OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 16. časť

10.02.2014 (18:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 828×

Časť šestnásta

Bolo zvláštne prechádzať sa po firme, po ktorej som kedysi behala s radosťou a úsmevom na tvári pri predstave, že jej raz budem šéfovať. Teraz mi to všetko ale prišlo príliš nereálne, nakoľko ma hľadá každý v tejto krajine! 

Vstúpila som do výťahu, ktorý bol celý priehľadný a stlačila som tlačidlo s dvadsiatym poschodím. Nebola som si istá, či som tam už niekedy bola, no podľa všetkého, určite tam bola zasadacia miestnosť výboru a pracovne všetkých členov. Až na Katherine a Jules, ktoré boli o poschodie nižšie. A ony mi boli ukradnuté.

„Ako sa cítiš?“ ozvalo sa mi v uchu.

Pretočila som nad Ryanom očami a mlčala som. Nemala som náladu na odpoveď a nemohla som si ju ani dovoliť, nakoľko vo výťahu bola kamera a asi by to pôsobilo dosť zvláštne, keby som sa začala sama zo sebou rozprávať. Určite by všetkým došlo, že som s niekým v kontakte. Čo by, samozrejme, nebolo divné, kebyže mám mobil, ktorý by bol preverený kontrolou. No a to som ja nemala ani v najmenšom.

Opravila som si čierne, naoko dioptrické okuliare, na nose a keď výťah zastal, rýchlou chôdzou som z neho vyšla von.

„Choďte na koniec chodby a potom zahnite doprava,“ navigoval ma profesor a ja som bez slova poslúchala jeho príkazy. Prešla som okolo jednej kamery a vydýchla si, nakoľko ma pred vstupom do kancelárie čakala už len jedna. A pri tej sa ukáže, aký je Ryan rýchly. Ak to pokašle, som v háji. Ak nie... dozviem sa, čo sa to tu deje. Samozrejme, ak vo vnútri bude Robert, tak mi bude jedno, čí otec to je. Dostanem z neho, čo chcem a nebudem sa s ním hrať.

Zahla som za roh a pred sebou som už videla jeho dvere. Sama pre seba som sa usmiala a celým telom mi prešla vlna adrenalínu. Ocitla som sa tak blízko odpovediam.

„Ryan, je to na tebe,“ zamrmlala som čo najtichšie a sklonila som hlavu. 

„Idem na....“ A vtom som do niekoho narazila.

Zapotácala som sa dozadu a mala som čo robiť, aby som sa udržala na nohách. Kombinácia opätkov a obtiahnutej sukne nebola práve najlepšia.

„Prepáčte,“ začal sa hneď ospravedlňovať mužský hlas a ja som dvihla zrak.

Na sekundu som ani nedýchala. Celkom dobre som poznala toho, kto stál predo mnou a bála som sa najhoršieho.

„Nemala som hľadieť do zeme,“ zachripela som a snažila sa, aby ma môj hlas neprezradil. To by bolo po všetkom ešte skôr, akoby niečo začalo.

„Prepáčte, ale... nepoznáme sa? Prídete mi dosť povedomá.“ Nadvihol obočie.

Ja som sa len jemne usmiala.

„Určite nie, pane. Ja som Andrea.“

„Aha. Tak potom sa ospravedlňujem, slečna. Ja som Christian,“ zobral a pobozkal ma na chrbát ruky. „Christian Rewill.“

„Teší ma.“ Do líc mi stúpla červeň. „No teraz, ak by ste ma mohli ospravedlniť... musím už ísť.“

„Idete za pánom Mastersom?“ domyslel si a ja som len prikývla. „Je vo svojej pracovni. Máte teda šťastie, pretože sa často nestáva, že by tam bol,“ dodal, žmurkol na mňa a pomaly sa odo mňa začal vzďaľovať.

„Do šľaka! To všetko mení! Nemôžeš k nemu ísť!“ rozčuľoval sa Ryan. „Otoč sa!“ prikázal mi, no ja som si aj naďalej razila cestu  k pracovni.
„Nemôže sa otočiť! Je už tak ďaleko!“ podporil ma profesor a ja som sa až na sekundu zasekla. Naozaj to bol on?

„Ryan, urob, čo som ti povedala!“ zavrčala som a moja ruka pristála na dverách. Jemne som zaklopala a bez čakania som aj vošla dovnútra.

Ocitla som sa v plne presvetlenej pracovni bez kamier, s policami po bokoch a s jedným obrovským stolom, za ktorým sedel muž s hnedými očami, ktoré som zvykla vídať neraz. A dobre som si pamätala, ako som snívala, že hádam aj môj otec by bol ako on, keby žil.

„Dobrý deň,“ usmiala som sa nevinne a zatvorila som za sebou dvere, ktoré som ešte nenápadne zamkla.

„Nespomínam si, že by som vás sem vpustil,“ povedal namosúrene od papierov, kým ku mne nedvihol svoj zrak. Na sekundu ostal len nemo zízať, potom pokrútil hlavou a pretrel si tvár.

Postavil sa zo stoličky, zapol si gombík na obleku a s úsmevom ku mne vykročil.

„Robert Masters. S čím vám pomôžem, slečna?“ zaujímal ho.

„Hovorte mi Andrea,“ predstavila som sa. „Myslím, že vy ste jediný, ktorý mi môže pomôcť.“

 Hlave som okamžite rozmýšľala, čo mám urobiť. Nemala som veľa nápadov a zbraň som musela poskladať. Tak čo sa dá medzi tým urobiť?

„Je nervózna,“ skonštatoval Ryan a tým ma privádzal do šialenstva. „Nedokáže to. Bolo to príliš skoro..“ rozprával ďalej a mala som sto chutí mu jednu vraziť. Šťastie, že tu nebol.

„Acelynn, ste žena, dokážete to!“ povzbudil ma Victor.

Chcela som si to slúchadlo vytrhnúť, ale nemala som na to príležitosť. Hľadela som do Robertových očí a rozmýšľala, čo spravím. Keď je taký, ako všetci chlapi...

„Naozaj? A v akom ohľade by ste potrebovali pomôcť?“ vyrušil ma z rozmýšľania. „Určite vám pomôžem, ak to bude v mojich silách.“

Pomaly som sa k nemu priblížila a rukou som mu prešla po obleku. Hoci som nedokázala uveriť že toto bolo to jediné, čo ma napadlo.

Vážne paráda, Acelynn! Napomenula som samú seba a snažila sa to hrať presvedčivo.

„Myslíte, že by sa dali zatemniť okná?“ nadvihla som obočie a zaklipkala mihalnicami.

Cítila som, ako sa mu pod mojím dotykom zrýchľuje tep. Nebol silný. Vôbec nie. Ale tak... kto by mi odolal? 

„Som si tým istý,“ zachripel a behom sekundy sa otočil za ovládačom.

Naozaj bol taký sprostý? Uveril neznámej žene, ktorá k nemu prišla do kancelárie, že čaká len na neho? Je toto možné?

Okamžite som chcela otvoriť kabelku, no on bol rýchlejší a pritiahol si ma k sebe. Jeho ruky som zacítila na svojom páse, ale hneď na to mu jedna ruka skĺzla k môjmu zadku. A to bolo na mňa priveľa. Nedokázala som sa nechať obchytkávať!

Pustila som otvorenú kabelku na stôl a snažila som sa pretočiť na jeho miesto. On vôbec neprotestoval, ba čo viac sa potešil mojej náruživosti a okamžite ma naň vysadil. Rukami mi zašiel do vlasov a pritiahol si moje pery k jeho.

Pobozkal ma. Lačne a drsne si chcel privlastniť moje pery. A to na mňa bolo príliš veľa, pretože predstava, že sa bozkávam s otcom mojej najlepšej kamarátky, sa mi hnusila.

Pozbierala som v sebe všetku silu a kolenom ho kopla do jedinej mužskej slabiny. Ako na povel zrúkol a zaspätkoval.

Aj tých pár sekúnd mi stačilo na poskladanie zbrane a to, aby som ju na neho namierila.

„Ani sa nepohni!“ zasipela som a utrela si pery.

Vlasy som mala v tvári, ale nehodlala som z tohto muža ani na sekundu spustiť zrak. Bol nebezpečný, síce to bol obyčajný hajzel.

„Čo do čerta...“ hlesol a pozrel na mňa. „Kto si?“

„Takže ma nespoznávaš, Rob?“ našpúlila som pery a užívala si túto chvíľu. Muž, ktorý by ma najradšej zabil ma pod maskou ani nespozná.

„Chcela som vidieť, ako s zatváriš, keď ma uvidíš. Po pravde, ani som nečakala, že to zaberie, ale očividne...“ usmiala som sa natešene ako malé dieťa.

„Acelynn,“ došlo mu.

„Bingo! A teraz prejdeme k iným veciam...“ Stále som na neho mierila, ale pomaly som sa premiestnila k počítaču.

Vložila som doň môj USB kľúč a čakala, kým mi ho prijme.

„Toto ti neprejde. Živá sa odtiaľto nedostaneš,“ varoval ma pokojne. Vôbec nevyzeral, žeby sa ma bál.

„Práve mi to prechádza,“ vyčarila som široký úsmev a dala som kopírovať všetky zálohované súbory, ku ktorým by som sa nedostala, keby boli zakódované lepšie.

Na chvíľu som preto nedávala pozor a keď som nadvihla hlavu, Robert tam nebol. V sekunde som sa postavila, ale to už ma zdrapil za vlasy a potiahol preč od stola.

Zahryzla som si do jazyka, aby som nevykríkla a rýchlo som sa sklonila a tak ho podkosila. Samozrejme, čo by to bolo, kebyže si pri tom neroztrhnem sukňu.

„Chceš skončiť mŕtvy, však?“ precedila som pomedzi zuby, pridŕžajúc mu zbraň tesne pred tvárou.

„Keby si ma chcela zabiť, už by som bol mŕtvy. Ale ty...“ zasmial sa. „Prehrala si.“

Pokrčila som nechápavo obočie a keď sa odrazu ozval rozhlas, nemusela som dlho rozmýšľať.

„Pozor, v budove máme narušiteľa!“ začalo sa opakovať stále dookola.

Ja som naštvane zavrčala a on sa na zemi smial. „Nie je miesta, kde by sme si ťa nenašli," hovoril mi.

„Nabudúce si prídem po teba,“ prisľúbila som a nohou ho kopla do tváre tak, že okamžite bol tuhý.

„Čo teraz?“ ozvala som sa do slúchadla a čakal, kto z tých dvoch príde s nejakým nápadom.

„Musíš utekať, ako ti len nohy stačia,“ poradil Ryan.

V sekunde som vzala USB, nalepila si ho pod topánku a vybehla som z kancelárie. Nemohla som dopustiť, aby som tieto cenné dokumenty stratila. Potom by táto misia bola úplne nepodstatná.

„Výťahy sú zablokované,“ oznámil mi Victor, ako náhle som sa rozbehla tým smerom, ktorým som prišla.

„Čože?!“ zvreskla som naštvane. „Čo teraz? Som na dvadsiatom poschodí!“

„Musíte použiť svoje vybavenie.“

Nasucho som preglgla a pri predstave, že zoskočím z dvadsiateho poschodia sa mi dvihla žlč.

„To teda nie!“

Než som stihla povedať niečo viac, zozadu sa na mňa niekto vrhol. Behom pár sekúnd ma zložil na zem a chcel ma odzbrojiť. Mne ale stačilo priblížiť k nemu zbraň a stlačiť spúšť. Potom už len stačilo chvíľu počkať a bol uspaný. Ja, samozrejme, som bola od krvi.

„Skvelé,“ zamrmlala som si a strhla zo seba tú hroznú sukňu. Vtedy som konečne pochopila, na čo presne mi mali byť tie šortky. Akoby niekto vedel, že sa to všetko pokazí.

Zhodila som zo seba aj to sako a rýchlo sa obhliadala po všetkých mojich možnostiach. Srdce mi divoko bilo a aj keď som nechcela, začínal sa ma zmocňovať pocit úzkosti. Nemala som ako ujsť.

Odtiaľto som sa živá nemohla dostať.

Zahla som doľava a hneď, keď som zbadala dvoch mužov od ochranky, strelila som im do ruky vylepšený náboj a otočila sa na druhú stranu.

„Kam teraz?“

„O poschodie nižšie je Katherine. Ak sa tam dostanete, určite vám pomôže,“ napadlo odrazu Victorovi.

„Nie! Tam nejdem!“ zahlásila som skôr, než mohol pokračovať.

„Prečo?“ spýtal sa a vtedy sa ku mne prirútili ďalší. Ja som sa dala do behu a snažila som sa zahnúť všade, kam sa len dalo.

„Ona je za tým!“ zvreskla som, ako náhle po mne niekto skočil, bez rozmyslu.

„Ja vás asi radšej nechám,“ začula som Ryanov hlas a náhle odišiel. Samozrejme, ako inak? On sa z toho vyrúti!

„A si moja, Whiteová,“ usmial sa nejaký chlap, ktorý mal rovnako slizký hlas ako aj tvár.

Na nohe som ucítila niečo ostré a hneď som vykríkla. Zabodol mi nôž do lýtka.

„Zabudni!“ zasipela som a kopla ho do hlavy. Rýchlo som sa postavila  a skôr, než sa ku mne znova dostal, vystrelila som mu do ramena.

S bolesťou som si vytiahla nôž a postavila sa na nohy. Nevzdám sa a oni ma nedostanú! Živú ani mŕtvu!

„Princezná, zamier doprava,“ ozval sa mi v hlave nejaký hlas, ktorý nepatril Victorovi.
„Kto je tam?“ vytrieštila som oči do prázdna, lebo mi nenapadol žiaden spôsob, ako by bolo možné, že by sa niekto nabúral do odpočúvania.

„No kto asi, srdiečko?“ To jedno slovo stačilo na to, aby som všetko pochopila.

„Alistair! Čo chceš?“

„Pomôcť ti, samozrejme. Budeš ale musieť zliezť o jedno poschodie...zoskočiť, v skutočnosti,“ opravil sa.

„Na to zabudni!“ zarazila som ho. Ja nikde skákať nebudem!

„Rýchlo sa pohni dopredu a potom doprava, pretože zo severu sa k tebe blíži skupina štyroch mužov,“ varoval ma rýchlo a neviem prečo, no poslúchla som ho.  

Začala som utekať chodbou ako zmyslov zbavená a nakoniec som len zastala, pretože predo mnou bola úzka podlhovastá chodba, na ktorej konci bolo sklo.

„Čo teraz?“ nechápala som.

„Musíš ho prestreliť, použiť svoj hák na zachytenie a zísť do miestnosti pod tebou. Je tam Katherine Wildenová,“ vysvetlil mi Dark shadow veľmi jasne.

„Ale ona ma chce zabiť!“

„Nebuď si tým taká istá...“
„Prečo mi vlastne pomáhaš?“ zarazila som a konečne vyslovila otázku, na ktorú odpoveď ma teraz veľmi zaujímala. „Čo z toho máš?“

„Akurát jedno dievča, ktoré by ma zabilo, ak by som ti nepomohol,“ objasnil.

Nechápavo som pokrčila obočie.

„Acelynn! Poslúchni ho!“ začula som Vanessin hlas a na sekundu sa mi zlepšila nálada.

„Vanessa?“ hlesla som. „Ty... ako si ho našla?“

„Na to teraz kašli, A. Hlavne odtiaľ vypadni! Otec ťa zabije!“

Hľadela som na sklo predo mnou a nedokázala som to. Aj keď som musela... nemohla som. Bála som sa a ten strach ma celú ovládol.

„Nemôžem,“ šepla som takmer nečujne.

„Nemáš na výber, srdiečko! Musíš, ináč ťa zabijú!“

„Keď pôjdem ku Katherine, zabije ma ona,“ oponovala som.

„Musíš to risknúť,“ povedal nezaujato Alistair.

Zaškrípala som zubami a porazenecky si vydýchla.

„Ak sa mi niečo stane, zabijem ťa.“

„Ak sa nepohneš, dostanú ťa tak či tak. Nemáš čo stratiť, princezná,“ odôvodnil a ja som mu musela dať za pravdu.

Ideš na to, Acelynn! Okríkla som a a ako na povel sa rozbehla oproti sklu. Strelila som doň trikrát a pripravila si hák, ktorý mal správne priľnúť na každý povrch. Tak len aby to fungovalo.

Skočila som dopredu a hák som hodila o stenu. Fungovalo to. Prilepil sa a ostal tam držať. No za to ja... vyletela som z okna a šlo to so mnou dole. Rýchlo som sa otočila tvárou k oknu a znova do neho strelila toľkokrát, až som na to vystrieľal celý zásobník.

Okno sa rozbilo a trafiť sa dovnútra už nebol žiaden problém. Vrútila som sa dovnútra a začula som ženský krik, ktorý pravdepodobne patril Katherine. Rýchlo som sa zbavila toho opaska a a ostala ležať na koberci.

„Do šľaka! Kto ste?!“ skríkla po mne blondína.

Pokrútila som hlavou a postavila sa na nohy.

„Ja...“

„Acelynn!“ skočila mi do reči a hneď ma objala.

To som nečakala. Úplne ma to prekvapilo.

„Taká som rada, že žijete! Bála som sa o vás! Ale... čo tu robíte?“

„Ja... chcem odpovede,“ vykoktala som zo seba úplne ohromene. „A neodídem, kým ich nedostanem!“ namierila som na ňu zbraň, v ktorej už nebol ani jeden náboj.

Profesorova žena na mňa vytrieštila oči a ustúpila dozadu.

„Som si istá, že to nie je potrebné...“

„Ticho!“ zahriakla som ju. „Neverím vám! Ste na ich čele, tak prečo niečo neurobíte?! Veď chcú vášho muža!“

„Acelynn, je to inak, než to vyzerá...“

A vtom...  vzduchom presvišťali dve strely a jedna sa mi zabodla priamo do krku. Druhú schytala Katherine a obe sme padli k zemi. Všetko sa mi pred očami začalo rozmazávať a uvedomila som si jednu vec.

Victorovi dlhujem ospravedlnenie. 

Názov ďalšej kapitoly je: Konečná

Tak hádam som vás navnadila na pokračovanie. :) 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 16. časť: