OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 17. časť

15.02.2014 (17:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 878×

Časť sedemnásta

Anestetiká pomaly prestali účinkovať a ja som prichádzala k vedomiu. Všetko okolo mňa bolo tmavé, rozmazané a došlo mi, že musím ešte asi pol minúty počkať, kým uvidím niečo zaostrene. Ak, samozrejme, sa tej pol minúty dožijem.

Vtom mi niekto streli po tvári a ja som až zalapala po dychu. Okamžite som bola prebudená a stačilo mi len párkrát zaklipkať očami, aby sa prispôsobili slabému svetlu. Aj v tej tme však začali okamžite pátrať po nejakej tvári.

Okamžite sa môj pohľad zabodol do muža, ktorý ma udrel. V ruke aj za opaskom mal zbraň a hľadel na mňa odmerane, no zároveň hrdo. Bol hrdý na seba, že tu môže byť. Bol hrdý na to, že to on zajal Acelynn Whiteovú.

„Celkom pôsobivé strelivo,“ ozvalo sa odniekiaľ spoza mňa  a behom chvíle predo mňa prešiel Robertt Masters. „Musím uznať, že som nečakal toľko originality.“

„Som predsa unikátna,“ odfrkla som ešte stále akosi oťapene a za to som si vyslúžila len ďalšiu facku. Zahryzla som si do ďasna a až som sa mykla z tej prudkej bolesti, ktorá sa ma zmocnila.

„Aký džentlmen,“ odpľula som si krv a pozrela na neho cez hustý závoj vlasov.

„Prečo toľko práce?“ nechápal stále Rob. Vyzeral pokojne, akoby ho nič nemohlo rozrušiť. A to som sa chystala zmeniť. Bolo mi jasné, že odtiaľto sa už nedostanem, avšak prečo mu povedať všetko, čo chce len tak zadarmo? Chcem sa pred svojou smrťou niečo dozvedieť.

Keď som mlčala, došiel ku mne a zdrapil ma za vlasy tak silno, aby som mu hľadela priamo do tváre.

„Nechcem ti ublížiť, ale ak nezačneš rozprávať, nebudem mať inú možnosť.“

„Vedela...“ zhlboka som sa nadýchla a chcela som, aby ma pustil. Našťastie sa dovtípil, že hodlám spolupracovať a preto ma pustil. Niekto mu už prichystal stoličku a Robert si spokojne sadol predo mňa.

„Vedela som, že všetci títo muži sú vycvičení, aby reagovali okamžite. To znamená, že ak by som použila obyčajné uspávacie šípky, stihli by si ich vybrať... a úplný účinok by sa nedostavil,“ vysvetlila som po pravde.

„Acelynn, si tam?“ ozval sa mi v hlave vystrašený hlas. Na chvíľu som zatvorila oči a presviedčala samú seba, že neblúznim.

Hneď v druhej sekunde mi ale došlo, komu patrí tento hlas.

„Čo by na to povedala Vanessa.“ Pokrútila som hlavou a takýmto nenápadným gestom som jej chcela dať najavo, že ju dokážem počuť. „Že jej otec zabil Acelynn Whiteovú,“ dodala som okamžite.

On sa schuti zasmial a rozopol si gombíky na saku.

„Tak za prvé, drahá. Keby som ťa zabil, Vanessa by sa to nikdy nedozvedela, chápeš? A za druhé... kto hovorí, že ťa zabijem? Nie je nám predsa krásne?“ Nadvihol spýtavo obočie a venoval mi pohľad. Ja som na neho len znechutene pozrela a bolo mi jasné, prečo ho jeho žena, Vanessina matka, nechala. A ani som sa tomu nečudovala.

„Acelynn, nevedeli sme, že budú takí rýchli,“ ospravedlňovala sa mi ďalej hnedovlasá kamarátka do slúchadla. „Prosím, odpusť mi.“

„Jasné, chápem,“ odvetila som na obe otázky a pritom som len chcela, aby to radšej Vanessa zložila a nepočúvala o tom, aký je jej otec. „Viete, nad čím rozmýšľam?“ zatiahla som. „Čudujem sa, že to s vami pani Mastersová vydržala tak dlho. Na jej mieste by som odišla oveľa skôr. Hoci... určite by som sa ani nenechala vami zbuchnúť,“ naširoko som sa usmiala.

„Ty malá suka!“ zasipel už naštvane, no nevrazil mi, ako som to od neho čakala. Práve naopak.

Postavil sa zo stoličky a prešiel k jednému zo svojich mužov. Niečo mu pošepkal do ucha a on len s úsmevom odišiel. Potom prešiel naspäť.

„Len aby si vedela, princezná. Nakoľko zomrieš, nevidím dôvod, prečo ti to trocha neobjasniť. Moja žena neodišla,“ prižmúril oči a jeho tvár bola úplne nečitateľná. „Musela byť odstránená.“

Vytrieštila som na neho oči a dych sa mi zasekol v hrdle. 

„Vy... vy ste ju...“ Od toľkého prekvapenia som ani nebola schopná poriadne rozprávať. V uchu mi zaznelo zhíknutie, pričom jej asi v polovici preskočil hlas, a mne okamžite došlo, že bude plakať. Netušila, čo je jej otec zač. A kvôli mne... sa to zmenilo.

Nie, Vanessa! Pomyslela som si ľútostivo a keby som vedela, že moja poznámka sa uberie takým smerom, určite by som si to rozmyslela. Nikdy som jej nechcela ublížiť.

„Samozrejme, že nie.“ Pokrútil automaticky hlavou. „Čo si o mne myslíš? Nebudem si predsa špiniť ruky.“

„Tak potom...“ Pokrútila som hlavou.

„Ja som len podpísal návrh,“ odpovedal a ešte sa k tomu usmial.

Mne tým úsmevom akurát tak dvihol žlč a urobilo sa mi zle od žalúdka. Mala som chuť zvracať. Naozaj práve povedal... to, čo som počula? Ako je možné, že človek, ako on môže byť taký odporný a pritom taký... skvelý?

Ja som si totiž jasne pamätala na tie časy, kedy som v ňom videla člena mojej rodiny. Bol mi... ako otec.

„Ale no tak, A. Nenechaj sa toľko prosiť!“ ťahala ma Vanessa za sebou k domu a ja som nechcela ísť ďalej. A nebolo to len preto, že mi o hodinu začínal súkromný tréning kickboxu, ale...

Ani nie pred pol hodinou sme skončili v škole a už ma chcela mať u seba. Nie žeby som ja nechcela, ale vždy, keď som pri nej bola... cítila som sa zvláštne. Akoby som sa jej vtierala do rodiny.

Nakoniec sa jej predsa len podarilo vtiahnuť ma dovnútra.

„Všetko najlepšie!“ skríkli obyvatelia domu a moja kamarátka tiež. Všetci začali spievať a mne sa nahrnula červeň do líc. Srdce mi zaplesalo šťastím, no na slzy som si dávala pozor. Snažila som sa ísť podľa toho, čo ma naučili rodičia. Slzy... sú len pre slabochov. A ja som silná!

Nikdy som niečo také nečakala. S Vanessou sme sa nepoznali až tak dlho na to, aby mi urobila oslavu. Len z času na čas som u nich zvykla prespávať, keď nemohol Simon ani Katherine.

Zo zamýšľania ma vyrušili sviečky, ktoré horeli na veľkej, krásnej torte. Oči sa mi rozžiarili a zahľadela som sa do tváre pána Mastersa, ktorý sa na mňa prívetivo usmieval. Bolo to... akoby... akoby som k nim patrila.

„Všetko najlepšie k desiatym narodeninám, Acelynn,“ zaželal mi. „Môžeš sfúknuť sviečky.“

Na nič ďalšie som už ani nečakala. Zhlboka som sa nadýchla a sfúkla sviečky, ktoré na torte boli. Pritom som si želala, aby aj ďalší rok bol taký dokonalý. No potom...

Potom som si to uvedomila. Nič nemohlo byť dobré. Už nikdy. Moji rodičia... presne v tento deň... len a len kvôli mne...

Pokrútila som hlavou a vrátila sa do prítomnosti.

„Ste odporný,“ zasipela som.

„Ja nás len chránim!“ zrúkol po mne a v sekunde stál znova na nohách. „Naozaj si myslíš, že som jediný, kto to robí, Acelynn?! Myslíš si, že jediný dôvod, prečo sme práve my na čele štátu, sú naše výsledky?! Ideme si za svojim!“ rozkrikoval sa naštvane. „Tvoji rodičia to vedeli, oni to rešpektovali... vlastne...“ Na chvíľu sa odmlčal a otočil sa ku mne. A ja, ako na povel, som sa pri zmienke o nich napla a zaťala ruky do lana, ktoré nechcelo povoliť.

„Nikdy si nič nevedela, Acelynn,“ povedal mierne. „Myslíš si, akí boli dobrí, však?“ Nadvihol obočie.

„O mojich rodičoch nehovorte!“ varovala som ho jedovato.

„A prečo?! Lebo si si ich zidealizovala?! Ale takí rozhodne neboli! To oni sa chceli Mirandy zbaviť!“

Vytrieštila som oči a zatajila dych. Všetko... všetko sa mi odrazu zatočilo priamo pred očami a nedokázala som ani poriadne rozmýšľať. Akoby mi práve vyvrátil svetovú teóriu.

„Klameš!“ obvinila som ho.

„Nie!“ trval na svojom a varovne dvihol prst. „Nemám k tomu predsa ani najmenší dôvod.“ Pokrčil plecami. „Len ti chcem otvoriť oči, kto tu bol ten zlý.“

Do očí sa mi tisli slzy a ja som s nimi urputne bojovala. Nechcela som, aby niekto videl, že som slabá. Že neznesiem... čo vlastne? Pravdu? Alebo sklamanie?

„Tvoji rodičia... rozhodne neboli nevinní. Na rukách majú krv, Acelynn...“

„Prestaň!“ zvreskla som priam zúfalo, stále však bez sĺz. „Zabijem ťa!“ skríkla som po ňom a začala sa mykať na stoličke.

„Nie, A. Nemôžeš ho zabiť,“ ozvala sa mi v uchu Vanessa. Až teraz mi došlo, že ona nás celý čas počúvala a vie to isté, čo aj ja.

„Tak to asi ťažko,“ odfrkol si Rob a založil si ruky na hrudi.

„Ale môžem,“ odvetila som obom.

„Nie!“ zasipela naštvane Vanessa. „Ja budem tá, ktorá ho zabije,“ dodala okamžite. „Za mamu.“

Chvíľu mi trvalo, kým som naozaj pochopila význam jej slov. A potom... chcela som to urobiť ja. Nie preto, že by som ho nenávidela ešte viac ako ona. To sa asi ani nedalo. No musela som to byť ja, pretože... nedokázala som si predstaviť, aké výčitky by Vanessa musela niesť. Zabila by svojho otca. Svoju rodinu. Jedinú, akú mala.

„Prečo mi neveríš, Acelynn? Naozaj si myslíš, že tvoji rodičia boli takí diplomati?“

Nenávistne som ho prebodla pohľadom.

„Ak by naozaj boli takí, akých ich opisuješ, tak by ťa zabili už pred rokmi!“ okríkla som ho.

On však na mňa len naďalej sebavedomo hľadel a užíval si. Užíval si pocit, že vie veci, ktoré ja nie. A ktoré mi vyhodí na oči a donúti ma pochybovať o všetkom, čo som v živote robila. A hlavne... pre koho som to všetko robila.

„Možno máš pravdu. No nakoniec zabili ich.“

Zabili ich, zabili ich... Ozývalo sa mi v mysli ešte poriadne dlho a na chvíľu som prestala vnímať všetko okolo seba.

Moji rodičia... môj vzor poctivej práce... všetko to bol klam. Pred očami sa mi odrazu začal rúcať môj obrázok, ktorý ma celé tie roky držal nad vodou. Predstava rodičov, že aj keď založili všetko to, čo som nenávidela, urobili pre nejakú dobrú vec.

„Zabil si mojich rodičov?!“ precedila som pomedzi zuby a on vybuchol do smiechu.

„Jasné, že nie! Prečo by som to robil? Mne sa tá doba páčila. Aj to, čo boli schopní urobiť. Najmä Isobel.“ Na chvíľu pôsobil zasnene. „Máš okolo seba kopec klamárov, Acelynn. A celé tie roky sa ich vrah pohyboval vedľa teba.“

Preglgla som a okamžite si vybavila všetky osoby, ktoré tu so mnou vždy boli. No nakoľko som nemala rodičov, bolo ich viac ako dosť, takže mi veľmi nepomohol.

„Veď mali nehodu!“ vyhŕklo zo mňa v poslednej nádeji, že to všetko je len klamstvo. Prečo inak by mi nepovedal meno ich vraha?

Robert nadvihol obočie a hľadel na  mňa ako na totálneho debila.

„A ty si tomu tak jednoducho uverila, nie? Veď prečo by ti klamali, všakže, Acelynn?“ Podišiel ku mne a zapichol do mňa svoj pohľad. Neboli sme od seba ani desať centimetrov.

„A to si bola pri tomu. A mala si zomrieť tiež,“ pošepol do priestoru medzi nami a vzdialil sa.

„Dark shadow... nájdi o tom niečo!“ zahnala sa po ňom Vanessa, ale mňa to netrápilo.

Po dlhých rokoch prenasledovania som konečne precitla a moja nočná mora... už viac nebola nočnou morou. Bola spomienkou.

Hroznou spomienkou, ktorú som nikdy nedosnívala dokonca.

„Mami... čo sa to deje?“ chcela som vedieť a po lícach sa mi kotúľali slzy.

„Acelynn, prestaň! Musíš byť silná!“ pozrel na mňa otec v spätnom zrkadle.

Zadržala som blížiaci sa vzlyk a hľadela na neho so stisnutými perami, tak som zadržiavala plač. Chcela som, aby bol na mňa hrdý.

Vtom sa ozval prudký náraz a všetko sa mi začalo zbiehať do jednej veľkej, čiernej hmly. Auto vyšlo z cesty a odrazu už sme v aute všetci lietali tak, ako sa ono gúľalo. Mama ma okamžite stiahla k sebe do náruče a tak silno si ma pritisla na prsia, až som sa bála, že ma zadusí.

„Acelynn!“ vrieskal po mne otec a snažil sa na mňa pozrieť.

Vtom sa ozval posledný, konečný náraz. Auto sa prevrátilo naruby a videla som, ako niekto vyletel z miesta šoféra.

„Ocko!“ zvreskla som a z očí mi vytryskli slzy.

Nedokázala som myslieť na nič iné, ako na ocka, ktorý práve vyletel preč z auta.

„Mami, musíme mu pomôcť!“ začala som sa dožadovať, aby ma pustila, no ona nereagovala. Akoby... akoby ma ani nepočula. Nejako sa mi podarilo ju odo mňa odtlačiť, no to som už mala oblečenie od krvi a ona veľkú ranu na hlave.

„Mami!“ Vytrieštila som na ňu svoje okále a rozplakala sa ešte viac. Hneď som sa k nej privinula a bola som odhodlaná ostať pri nej.  

„Mami, nie!“

Oči mi slzili a musela som párkrát zaklipkať, aby to prestalo. Nemohla som. Jednoducho... nemohla. Ako...

„Ako je možné, že som si to nepamätala?“ zachripela som a hlas sa mi zlomil.

„Tvoji rodičia sa venovali veľa výskumom, ale to vieš. No je tu jedna vec, s ktorou prišiel už tvoj starý otec, Nathaniel. A to bola tá, že dokázal ovplyvniť tvoje spomienky. Dokázal ich potlačiť. Aspoň tie, ktoré sa ti stali ako posledné. Nikdy sme to nemohli ale skúsiť, či to funguje, no pri tebe... zariskovali sme a vyplatilo sa. Zabudla si na to a bola si úplne spokojná s tým, čo sa ti povedalo.“

„Zabijem vás...“ zašepkala som. „Každého jedného z vás!“

„Acelynn, je to pravda,“ ozvalo sa mi v uchu. „Je to v tajnej národnej zložke...“ Zvýraznil slovo národnej. „Tvoji rodičia boli označení ako hrozba pre krajinu. Rovnako, ako si aj teraz ty,“ dodal.

Ja som sa len zhlboka nadýchla a snažila sa všetko vstrebať.

„To si teda nemyslím. Je to vlastne tvoja chyba, zlatíčko.“

„O čom hovoríš?“ Krútila som nechápavo hlavou a od plaču som už nemala ďaleko. Zničil ma. Nemusel ma poraziť, on ma zničil.

„Stačilo ti vrátiť sa na miesto, kde to začalo. Na miesto, kde si o nich prišla. Si múdra a určite by ti došlo, že auto len tak samo od seba nezíde z cesty, ktorá bola tam. Naozaj si o tom nikdy nepremýšľala?“ Naklonil hlavu na bok a aj naďalej ma sledoval.

Zatvorila som oči a zahryzla si do pery.

Nie, nerozplačem sa! Nebudem slaboch! Nenaletím mu! Presviedčala som sa, ale slzy... už sa nedali zastaviť.

Odrazu začali samé tiecť po tvári. A aj keď som ich chcela zastaviť, nedalo sa. Robert si to všimol a pár mi ich zotrel.

„Ako si vlastne dokázala milovať ľudí, ktorých si ani nepoznala?“ fľochol mojim smerom a kývol svojim mužom, ktorí ma okamžite dostali na nohy.

„Čo? Kam ma berieš?!“ začala som sebou mykať, aj keď mi to bolo na nič.

„Ideme sa prejsť,“ zahlásil mi a už sme kráčali k veľkému prepravnému autu, v ktorom sú vo väčšine prepravovaní väzni.

„Acelynn!“ začala kričať Vanessa. „Dark, oni ju zabijú! Rob niečo!“ vrieskala ako najatá.

„A čo, princezná? Už je mŕtva.“

Možno by som aj zareagovala na ich rozhovor, keby ma naozaj zaujímalo, čo sa so mnou stane. A kto vie, možno keď zomriem, stretnem rodičov.

„Nenecháš ju zomrieť,“ zahromžil niekto tretí a ja som sa prudko nadýchla.

„Znova ty, Ryan?“ usmial sa Dark shadow.

A teraz si uvedomujem, že som to skončila v tom najlepšom a preto v ďalšej kapitole očakávajte plno akcie, možno aj sĺz a ktovie... možno aj miesto pre romantiku? 

Ďalšia časť má názov: Neprestávaj! 

Túto kapitolu by som chcela venovať všetkým Vám, mojim čitateľom. Veľmi vám ďakujem za komenty, aj za to, žehlasujete za túto poviedku a hlavne, že sa stále stretávame pri každej kapitole. Veľa to pre mňa znamená. Naozaj. Veľmi pekne vám ďakujem. A hlavne: MillieFarglot, mima33, Veronikaa a Kitty. ďakujem ženy! 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 17. časť: