OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 25. časť

01.06.2014 (16:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 794×

Časť dvadsiata- piata

Všetko bolo tak tmavé. Na sekundu som si až myslela, že toto je môj koniec. Že ma Dark zradil a spoločne so mnou aj Vanessu. Až do chvíle, kým som nezačula jeho hlas plný strachu.

„Acelynn! Acelynn, žiješ?!“ vrieskal do slúchadla a všade som počula len ozvenu jeho ťukania do klávesnice. Bol ako zbesnený.

„No tak, zlatko, teraz nemôžeš umrieť, teraz nie!“ mrmlal si pod nos a neprestával. „No tak, vstá...“ Vtom sa zasekol. „Nie, nie, nie! Nechaj ju, ty sukyn syn!“ zrúkol Alistair a do niečoho udrel takou silou, až sa sklo rozpadlo na zem.

Hlava ma bolela ešte viac. Čo to... čo to bolo? Som mŕtva? Alebo paralyzovaná? Odpoveď, ktorej som sa dočkala ma ale poriadne nakopla.

„Whiteová je mŕtva. Trosky toho neporiadku ju dostali. Máte, čo ste chceli, pán Masters,“ oznámil jeden z mužov do vysielačky. „Vaša dcéra... je trocha dolámaná, ale ináč ešte dýcha. Privedieme vám ju, nebojte sa, už sme na ceste,“ uistil ho vážnym hlasom, z ktorého som mala chuť vracať.

Nie, Vanessa! Skríkla som sama pre seba, pretože ak by sa mi podarilo vydať čo najmenší zvuk, asi by to so mnou chceli dokončiť. A v mojom stave... akú by som mala šancu? Bola by som vôbec schopná vstať?

„Dobrý deň, páni,“ ozval sa odniekiaľ hlas. Všetci muži sa za ním otočili a určite sa zadívali na neznámu ženu.

„Tu nemáte čo robiť,“ oboril sa na ňu jeden.

„Naozaj?“ Znela dosť vyzývavo. Akoby si koledovala o guľku v čele. „Podľa mňa to vy ste tí, ktorí sú na nesprávnom mieste. Takže... dohodneme sa nejako?“

Tí muži sa z nej začali smiať na plné hrdlá. Možno boli silnejší, ale vysmiať ženu? To akože naozaj? Vari nevedia, ako nás to irituje? Ak by som sa ocitla na jej mieste, asi by som ich zmrzačila.

Vtom sa len ozvali presne mierené tri výstrely a nastalo hrobové ticho. Na sekundu som sa preľakla, ale potom mi došlo, že tá žena môže niečo urobiť aj Vanesse. Bolo to... akoby do mňa vošlo dvestodvadsať voltov. V sekunde som vystrelila rukami k povrchu a začala si hrabať cestu na slobodu.

Navôkol bolo všetko mĺkve. Jediné, čo som počula bola premávka, ktorá ale nijako nezasahovala do diania tu. A to ma len usvedčilo v tom, že sa musím pohnúť, pretože Vanessa je v nebezpečenstve.

Jednu ruku som prestrčila von. Cítila som na nej vánok, ktorý sa rozliehal celým priestorom.

„Acelynn! Ty žiješ!“ Začula som v slúchadle Alistaira naradostene. „Tak to rozbehni, zlato!“

Silno som kopla nohami a behom necelej minúty som konečne videla denné svetlo. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa nabrať do pľúc čo najviac vzduchu ako sa len dalo. No hneď som vyskočila na nohy, ktoré ma síce boleli, ale určite by dokázali aj rýchlo utekať, ak by som to potrebovala. Avšak keď môj zrak padol na ženu, ktorá sa práve skláňala k Vanesse, myslela som, že mi asi vyskočia oči z jamiek.

„Vy?!“ hlesla som. „Nechajte ju! Nepribližujte sa k nej!“ Rozbehla som sa naproti nej, aby som ju odohnala od mojej kamarátka v bezvedomí. Bola tým jediným, na čom mi teraz záležalo.

„Acelynn, no tak, prestaň!“ Bránila sa a odstúpila. „Nie som tvoj nepriateľ! Chcem ti pomôcť!“ Dvihla ruky ako v sebaobrane a ja som sa prudko zastavila.

O čo tejto brunetke vlastne ide? Nikdy ma predsa nemala rada! Prečo by mi mala teraz pomáhať?

„Tak hovorte, slečna Andersonová,“ nadvihla som obočie a prehliadla si ju od hlavy až po päty. Bola vyzbrojená a oblečená presne do takých podmienok, v akých sme sa mi s Vanessou ocitli. To nemôže byť len náhoda.

„Všetko ti poviem, dobre? Ale najprv vás odtiaľto musíme dostať k Alistairovi.“

Prekvapene som na tú ženu vytrieštila oči a hľadela na ňu ako na zjavenie. Naozaj práve povedala to meno, ktoré som počula? Ona... ona sa s ním pozná? Ale... to predsa...to nemôže byť pravda! Ako môže moja profesorka poznať Dark Shadowa a spolupracovať s ním!

„Acelynn, počúvaj ju,“ ozval sa mi v uchu a ja som len zavrčala. Tomu chlapovi jednoznačne niekto musí upraviť fasádu! Ak sa mu ten nos doteraz nezahojil, tak po mojej návšteve už k tomu nebude mať ani príležitosť.

Nakoniec som ju nasledovala k jej autu a bez zbytočných rečí som si sadla dozadu. Vanessinu hlavu som si uložila na kolená a hľadela na kamarátku v bezvedomí. Bolo mi jasné, že z tohto sa bude zotavovať dlhšie. Avšak ani ja som na tom nebola najlepšie. Okrem toho, že mi v hlave divoko trešťalo som cítila bolesť v ľavej nohe, ktorá bola najhoršia na kotníku. Žeby som si ho vytkla?

„Bude v poriadku, Acelynn,“ preťala ticho Lydia, keď sa na mňa pozrela v zrkadle.

Ja som len prižmúrila oči a opätovala jej nenávistný pohľad. Vôbec som jej nedôverovala, aj keď Alistair  áno. Nemala som na to jediný dôvod. A hlavne... neverila som ani Darkovi. Ak by mu Robert ponúkol niečo viac, ako Vanessa, určite by nás obe zradil. Bez zaváhania.

„Len aby bolo jasné... neverím vám. Ak nás podrazíte... vlastnoručne vás zabijem,“ zasipela som. „To, že vám dôveruje Alistair neznamená, že ma presvedčíte, na čej strane vlastne stojíte.“

Brunetka si len povzdychla, no nijako nevyzerala, že by ju moja reakcia prekvapovala, alebo desila. Očividne to očakávala.

„Ver, že ak by som ťa chcela vidieť mŕtvu, už by si tu nebola. Príležitostí zabiť ťa som už mala viac ako dosť, srdiečko.“

Nechápavo som nakrčila čelo a čakala na vysvetlenie. Lydia sa akurát zasmiala.

„Keď ťa Vanessa s Alistairom doviedli k nemu domov, bola som ta...“

„Tak počkať!“ Skočila som jej do reči. „Vanessa... oni obaja... vedeli, že ste v jeho dome?“

„Samozrejme,“ odvetila prosto a zadívala sa na cestu. Ja zas na kamarátku. Ako mi to mohla zatajiť? Prečo? Neverila mi?

Zvyšok cesty som strávila ponorená v úvahách o tom, komu vlastne môžem veriť. Na začiatku som bola sama proti všetkým. Potom, odrazu, som mala spojencov viac ako dosť. A teraz? Vyzerá to, že aj tak nemôžem veriť nikomu. Stále som sama. Sama v dave ľudí.

Auto odrazu zastavilo a ja som vyhliadla von. Boli sme v Darkovom sídle. Neprešla ani chvíľa a zadné dvere sa prudko otvorili. Stál tam ustaraný brunet, ktorý sa hneď načiahol po Vanesse, aby ju pevne chytil do svojej náruče. Vytiahol ju von a behom sekundy sa s ňou rozbehol dovnútra.

„Som v poriadku, vďaka za záujem,“ zamrmlala som a vystúpila von. Keď sme už boli všetci vo vnútri, každého zaujímala len Vanessa. Samozrejme, okrem mňa, pochopiteľne. Namiesto toho, aby som tam s nimi pri nej sedela, som si to namierila k počítačom. Podarilo sa mi vypnúť Darkovu frekvenciu na mojom čipe a vďaka tomu som bola naladená na tú predošlú.

„Haló?“ ozvala som sa v nádeji, že tam niekto bude. No odpoveď sa nedostali. „Haló? Je.. je tam niekto? zopakovala som.

„Acelynn?“ začula som z diaľky známy hlas. Sama pre seba som sa usmiala a čakala, kedy podíde bližšie, aby som ho lepšie počula.

„Tak predsa ten čip ešte stále funguje,“ zasmial sa, hoci to ešte stále muselo byť pre neho ťažké.

„A vy fungujete tiež,“ neodpustila som si.

„Áno. To teda. Mňa len tak niečo nezloží,“ zavtipkoval a donútil ma roztiahnuť pery vo veľkom úsmeve.

„Nemali by ste sa preceňovať, profesor,“ upozornila som. „Jeden muž mi raz povedal, že je to nezdravé.“

„Naozaj?“ spýtal sa prekvapene. „Kto to len mohol byť?“

Obaja sme sa na tom pobavene zasmiali.

„Ehm... je tam niekde Ryan?“ zahryzla som si do pery. Tak dlho som s ním nerozprávala. Prišlo mi to ako večnosť.

„Teraz nie. Išiel von.“

„Čože?!“ vytrieštila som oči. „Kam von?! Nevie, že je to nebezpečné?!“

„Ešte nebezpečnejšie je byť tu o hlade,“ vysvetlil.

„Aha.“ Bolo všetko, čo som na to dokázala povedať. „Takže obaja ste v poriadku?“ kontrolovala som.

„Ako sa to vezme,“ odvetil profesor. „Žijeme, dýchame... no je to ťažké. Hliadky sú ešte častejšie aj keď vedia, že ste tam, vedia, že ja som tu.“

„Čo chvíľa sa vrátim,“ prisľúbila som. „Prišla som na to, čo sa tu deje. Tí, ktorí ma mali zastupovať, kým nebudem splnomocnená a neprevezmem firmy... zneužili moje meno, profesor!“ rozčuľovala som sa. „A teraz, kvôli ich hlúposti, zomrie veľa nevinných ľudí. Ja... musím tomu zabrániť!“

„Počkajte, Acelynn. Čo? Akí ľudia, o čo ide? Pomalšie...“ zastavil ma profesor, pre ktorého to boli všetko nové informácie. Rovnako ako aj pre mňa pred malou chvíľkou.

Zhlboka som sa nadýchla a dala na jeho radu. Postupne som mu vysvetlila všetko, čo sa stalo od chvíle, keď som sem prišla...

„Acelynn, musíte sa vrátiť! Okamžite! Čo si myslíte, že vás nezradí? Preboha, je to nebezpečné!“ Spustil profesor hneď, ako som všetko dovysvetľovala.

„Ale ja nemôžem! Musím napraviť všetko, čo už pokazili. V hre je môj život. Ak im to predajú a ono to nevyjde, nepôjde po mne len Amerika. Celý svet sa bude chcieť pomstiť.“

Začula som hlasný povzdych a mohla som si len domyslieť ten jeho výraz, keď vedel, že mám pravdu, aj napriek tomu, že by ju chcel mať on.

„Tak v tom prípade... skúste sa pozrieť do jednej z ich základní, ktoré sú na kraji mesta,“ navrhol hneď, keď mu bolo jasné, že jediné, čo môže urobiť je pomôcť mi.

„Akú základňu?“

„Volá sa W.I.N.K. Má to byť niečo ako signál, ale je to len krytie. Kedysi tomu všetkému velil váš otec, ktorý tam bude mať určite všetky svoje dokumenty. Nikdy sa s nimi nič nerobilo. Ak by ste ich našli... je dosť možné, že tam budú veci, ktoré by vám pomohli...“

„Počkajte, čo mi tým chcete povedať? Môj otec mal vlastnú organizáciu, v ktorej pracoval a kde si skladoval všetky svoje veci? Nie v dome?“ Odrazu mi už nič nedávalo zmysel.

Vedela som, že naši vlastnili veľa podnikov, organizácií a dokonca ich minimálne päť vytvorili... ale o tejto som v živote nepočula.

Nastala dlhá odmlka, po ktorej Victor nakoniec prehovoril.

„Áno, Acelynn. No mali by ste vedieť, že táto organizácia... nebola ako tie ostatné. Bola... svojská,“ hlesol.

„Svojská? Do čerta, profesor! Čo tým myslíte?!“

„Budete na to musieť prísť sama. Každopádne hľadajte len jeho pracovňu. Môžem vám potom pomôcť. Bol som tam. A okrem nej má jednu maličkú miestnosť, ktorá je dosť dobre ukrytá. Pochybujem, že ju za tie roky vôbec objavili,“ zasmial sa sám pre seba.

Ja som si len prehrabla vlasy a pomaly som začínala peniť od zlosti. Nič mi nedávalo zmysel. Môj otec mal tajnú organizáciu.... Victor tam bol... čo mi vlastne tajil?

„Musím už ísť. Ak by sa Ryan vrátil, povedzte mu, že s ním chcem hovoriť.“ A bez všetkého som sa postavila a namierila si to k Alistairovi.  Potrebovala som vybavenie. Na hranie a rozprávanie nebolo času. Večer ma predsa ešte čaká recepcia a nechcem to zmeškať, nie?

„Dark, musíme sa poro...“ A vtom som prudko zastala.

Videla som Vanessu, ako ešte stále v bezvedomí ležala na posteli, no zároveň som si všimla aj Alistaira s Lydiou, ako sa držia za ruky a sedia na stoličke ďalej. Prižmúrila som oči a snažila sa prísť na to, čo sa tam vlastne dialo. Ako náhle si ma obaja všimli, pustili sa a vyskočili na nohy.

„Nie je to tak, ako to vyzerá,“ vyhŕkol okamžite brunet a chcel sa pustiť do vysvetľovania. To som sa len samoľúbo a víťazoslávne zasmiala. Prekrížila som si ruky na prsiach a čakala, čo mi povedia.

„Viem, že je to inak,“ naklonila som hlavu nabok.

„Naozaj?“ pokrčila obočie Lydia.

„Ako aj nie,“ spokojne som k nim prešla. „Ako som mohla byť taká sprostá?“ Čudovala som sa sama svojej hlúposti, z ktorej ma až hlava bolela. „Keď mi Lydia povedala, že bola v tvojom dome už keď ste ma sem doviedli... myslela som, že spolu spíte. No to by bolo príliš jednoznačné, nie? Preto som prešla radšej na teóriu, že ste starí kamaráti, možno zo školy, možno z nejakého stretnutia... predsa len, obaja pracujete pre jednu a tú istú firmu...“

„Acelynn, nie...“ Skočil mi do reči Dark, avšak aj som ho nenechala.

„Pre moju firmu,“ pokračovala som. „No teraz keď stojíte takto vedľa seba... došlo mi to. Váš postoj... je podobný.  Obaja máte skoliózu chrbtice, ktorá... ak by sme ju porovnávali... bola by na sto percent identická. Mohlo by to byť normálne v prípade, že by ste vykonávali úplne rovnakú prácu celý život, alebo... ak by ste boli súrodenci,“ vyslovila som to nahlas a sledovala, ako sa ich výrazy menia. Najprv boli úplne prekvapení, potom len profesorka prikývla a stisla pery.

„Vždy som vedela, prečo nechodíš na hodiny,“ usmiala sa.

„A ja ešte teraz nechápem, prečo ju chcú zabiť,“ dodal Dark. Pretočila som nad ním očami, hoci... bola som mu za to aj tak trochu vďačná. „A o čom si sa to chcela zhovárať?“

Na sekundu som na neho úplne nechápavo pozrela, no našťastie som si okamžite spomenula na pravý dôvod návštevy.

„Potrebujem nejaké vybavenie. A motorku. Najlepšie nejakú tmavú a dosť rýchlu. Takú, ktorá zvládne každý terén a je malá pravdepodobnosť, že ju zachytia radary. K vybaveniu... potrebujem od teba nejaké oblečenie, ktoré bude priliehavé k pokožke a nikde sa mi náhodou nezahačká. Samozrejme, nemôžem vynechať ani zbrane, ktorých by bolo najlepšie čo najviac. Ešte ten hák, čo som mala vo firme... plus... neskôr budem potrebovať niekoho, kto mi privezie šaty a topánky na recepciu, ktorá sa koná o pár hodín,“ vychrlila som moje požiadavky a obaja na mňa len zízali.

„Vyzerám, že som nákupné stredisko?“ Bolo všetko, čo mi na to povedal.

„Už len pre tvoje dobro dúfam, že áno,“ kyslo som sa usmiala.

Dark si len pretrel tvár a porazeneckým výdychom kývol rukou, aby som ho nasledovala. Lydia ostala pri Vanesse a my dvaja sme šli do pivnice, ktorá, ako sa nakoniec ukázalo, mala do pivnice naozaj ďaleko.

„Dúfam, že vieš, čo robíš,“ zamrmlal, keď mi tvoril dvere ku všetkému vybaveniu.

„Tak to viem málokedy, takže na tvojom mieste... nerobím si žiadne ilúzie.“ A nevinne som na neho zažmurkala.

„Načo ti to všetko vlastne bude?“ Stále nerozumel. Veď, ako by aj mohol, keď ho Vanessa tak zamestnávala?

„Idem sa pozrieť, čo za špinavú prácu mal môj otec,“ odvetila som prosto a vyšla odtiaľ aj s vecami.

Alistair ostal stáť na mieste ako prikovaný.

„Ale... veď tvoj otec je mŕtvy!“ zakričal za mnou.

„Jeho šťastie. Ináč by som ho zabila asi ja,“ prehodila som za ním dole.

Taak... čo napísať na záver? Asi toľko, že vám nesmierne ďakujem, že ste znova hlasovali a vďaka vám som na krásnom treťom mieste! Naozaj, veľmi si to cením. zvlášť, keď vezmem do úvahy, že som skoro celý mesiac nič nepridala.

Táto kapitola bola viac-menej oddychová, pretože ďalšia bude znova dosť akčná, zopár ľudí príde k úrazu a nakoniec... možno že aj ľadová kráľovná vyroní zopár sĺz. No na to si budete musieť počkať do novej časti s názvom: Tá druhá

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 25. časť: