OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 23. časť

25.03.2014 (11:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 750×

Časť dvadsiata- tretia

Precitnutie bolo rýchle. Rýchlejšie, ako som očakávala. Prudko som sa posadila na posteli a snažila sa zaostriť zrak. Všetko navôkol bolo také svetlé, až som musela párkrát zažmurkať, kým som dokázala rozlíšiť základné vybavenie izby. 

Zahľadela som sa von oknom, ktoré tvorilo celú jednu časť steny a potom som očami prebehla po izbe. Všetko bolo zladené trocha staromódne, v čierno-bielej kombinácii. Ale tak na ich obranu... móda sa zvykne často opakovať. Možno sa raz dočkajú, že to znova bude to najlepšie.

Opatrne som sa postavila a siahla som do vlasov. Nanešťastie so v nich nenahmatala ani jednu ihlu. Určite ma odhalili. No skvelé! A teraz ma chcú zabiť!

Vanessa... Prebehlo mi mysľou v sekunde a len to ma nakoplo dostatočne, aby som ostala stáť na nohách, hoci sa mi ešte stále trocha motala hlava. Ako len... ako to len mohla urobiť? A pritom sa tvárila tak... zanietene. Odhodlane. Bola osoba, od ktorej by som nečakala, že ma po tom všetkom podrazí. Tak prečo to urobila? Čo jej sľúbili?

Zo stolíka som schytila čierny svietnik na jednu sviečku a vyšla som z izby. Nakoľko tu ale neboli dvere, musela som byť veľmi opatrná. Zišla som tri schodíky a ocitla sa v miestnosti plnej monitorov a počítačov a kto vie čoho ďalšieho.

„Už si sa zobudila, princeznička?“ zasmial sa niekto spoza mňa.

Na nič som nečakala. Prudko som sa otočila a napriahla sa, aby som tej osobe vrazila čo najsilnejšiu. Svietnikom som ho trafila presne do nosa, až stratil kontrolu nad sebou a spadol na zem. Konečne som si mohla prehliadnuť toho bastarda. Konečne som zbadala tvár...

„Shadow?“ Naklonila som hlavu nabok. Totálne zmätená.

„Kurva!“ zrúkol s rukou na nose, z ktorého mu tiekla krv. Ja som len stisla silno pery, až vytvorili úzku linku a odhodila som svietnik preč. „To ťa neučili, ako sa chová na návšteve?!“ vrieskal po mne cez záchvaty bolesti.

Tento muž teda bol chlap na pohľadanie. To som musela priznať. Behom chvíľky sa postavil a ani na mňa nepozrel.

„Čo tu robím?“ Vošla som mu do cesty a zatarasila cestu preč. Do kúpeľne, pravdepodobne. „Prečo ste ma uniesli? Kde je Vanessa?“

Muž prižmúril svoje zelené oči a len ma od seba odstrčil. Naštvane som si vzdychla, ale nechala som ho ísť ošetriť nos. Nečudovala by som sa, kebyže ho má zlomený. Bol to celkom silný úder a ten svietnik bol tiež kvalitný.

Nasledovala som Darka do kúpeľne a medzitým som sa tu obhliadala. Bolo to naozaj impozantné sídlo. Od skromného malo ďaleko. Vyzeralo to možno ako veľká pevnosť, ktorá na seba pútala pozornosť. A tu že budem v bezpečí? Veď ma tu nájdu skôr, akoby som si pomyslela.

„Nemyslela som, že sa ukážeš na akcii, kde sú ľudia, pre ktorých pracuješ,“ prehodila som nenútene a vošla s ním do kúpeľne. On sa už nakláňal nad umývadlom a pustil si studenú vodu.

„Vieš, som počítačový génius. Nerobí mi problém niečo niekde pretvoriť,“ prehovoril trocha trhane a ďalej sa venoval svojmu nosu.

Oprela som sa o zárubňu a vydýchla si. Rozpustila som si vlasy a prešla bližšie k Alistairovi.

„Ale no tak, nemôže to byť také zlé.“ Trvala som na svojom a tak som sa mu na to pozrela. Naklonila som mu hlavu viac nad umývadlo, aby nechal krv voľne tiecť a biely uterák som namočila pod studenú vodu. Trocha som ho vyžmýkala a potom mu ho priložila na zátylok. Samozrejme, že sa strhol, no nemal na výber.

„Prestaň! To ti pomôže! Náprava bude bolieť viac,“ štuchla som do neho na odľahčenie, hoci on z toho nadšený veľmi nebol. Na viac... keď som to urobila ja.

„Čo sa to tu... stalo?“ Do miestnosti k nám vošla rozospatá Vanessa, ale ako náhle nás zbadala, vytrieštila oči a už bola hore.

„Preboha, Alistair! Si v poriadku?“ pribehla k nám a zahľadela sa na krv do umývadla. „Čo sa stalo?“ 

„Spýtaj sa našej bojovníčky. Skoro mi rozbila hlavu!“ Už podľa hlasu mi bolo jasné, že je stále nahnevaný. Ale ja som bola unesená!

„Na moju obranu, myslela som si, že to je Robert.“ 

Vanessa nechápavo pokrčila obočie. Prekrížila si ruky na hrudi a párkrát otvorila ústa, že niečo povie, no nakoniec ich len zavrela. Akoby nevedela nájsť vhodné slová.

„Prečo by som s ním bola? Chcem, aby zomrel! Nič iné si ten bastard ani nezaslúži!“ durdila sa moja kamarátka. „Len som nechcela, aby si si niečo urobila, Acelynn. Nepremýšľala si jasne. Potrebovala si oddych a čas. Ten som ti dala.“

Nechápavo som sa pozrela na kamarátku. Takže to plánovala celý čas? Chcela ma uniesť?

„Vanessa, to... to si zo mňa robíš srandu!“ vyskočila som na ňu naštvane. Mala som v pláne síť za Robertom a všetko z neho vytiahnuť. A to len kvôli...

„Profesor,“ hlesla som a zadívala sa na kamarátku. „Uvedomuješ si, čo si urobila?! Možno je mŕtvy!“

„Kto?“ nerozumela.

„Profesor Wilden! Nahrala som akési súbory z počítača tvojho otca a ako sa ukázali, bol tam vírus, možno nejaká baktéria...“

„Viem,“ prikývla. „To je teraz najnovší systém proti lúpežiam. Vo firme si totiž posielajú veci on-line, nikdy žiadne kľúče. Ak sa niekto pokúsi okradnúť ich... do pár dní je mŕtvy...“

„Čože?!“ zapišťala som. „Uvedomuješ si, že to znamená, že nemám veľa času?!“ začala som trocha panikáriť. Tep sa mi zvyšoval a ja som cítila blížiaci sa záchvat. Možno úzkosti, podľa všetkého.

„Ale no tak, Acelynn! Kde je tá mrcha, ktorou si bola ešte pred nedávnom? Nezaujímal ťa nikto iný. A čo s profesorom? Aj tak som ho veľmi nemusela.“

Zahľadela som sa jej do očí a snažila sa pokojne dýchať. Naozaj povedala to, čo som počula?

Zatvárila som sa nečitateľne a môj výraz sa zmenil na úplne pokojný. Žiaden strach, ale ani žiaden hnev.

„Možno sa tá mrcha zmenila,“ prehodila som. „Možno pochopila, v čom bola chyba...“

„Alebo si to len myslí.“ Skočila mi znova do reči a zasmiala sa. „Si tak predvídateľná, A. A preto ťa mám rada. No pochop jednu vec. Ty nie si ako oni. Nikdy nebudeš. Si Whiteová!“

„Čo sa mi tým snažíš naznačiť?“ Nadvihla som obočie.

„Jediné, čo chcem povedať je to, že sa musíš starať o seba. Aby si prežila. Si príliš dôležitá na to, aby si riskovala, rozumieš?“

Nechápavo som pred ňou ostala stáť a znova som si prehrávala to, čo mi práve povedala. Ja som teraz dôležitá? Keď má chcú všetci zabiť? Ako to? Jediné, na čo som dobrá je rozmýšľanie. Ináč spôsobujem len problémy všade, kam prídem a každému, komu skrížim cestu.

„A čo ostatní, Vanessa? Tí mi majú byť ukradnutí?“ spýtavo som jej pozrela do tváre.

„Nie, Acelynn. Samozrejme, že nie. Veď predsa za nich bojujeme,“ hodila očkom aj na Alistaira. „No snažím sa ti vysvetliť, že ľudia už kvôli tebe zomierajú. A určite zomrú aj ďalší. Jeden život na viac je obeť, ktorú musíš prijať pre nastolenie tvojej pravdy.“

Stála som na mieste ako prikovaná a nedokázala som čisto uvažovať. Myšlienky sa mi plietli jedna pred druhú a mala som pocit, že mi praskne hlava.

Ľudia umierajú za mňa... nie! Neumierajú za mňa, ale za seba! Za svoje presvedčenie! Za svoju pravdu, na ktorú im nemá siahať nikto! Žiadna vláda, žiadni mocní, jednoducho nik!

„Potrebujem minútku,“ vyhŕkla som odrazu a už som sa zberala preč.

Bolo toho veľa. Teda... viac ako dosť. Na mňa jednoznačne. Všetko, čo som popierala, potláčala... chcelo to ísť von. Tlačilo to na mňa... volalo moje meno...

„Dosť!“ zvreskla som vytočene a silno udrela rukou po kuchynskej linke. Až mi v nej niečo zaprašťalo a ak by som to nebola ja, pravdepodobne by som vnímala tú bolesť.

A vtedy to všetko utíchlo. A ja som nevnímala nič. Mala som v hlave úplné ticho a jediná myšlienka, ktorá sa mi v nej vynárala, bola tá správna, o ktorej som bola na sto percent presvedčená.

„Acelynn, čo to stváraš? Chceš si ublížiť?“ Pribehla ku mne Vanessa a chcela ma objať. Ja som sa ale šikovne vykrútila.

„Zbláznila si sa?! Vieš, koľko to stálo?“ vyštekol po mne Alistair. Očividne bol ešte stále podráždený z toho nosa.

„Vieš, že si môžem dovoliť ďalších milión takýchto liniek, však?“ Otočila som sa k nemu na sekundu. Potom som sa venovala už len Vanesse.

„Máš nejaké sako?“  zaujímalo ma.

„Načo?“

„Odchádzam,“ vyhlásila som rozhodnuto.

***

„Nezabúdaj, že ako náhle vojdem dovnútra, všetko zabezpečia čo najlepšie tak, aby sa uistili, že von sa už nedostanem. Ty sa teda musíš postarať, aby som sa bola schopná dostať von,“ kázala som Alistairovi cez čip.

Musel mi to síce preladiť, aby som počula hlavne jeho, no nevadilo mi to, pretože v skrýši sa akosi nič nedialo. Victorov stav sa očividne zhoršoval príliš rýchlo a Ryan sa snažil prísť na to, čo s ním je. A ak to nezistí, tak nemôžeme poskytnúť ani žiadnu určitú liečbu. A on bude stratený. Samozrejme, ak nedostanem z Roberta, čo to v tom bolo.

„Pokoj, zlatíčko. Ja som počítačový génius. Viem, čo robím,“ odvrkol, trocha podráždený mojou nedôverou.

„Len si tak nefandi. Acelynn je na géniov príliš háklivá,“ zasmiala sa Vanessa, ktorá sa popri tom celý čas dívala na cestu. Alistaira počula vďaka tomu. Že jej dal rovnaký čip, ako mne. Až na to, že ona dokázala počuť len jeho. Ja, pri menšej snahe Wildenovcov, by som bola schopná komunikovať aj s nimi. No oni mali teraz dosť práce.

„A hlavne...“ spomenula som si. „Musíš sa im nejako dostať do systému a zistiť, na akom projekte pracujú. Mal by byť napísaný na moje meno,“ prikázala som. Ak je Dark naozaj taký skvelý, nech mi nájde to, čo potrebujem.

„Počkaj, počkaj, počkaj!“ zarazil ma okamžite. „Som génius, no zázraky ani ja nerobím!“

„Tak to aby si sa začal učiť,“ zamrmlala som a prevrátila nad ním oči. Kamarátka sa len viac zasmiala. Túto hlášku totiž poznala viac, ako dobre. Bola jedna z mojich obľúbených. „Ešte stále sa totižto neviem zbaviť pocitu, že ma chceš potopiť.“

„No tak to pŕŕŕ!“ Skočil mi do reči takmer okamžite. Podľa všetkého sa mu vôbec nepáčilo, na čo som narážala.

Vanessa medzitým vošla do centra mesta a snažila sa splynúť s davom. Nakoľko všade boli kamery, musela som sedieť vzadu, aby ma nikto nezbadal. Predsa len je tu určite veľa takých, ktorí by radi predhodili Acelynn Whiteovú rade.

„O čo ti teda ide?“ spýtala som sa ho rovno. Už ma totiž unavovalo to stále chodenie okolo horúcej kaše. Na to som bola až príliš netrpezlivá.

„Tebe to nedošlo?“ Zasmial sa hlasno. „Je to o peniazoch, Acelynn. Tak, ako vždy. Pracujem pre toho, kto mi dá viac.“ Mohla som si len predstaviť ten tupý úsmev, ktorý musel práve hádzať na obrazovku.

Okamžite som pozrela na Vanessu.

„Koľko si mu zaplatila?“ Chcela som vedieť. Nie že ho nechá, aby ju doviedol na mizinu. Hnedovláska však len mávla rukou.

„Kašli na to, A.“

„Nie!“ zarazila som ju. Predstava, že sa upísala tomuto šialencovi, ktorý je schopný v sekunde zmeniť stranu, sa mi hnusila. Zvlášť pri predstave, že Vanessa nebola jediná, ktorá s ním spolupracovala. Robil pre radu. Pre mocných!

„Ver, že sa pre teba vzdala dosť veľa, zlatko,“ poznamenal Dark a tón, ktorým to povedal, ma donútil striasť sa. Akoby... akoby som prichádzala o pointu.

„Vieš... na tom vlastne až tak nezáleží...“ Hrala som odrazu ich hru. „Robert ju už aj tak videl so mnou. A po dnešku.. čo si myslíš, ako dlho mu bude trvať, než ju vydedí?“

Kamarátka sa na mňa na sekundu pozrela v zrkadle a prižmúrila oči. No nebola naštvaná, len smutná. A trocha... nesvoja. To sa u nej len tak nevidelo. Jediné, čo ju dokázalo dostatočne vyviesť z miery bol jej otec. A jeho požiadavky, samozrejme. Bol na ňu prísny.

Slovo prísny ho vlastne ani zďaleka nevystihovalo.  Aj keď som ho vždy mala rada, vedela som, čo bol zač a že aj on mal svoje chyby. Predtým menej než teraz. Tou najväčšou chybou ale bola tá, že chcel mať len to najlepšie. Rovnako ako sa chcel obklopovať len najlepším. A najlepšími. Preto bol k Vanesse tvrdý, prísny. Vždy, keď som od nich odišla, aspoň podľa kamarátkiných slov, ju porovnával so mnou. Nútil ju učiť sa, aby sa mi vyrovnala. Nedokázal pochopiť, že jeho dieťa nie je najlepšie a že môže byť niekto lepší ako Masters. To bola jeho chyba. Tá najväčšia, kvôli ktorej sa proti nemu obrátila aj vlastná dcéra.

„Mala by si sa pripraviť,“ vyrušila ma Vanessa zo zamýšľania. „Hlavne si skry tie ploštice. Ak ich nájdu, je po  všetkom,“ upozornila ešte rýchlo a odrazu zastala. Priamo pred vchodom.  

Vymenili sme si posledný pohľad  a ja som vtiahla do pľúc dostatočné množstvo vzduchu a otvorila dvere.

Na sekundu ma oslepilo nepríjemné slnko, ktoré ako zázrakom vykúkalo pomedzi oblaky. Stačilo sa ale zahľadieť na môj cieľ. Na obrovské dvere ani nie sto metrov predo mnou. Napravila som si čiernu kravatu, uhladila sako a so sebavedomým pohľadom, akoby nič, som vykročila dopredu. Vedela som, že tu ma nemôžu zadržať. Aspoň nie pred veľvyslancami toľkých krajín, ktorí o ničom netušia. Potom by ich už asi nepodporili v „mojom“ projekte. A to by Robert neprežil.

„Acelynn Whiteová!“ zhíkol jeden z ochranky a už sa načahoval po zbraň.

To už pri ňom ale bola Vanessa a chytila ho za ruku. Čo najjemnejšie toho ona bola samozrejme schopná.

„Prejav trocha úcty. Ideme na zasadanie,“ pošepla mu. „Ak ťa budú potrebovať, zakričia.“ 

Potom už len po mojej pravici vošla dovnútra. Nepredpokladala som ale, že by nás naozaj pustili dovnútra len tak. Očividne sú sprostejší, ako som čakala.

„Dobrá práca,“ žmurkla som na kamarátku, ktorá vyzerala trocha napäto. Ja, na rozdiel od nej, som už bola vo svojom živle. Nebála som sa ničoho a nikoho.

Pristavili sme sa až pri informáciách, kde som nechala hovoriť Vanessu. Žena, ktorá tam sedela, ma našťastie nespoznávala. Netušila som, či za to ďakujem ešte stále čiernym vlasom, alebo faktu, že nevyzerala nejako zaujato. Skôr unudene.

„Sú na šestnástom poschodí,“ oznámila mi potichu a spolu sme sa vybrali k výťahu. Celý bol sklenený, čo mi len nahrávalo do kariet. Ak by sa niekto chcel o niečo pokúsiť, môžem všetko vidieť.

Už som stláčala gombík s veľkým číslom šestnásť, keď niekto vbehol na poslednú chvíľu do výťahu. Bol to muž, ktorý keď ma zbadal, nezmohol sa na nič iné, len úsmev.

„Očividne mi šťastie praje,“ zasmial sa a k Vanesse sa ani neotočil.

„Na ktoré to bude, pane?“ Tvárila som sa zdvorilo, aj keď by som na neho možno skočila, taký bol dokonalý.

„Šestnáste, poprosím, slečna.“ Hral so mnou a vôbec mu to nerobilo problém.

Ja som len stlačila gombík a chcela otvoriť ústa, keď sa ku mne postavila kamarátka.

„Vanessa Mastersová,“ predstavila sa a natiahla k nemu ruku. Hnedé vlasy pohodila dozadu a bojovne vystrčila bradu.

„Daniel Kozlowsky,“ odvetil milo a jeho modré oči sa na ňu upreli tak, že byť na jej mieste, asi z neho nespustím pohľad. Jej sa ale očividne nepáčil. Ako inak. Chce teraz upodozrievať každého?

Pustili sa a ona sa len ku mne viac natlačila, akoby ma od neho chcela mať čo najďalej. Pretočila som nad tým len očami a keď sa stretol môj pohľad s jeho, stisla som radšej pery, aby som nevybuchla do smiechu.

Keď sme vystúpili z výťahu, nechala som Vanessu ísť dopredu pred nami a ja som kráčala pozadu s Danielom.

„Smiem sa niečo spýtať?“ Odkašľal si.

„Samozrejme. Čo by ste chceli vedieť?“

„Nuž, je to trocha osobné... ja len že...“ Zastal a zatarasil mi cestu. „Naozaj je to vaša priateľka?“ vykoktal zo seba a ja som ostala stáť na mieste ako debil.

Dark Shadow sa mi len v slúchadle smial.

„Viem, že ma do toho nič nie je...“ Začal, ako náhle si všimol, že mlčím. „Predsa len, je to normálne, no myslel som, teda... chcel som...“

„Nie som lezba!“ vyhŕkla som prudko, aby už zmĺkol.

To, ako si Daniel vydýchol ma trocha vyviedlo z miery a nevedela som, či mám byť rada, alebo sa ešte len začať báť. No naozaj tomu veril? Po tom, čo som s ním flirtovala? Alebo si to ani nevšimol?

„Idete už?“ ozvala sa Vanessa a obaja sme sa okamžite dali do pohybu.

„Tak to som teda rád,“ zašepkal mi do ucha, keď chcel popri mne prejsť, aby otvoril dvere.

Daniel vošiel dovnútra ako prvý a ja s Vanessou sme ho nasledovali.

„O čo ti ide, A?“ zasipela na mňa naštvane.

Namiesto odpovede som na ňu len žmurkla a kráčala vystreto ďalej. Sila, ktorá mnou prúdila ma neopustila ani vo chvíli, keď som zbadala, koľko ľudí na mňa upiera svoj zrak. Ba naopak. Dávalo mi to pocit moci. A čo bolo najpodstatnejšie... páčilo sa mi to.  Až do chvíle, kým som nezbadala, ako zo svojho kresla za čelom stola vstal Robert a s vytrieštenými očami hľadel na Vanessu.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa čo najslušnejšie sa dalo. Mohol oklamať všetkých, ale nás dve nie. My sme vedeli svoje. A toho sa on bál.

„Ako budúca vedúca firmy White Inc. a mnoho ďalších, je na mne, koho si zo sebou privediem. A tuto Vanessa, je moja pravá ruka. Nejaké námietky, Robert?“ Nadvihla som obočie a venovala mu chladný pohľad.

„Na jeho mieste sa bojím,“ neušetril si Dark. „Len tak ďalej, princezná.“

Rýchlo som prešla pohľadom po všetkých zúčastnených a všetci vyzerali, že ku mne chovajú rešpekt. Videli vo mne autoritu, hoci od niektorých som bola možno aj trikrát mladšia.

„Acelynn, ale to je predsa zbytočné.“ Snažil sa to nejako uhrať. „Ešte nie si vedúca firmy...“

Varovne som dvihla prst a umlčala ho. „Ujasnime si to už teraz, dobre? Robím projekty, pracujem na zlepšeniach, ktoré pomôžu našim spojencom,“ ukázala som na všetkých prítomných, „a preto si myslím, že je viac než namieste mi konečne nechať vedenie mojich firiem a môjho majetku. Koniec koncov, takto to bolo v závete mojich rodičov. Snažíš sa ma nebodaj spochybniť, Robert? A ich tiež?“

„Nie, to rozhodne nie,“ okamžite pokrútil hlavou a snažil sa z tohto nejako vykľučkovať. „Tak dobre teda. Doneste ešte jednu stoličku!“ Otočil sa k nejakému poskokovi a ten sa dal okamžite do pohybu. Behom minúty sa vrátil so stoličkou a položil ju hneď vedľa mojej, ktorá bola na opačnom konci. Rovno oproti Robertovi. Ako dobre. Ináč by som ho vlastnoručne udusila.

Všetci sme sa usadili, len Robert ostal stáť, ako organizátor.

„Som veľmi rád, že ste sem dnes prišli. Ako sme sa už rozprávali, sme tu preto, aby sme vám povedali niečo viac o projekte, ktorý ide z vašich financií...“

„To je naozaj skvelé...“ Skočil mu do reči akýsi muž, ktorý vyzeral tak na päťdesiat a pred sebou mal na stole tabuľku s malou vlajkou Francúzska. „Ale čakal som, že nám o tom povie niečo viac slečna, ktorá to vymyslela. Hádam to vie lepšie, ako vy.“ Nadvihol obočie a pozorne si premeral Roberta.  Ja som s úsmevom sledovala, ako mu priam hmatateľne stúpol tlak a zaťal ruky do päste. Síce nenápadne, ale bolo dobre vidieť, že mu až zbeleli hánky.

„Len som ju chcel uviesť,“ vynašiel sa geniálne. Zhlboka sa nadýchol a spoločne s akýmisi papiermi v ruke ku mne prešiel, aby mi ich podal.

„Nakoľko si ešte nevidela podklady, ktoré sme pripravili, nech sa páči.“ Tváril sa úplne prirodzene, hoci to v ňom vrelo. No ako mi to podával, hľadel na svoju dcéru a ja som mu bola akosi ukradnutá. Ale tak má to, o čo si toľké roky koledoval.

Koľkokrát som Vanesse hovorila, aby sa bránila... bolo načase, že sa proti nemu postavila. Síce fakt, že ho chcela zabiť sa mi nepáčil, pretože zabiť si otca je... neopísateľné, teda aspoň pre mňa.

„Veľmi pekne ďakujem,“ presladene som sa na neho usmiala a potešila sa faktu, že uvidím to, čo som nemala. A musím o tom povedať viac, ako je v papieroch. Ako to mám, do šľaka, dokázať?!

Ak to totiž nepoviem, bude to znamenať len jedno. Všetkým dôjde, že to nie je môj projekt. A čo bude horšie... už im budem ukradnutá. A Robert ma nechá na mieste zabiť.

Namiesto zamýšľania sa nad negatívami som radšej očami prebehla prvú stranu a do očí mi udrel názov projektu: ATRAUMATICUS X.

Ďalšia kapitola bude mať názov: ATRAUMATICUS X.

Dozviete sa niečo viac o projekte a uvidíte, či sa Acelynn podarí dostať z budovy vcelku, alebo to bude problém. A dostane sa priestor aj profesorovi a Ryanovi. :)

No a túto kapitolu by som chcela venovať Kristin, nakoľko som veľmi rada, že sa jej táto moja trapotina zapáčila :D a ešte ju neomrzela. A dodatočne znova všetko najlepšie k narodkám, lásko. :)

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 23. časť: