Pokrútila som hlavou a zhlboka som sa nadýchla predtým, než som vpálila so zbraňami do jeho kabinetu. Nikto tu ale nebol. Žiaden Victor ani nijakí iní ľudia. A to mohlo znamenať len jedno. Nájde ho Ryan.

Vtom som ale začula akési kroky, ktoré sa ozývali zhora. Zatvorila som oči a snažila sa sústrediť na to, či budem počuť aj nejakú reč. No jediné, čo som počula bolo vŕzganie vozíka.

Profesor!

Moje srdce nabralo druhý dych a hneď som sa rozbehla k hlavnému schodisku. Nakoľko som patrila k najlepším športovcom, netrvalo mi to nejako dlho. Schody hore som brala po dvoch, niekedy aj po troch, keď sa dalo. Jediné, na čom mi záležalo bolo dostať sa k nemu.

Ako náhle som ale vybehla hore, musela som zastať, pretože som si všimla svetlo z bateriek. A to určite nepatrilo Victorovi.

Pomaly som vyšla z rohu a keď som zbadala, že vošli do miestnosti, odkiaľ som počula Victora, rozbehla som sa tam akoby na tom záležal môj život.

Vtom sa ozval výstrel a ja som prudko na sekundu zastala. Potom mi došlo, čo všetko je v stávke.

„Nie!“ zvreskla som a vpálila dovnútra.

Otočili sa ku mne jeden a toho som strelila do stehna. A až tak mi došlo, že som v zbrani zabudla vymeniť znova náboje. Strelila som ho totiž normálnou guľkou. No odrazu mi to bolo jedno.

Rýchlo som strelila aj druhého a obom im vrazila. Až tak sa môj zrak upriamil na Victora.

„Profesor!“ zalapala som po dychu, keď mi došlo, že bol postrelený do oblasti brušnej dutiny. Kľakla som si k nemu a priložila mu na tú ranu obe ruky. Veľmi silno krvácal.

„Ryan!“ zvreskla som, dúfajúc, že ešte nezahodil svoju malú vysielačku.

„Acelynn, kde si?“ ozval sa.

„Hore! Profesora postrelili! Je na tom zle! Potrebuje ísť do nemocnice!“ kričala som úplne zúfalo.

„Tam predsa nemôžeme ísť! Veď sa ho pokúšali zabiť!“

„To ma nezaujíma, Ryan! Len mi zaobstaraj pred východ auto!“ prikázala som a odhodila preč to slúchadlo.

Potom som už len pozrela na profesora, ktorý sa na mňa usmieval.

„Nečakal...“ nadýchol sa. „Nečakal som toľké emócie,“ zasmial sa.

„Prestaňte!“ zahriakla som ho. „Veď ste mi zachránili život! Dlhujem vám to!“

„Dobre teda,“ zachripel a rozkašľal sa ako o dušu. „Tak potom si budeme kvit.“

„Zachránili ste ma dvakrát,“ podotkla som pri spomienke na to, ako sa ku mne doplazil, len aby mi pomohol čím skôr.

„Tak aby som si plánoval už ďalšiu smrť,“ žmurkol na mňa.

Ten jeho humor v tejto situácii ma vytáčal. Ako mohol byť pokojný, keď ja nie?!

„Nikto dnes nezomiera! Zoberiem vás odtiaľto. My to stihneme!“ povedala som, avšak mojím tvrdením som nebola prekvapená.

Hlavne potom, čo som uvidela, o koľko krvi už prišiel. 

No a konečne som pridala ďalšiu. Neviem prečo,ale ten koniec je asi to jediné, čo sa mne celkom páči. A preto, samozrejme, aj začiatok ďalšej kapitoly bude celkom zaujímavý. 

Uvidíte, ako sa to vyvinie a či to náš profesor rozchodí. Myslíte, že to do nemocnice stihnú? A že to bude jednoduché? 

A pre menšiu predstavu toho vozíka, ktorý má profesor, vám sem pridávam aj obrázok. 

Mám na vás ešte menšiu otázočku. Ktorý s bratov vám je sympatickejší a čo si myslíte o rodičoch Acelynn? Uvítali by ste ešte nejaké také spomienky?

Ďalšia kapitola ponesie názov: Strata

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 12. časť: