OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 26. časť

25.06.2014 (17:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 750×

Časť dvadsiata šiesta

Najprv som si pevne obviazala členok, ktorý ma stále bolel a podľa všetkého aj napúchal. Rozhodne by som si naň mala niečo dať. No na to človek potrebuje čas. A to bola jedna z vecí, ktoré som ja nemala. Nie teraz. Nemohla som si dovoliť premárniť ani sekundu. Všetko sa mi odrazu zdalo také... iné. Efemérne.

Rýchlo som sa na seba ešte pozrela do zrkadla, aby som prišla na to, či mi niekde niečo neodstáva, či zbrane dobre držia a či ja budem schopná splynúť s prostredím. Nuž... očividne aj hej. Našťastie.

„Vie o tom Vanessa?“ opýtala som sa nenútene hneď vo chvíli, keď ku mne vošiel Dark. Jeho kroky sa nedalo prepočuť.

Brunet s podozrivým zeleným pohľadom si ma premeral a hoci chcel mlčať, nedokázal to a nakoniec začal.

„Nie. Povedal som jej, že je to moja stará známa. Ale na začiatku reagovala rovnako ako ty,“ roztiahol pery do jedného veľkého úsmevu. „Chcela ju zabiť.“

Nad tým som sa musela tiež pousmiať, pretože predstava Vanessy, ako chce niekomu ublížiť a Dark ju drží... no... nemuselo by to byť zlé.

„Aha.“ Bolo všetko, čo som na to povedala.

Mala som v pláne vyraziť, tak som si ešte vzala kľúče od motorky a vyrazila k jeho garáži. V hlave sa mi miešali očakávania s obavami a ja som naozaj netušila, čo sa stane, keď tam nájdem čo i len štipku odpovedí. Bude to dobré? Alebo... alebo to bude zlé?

Pomaly som zišla do jednej obrovskej miestnosti, ktorá mohla byť pokojne tak veľká, ako celé prízemie domu. Steny boli vymaľované kovovo-sivou, vďaka ktorej pripomínali skôr väzenie, než úschovňu áut. No ako náhle sa človek pozrel čo i len na jedno auto... musela mu spadnúť sánka.

Boli tu samé najlepšie modely, niektoré dokonca rovnaké, aké som vlastnila ja. Bolo to zvláštne, že tento muž mal podobný vkus ako ja. Síce som ho stále podozrievala, musela som uznať, že okrem počítačov sa predsa len v niečom vyzná.

„Napadlo mi, že nebudeš chcieť meniť motorku,“ prehodil a ukázal mi tú, od ktorej som v ruke držala kľúče. Ja som len vytrieštila oči, keď som zbadala moju motorku! Presne tú, na ktorej som jazdila do školy, na ktorej sme upaľovali po profesora do školy s Ryanom...

„Ako to je...“ Nedokázala som dokončiť, len som sa šťastne usmiala.

Dark si založil ruky na hrudi a oprel sa o stenu.

„Som génius, spomínaš?“

Pretočila som nad ním očami a nasadla na ňu. Nechávala som tu Vanessu s ním a jeho sestrou, ktorú by som ešte teraz najradšej zabila. Je to dobrý nápad?

„Čo ti Vanessa sľúbila? Koľko ti zaplatila?“ Skúsila som to znova, pretože moja myseľ sa obávala, že ho podrazila. A ak by to urobila, netrvalo by mu ani sekundu, než by si vybral tú silnejšiu a bohatšiu stranu.

„Obávam sa, že to sa nedozvieš.“ Sklonil hlavu. „Ale ak si myslíš, že ťa chcem podraziť, uisťujem ťa, že som s tebou, princezná. Už len kvôli Vanesse.“

Prižmúrila som nechápavo oči a najradšej by mu znova vrazila za to, že mi nechce nič povedať. Čo to len mohlo byť, ak o tom mlčala aj moja najlepšia kamarátka?

„Počkaj ešte...“ zastavil ma vo chvíli, keď som chcela naštartovať.

„Čo tento krát?“ vzdychla som si a pretočila očami.

Dark sa ku mne naklonil a z mikiny vytiahol niečo, čo mi zastrčil za ucho. Potom mi to už len nastavil pred pravé oko a ja som cez to nechápavo hľadela.

„Pomôže ti to udržať signál. Dokonca ma v tej kamere uvidíš. Ja zas uvidím všetko, čo aj ty. A na čipe som ti nechal Victora,“ vysvetlil.

Zahryzla som si do pery a aj keď som k nemu chovala také zmiešané city, odrazu mi bol oveľa viac sympatickejší.

„Ďakujem,“ šepla som a vyrazila skôr, než by som si to všetko rozmyslela.

Potrebovala som odísť. Musela som to urobiť. Ak mal otec tajnú pracovňu a v nej by mohli byť nejaké informácie o hocičom, čo by mi pomohlo, musela som ju nájsť. Aj keď ma to môže stáť veľa.

Cesta tam bola hrozná, avšak aj cez všetky prekážky, ktorými sa stali dážď, blato a tma sa mi podarilo zaparkovať neďaleko od ústredne W.I.N.K.. Všade navôkol vládlo úplné ticho, z ktorého som nebola schopná počuť nič a preto som si radšej nahovárala, že to bude tým, že tam ani nikto nie je.

Možno je to miesto opustené. Predsa len som o tejto organizácii v živote nepočula a nebolo témou ani žiadnych stretnutí, kde som sa zúčastnila. Teda... nie žeby ich bolo veľa. Zo všetkého ma chceli vynechať.

Zhlboka som sa nadýchla, nasala vzduch do pľúc a vykročila som dopredu. Snažila som sa nemyslieť na nič iné, len na moju úlohu. Chcela som myslieť len na to, čo bolo tu a teraz. Ak by som šla do minulosti, nedospela by som k žiadnej múdrej odpovedi a jediné, čoho by som sa dočkala by bolo sklamanie a ďalšie... klamstvá?

Samozrejme, zabezpečenie tohto priestoru bolo neuveriteľne dobré. Nikto sa sem nemal šancu dostať. Až na mňa. Ja som sa rozbehla po tom blate a vyskočila na najbližší strom, ktorý mi prišiel po ceste. Vyšplhala som až do jeho koruny a z opasku vytiahla ďalekohľad s nočným videním.

Budova bola tmavo-sivá, pripomínala mi väzenie a zabezpečenie, ktoré okolo nej mali... nuž, také nemá asi ani Národná väznica pre najťažšie prípady. Toto bol svetový Alcatraz. A už len to mi vravelo, že nič, čo sa deje za tými obrovskými, dvojkrídlovými, snáď aj tonovými dverami, nie je legálne.

Založila som ďalekohľad na stranu a vyšplhala sa ešte o čosi vyššie. Kvôli zlému postaveniu okna som bola nútená preskočiť na susedný strom, ale to mi až tak nevadilo. Nebolo to také hrozné ako fakt, že keď som pozrela pred seba, koľko mi toho treba preskočiť a v akej výške, akosi mi prišlo zle od žalúdka.

Ale no tak, Acelynn! okríkla som samú seba. Vzchop sa a skoč!

A bolo to. Moje telo sa odrazilo od konára stromu a oči sa upriamili len na jeden bod. Bod dopadu.

Ruky sa načiahli dopredu a zachytili sa okraja rímsy. Behom sekundy som sa musela pretočiť a vyskočiť na strechu, pretože ináč by som asi spadla dole. Všetko sa mi totiž neskutočne šmýkalo a bolo to dosť nepríjemné.

„Jeden problém za mnou, milión ďalších predo mnou,“ vzdychla som si a začala rozmýšľať, ako sa dostať dovnútra bez toho, aby som spustila alarm.

Nakoniec som sa teda rozhodla pre alternatívu, že sa popasujem s malým stropovým oknom. To bolo neistené. Predsa nikto nečakal, že sa zo mňa vykľuje spiderman. Aj keď pochybujem, že v živote bude niečo také možné. Hoci vtedajším deťom to určite prišlo zaujímavé.

Prekĺzla som aj dovnútra. Ocitla som sa v upratovacej miestnosti plnej mopov a vedier. Netušila som, že ich môže byť až tak veľa. Alebo že by ich táto firma predávala? Každopádne vysomáriť sa z tej malej miestnosti bol priam zázrak.

S pokojom Angličana som sa ďalej vydala po chodbe, netušiac, kam ďalej.

„Acelynn, pozor na strážnych!“ ozval sa mi v uchu Dark a ja som sa v sekunde otočila. Nikto za mnou nebol.

„O tri sekundy vyjde spoza rohu!“ sykol ešte, no to som sa už venovala môjmu utajeniu. Zahla som presne do opačného smeru a v tej tme to vyzeralo, že som jedna z nich. Vyzerala som ako strážca. Keď si ma všimol, len mi kývol hlavou a šiel ďalej svojou cestou. Nad tým som sa len pousmiala.

„Nájdi mi kanceláriu môjho otca!“ zašepkala som a s pohľadom upretým na všetky možné miesta som šla po schodoch o poschodie nižšie.

Srdce mi bilo ako o závod a aj keď som sa ho snažila kontrolovať, robilo si, čo chcelo. Jediné, čo mi teda ostávalo bolo dúfať, že tí ľudia nemajú až tak dobrý sluch. Ináč je po mne.

„Musíš ísť doprava a potom po chodbe úplne na koniec. Tam budeš mať výťah a na ňom sa vyvezieš hore,“ povedal mi hlas v slúchadle.

„Ale veď sa môžem vrátiť,“ namietala som.

„Nie!“ trval na svojom. „Rob, čo ti vravím. Ak sa vrátiš, po ceste natrafíš na štyroch mužov a možno ešte prídu nejakí. Počúvaj ma, prosím!“ V hlase mal toľko frustrácie a aj keď nerada, musela som uznať, že som možno trocha nedôverčivá. Možno dokonca trocha viac, ako bolo nevyhnutné.

„Fajn,“ precedila som pomedzi zuby a vydala sa presne tak, ako ma on navigoval.

Keď som ale došla nakoniec, uvedomila som si, že žiaden výťah privolať nesmiem. Všetci chodili po schodoch a ak by som si ho zavolala, upútala by som na seba pozornosť. A to by bola asi jedna z tých najfatálnejších chýb.

„Raz ťa zabijem, Dark,“ hlesla som takmer nečujne a postavila som sa tesne pred výťah.

Posilňovanie mi predsa šlo. Vždycky som dokázala udvihnúť veľkú váhu... len si predstaviť, že je toto to isté. Ruky som dala do malej trhlinky a nasala do pľúc čo najviac vzduchu bolo možné. A potom som už len ťahala.

Moja myseľ odmietala prijať porážku. Nechcela sa vzdať. A moje telo na tom bolo rovnako. Aj keď v rukách nebolo dosť síl, neprestávala som. A ono to povolilo. Bola som silnejšia ako to. Až do chvíle, kým som sa nepozrela, kde sa mám vyšplhať a čo všetko je podo mnou. O krok som odstúpila. Tá istota odrazu vyprchala. No tak, prečo?

„Acelynn, čo sa deje?“ Začula som Darkov hlas.

„Bojí sa výšok,“ odvetil niekto iný, avšak nebola to Vanessa. Bol to profesor z môjho druhého čipu. „No tak, Acelynn, to zvládnete! Keď by som to dal ja podpory nôh, tak vy to dáte za pár sekúnd,“ podporoval ma a musela som sa len usmiať.

Predstava, že by tam hore naozaj liezol nebola práve najhoršia. No ja som... nemohla.

„Asi pôjdem na tie schody...“ začala som po chvíli.

„Ani nad tým neuvažuj!“ zarazil ma Alistair. „Prestaň byť dieťa a padaj hore!“

Už-už som otvárala ústa, keď som začula akési kroky, ozývajúce sa v diaľke.

„Do šľaka,“ zasipela som a prudko som skočila na lano, ktoré bolo v strede priestoru. Ruky som mala silné, takže udržať sa tam mi nerobilo problém. Len pohnúť sa z miesta... to už bolo náročnejšie. Avšak ako náhle som si spomenula na tie kroky, všetko to šlo samo. Predstava, že by ma tu niekto objavil a ja by som prišla o túto jedinú možnosť zistiť niečo... nenávidela by som sa asi viac, ako už teraz.

Trvalo to len chvíľu. Možno dokonca len pár sekúnd. Všetko sa to odohralo tak rýchlo, až som nedokázala uveriť ako a už som stála na ďalšom poschodí. Za všetko som vďačila adrenalínu a v tejto chvíli som bola rada, že moje telo funguje tak ako funguje. Hoci mi bolo jasné, že zajtra budem mať takú svalovku, ako ešte nikdy.

„Teraz na koniec chodby, ale daj pozor. Bude tam jeden chlap. Zbav sa ho,“ zavelil Dark a ja som len nechápavo vytrieštila oči. Čo myslel tým zbav sa ho? Čaká, že ho zabijem?

Bez zbytočných otázok som rýchlo vyrazila dopredu a presne ako povedal Dark, na konci ma čakal jeden zo strážcov. Okamžite som sa na neho vrhla a skôr, ako stihol čo i len ceknúť som ho rukou udrela do krku presne tak, aby som ochromila jeho hlasivky. Potom už len stačila jedna silnejšia rana do hlavy a bol tuhý. Tak na desať, možno dvadsať minút. To by mi malo aj tak stačiť.

Dvere do pracovne môjho otca boli odomknuté. Akoby tam už roky nikto nebol. Alebo akoby v nej nebolo nič zaujímavé. Zatvorila som za sebou dvere a začala sa obzerať všade navôkol.

„Dark, nasnímaj miestnosť a porovnaj parametre s celou budovou. Zisti, kde môže byť ďalšia miestnosť,“ prikázala som nekompromisne a už som sa otáčala každým smerom.

„Zázraky síce robím na počkanie, ale nemožné až do troch dní,“ zamrmlal a už som počula ťukanie do klávesnice.

„Ja to chcem hneď. Nemám čas, tak si pohni.“

„Acelynn, hľadajte. Určite to nebude nič nápadné, keď to nenašiel nikto toľké roky. Ste jeho dcéra, uvažujete ako on. Premýšľajte!“ súril ma profesor.

Pobehla som k stene a snažila sa nájsť niečo, čokoľvek, čo by mi nejako pomohlo. Knihy v knižnici mi boli na nič. Určite ich všetky vyhádzali, len aby prišli na to, či niečo spustia. Neboli tu ani žiadne nástenné veci, ktorých ak by som sa dotkla, pohli by sa.

„No tak, do čerta, kde si to skryl?“ rozmýšľala som nahlas a vtedy mi to došlo.

Jasné, že by nikdy neurobil ďalšiu miestnosť! Ostatní by si predsa všimli, že v plánoch celej budovy nesedí pár metrov štvorcových! Bolo to tak očividné a ja som to prehliadla.

Podišla som k obrovskému krbu a namiesto toho, aby som ho začala ohmatávať, odstránila som malý plôtik a klesla na kolená. Kedysi v amerických domoch ešte začiatkom dvadsiateho storočia boli predsa tajné skrýše všade, nie? A to len preto, aby mali ľudia kam vložiť svoj tajný alkohol, pretože ho nemohli piť. Neplatilo to síce v úplne všetkých mestách, ale tu áno a niektorí ľudia sa chceli poistiť. Rovnako ako aj tí, ktorí vlastnili túto budovu predtým.

Vtom sa niečo otvorilo a ja som okamžite siahla dovnútra. Vybrala som odtiaľ všetky dokumenty, hoci ich nebolo veľa. Prešla som k stolu a baterkou si na ne posvietila. A hlavne na jeden spis, ktorý zaujal moju pozornosť najviac.

Rozhodnutie o dedičstve súrodencov Acelynn Whiteovej a Christiana Rewilla-Whitea

Keď moje oči prešli po tom názve... cítila som, ako srdce vynechalo jeden úder. Toto... to... to nemohlo byť možné. Nie, v žiadnom prípade! To predsa nie!

Aj keď som na to žmurkala asi tisíckrát, stále to tam bolo. Nech som si akokoľvek želala opak. Rýchlo som otvorila celú zložku a začala čítať. Všetko, čo v nej bolo... bola to pravda.

Nie! Pokrútila som hlavou a do očí sa mi natisli slzy. To predsa znamená, že... môj otec... ten sviniar!

Preglgla som guču, ktorá mi navrela v hrdle a utrela si slzy. Všetky papiere som si založila do jednej veľkej zložky a tú som pevne schytila pod ruku. Na zvyšok si budem musieť nájsť čas neskôr. Ak si ho vôbec nájdem. Najprv do podrobností preskúmam toto. Jediné, čo som si z toho zapamätala bol rozsudok.

Ja mám všetko a Christian nič. A pritom to je môj brat.

Žalúdok začal robiť saltá a keby som mohla, všetko navôkol by som porozbíjala. Avšak to som si nemohla dovoliť. Potrebovala som sa dostať von. Čím skôr, tým lepšie.

Presne, ako som otvorila dvere, som pred sebou zazrela tvár toho, ktorého som poslala pospať si. Bleskurýchle som zatvorila dvere a pevne sa oprela. Nemohol sa ku mne dostať. To proste nie!

Myseľ mi pracovala na plné obrátky.

„Dark, hľadaj únikovú cestu!“ okríkla som ho a pritiahla pred dvere akúsi komodu. Poskytla mi síce priestor na voľný nádych, ale hneď v druhej sekunde niekto rozbil okno a skočil dovnútra.

Nevidela som jeho tvár, no pohyby nemal práve najhoršie. Behom chvíle ma postrelil a ja som si len zahryzla do pery a skočila po ňom. A po zbrani. Moje rameno bolo odrovnané, ale toho kreténa uškrtím.

Vo chvíli ako sa naše pohľady stretli som ale ustúpila.

„Chris?“ hlesla som a slzy som už mala v očiach. „Ja... ty...“

„Nechaj si to!“ okríkol ma a mieril na mňa zbraňou. Nakázal mi, aby som sa postavila.

„Ty... ty si to vedel?“ preglgla som, aj keď odpoveď som si mohla z jeho výrazu domyslieť.

„Čo? Že tvoj dokonalý otec je aj mojím? A že mojej mame nedal ani cent? Či som vedel, že si moja malá sestrička?“ Naklonil hlavu nabok a hovoril z neho čistý chlad. V očiach mal len nenávisť. Nič viac, nič menej. Akoby som ho ani nezaujímala. Nenávisť voči môjmu... teda... nášmu otcovi ho pohltila.

„Prečo si mi to nepovedal?“ pýtala som sa ďalej, pritláčajúc si ruku na ranu, z ktorej sa valila krv.

„A čo by si urobila? Poľutovala ma? Chcela mi pomôcť? Ty? Ale no tak, Acelynn. Prestaň sa pretvarovať, že ti záleží na niekom inom, okrem teba samej, dobre?“ Tváril sa úplne znechutene. Keby mohol, určite by mi vpálil guľku priamo do hlavy. „Všetci vieme, že ti ide len o záchranu svojho zadku. Na nikom ti nezáleží...“

„To nie je pravda!“ oborila som sa na neho. „Chceš vedieť, že mi na tebe záleží?“ Nadvihla som obočie.

Christian prižmúril tmavé oči a trocha povolil zovretie pištole. Mal rád výzvy a to aj napriek tomu, že mi neveril. Hoci... mala by som mu poďakovať za uľahčenie.

V sekunde som sa sklonila k zemi a čo najsilnejšie potiahla koberec, na ktorom stál. On padol k zemi, zatiaľ čo ja som schytila do rúk spisy a so zatajeným dychom sa rozbehla naprieč oknom. Mala som len jeden pokus.

Sloboda alebo smrť.  

Odrazila som sa čo najsilnejšie to šlo a myslela len na miesto dopadu. V ruke som ale pevne držala spisy, bez ktorých som nehodlala odísť. Bolo tam všetko, čo som potrebovala vedieť. Určite. Muselo to tam byť.

Dopadla som do krovia, pretože na to, aby som sa zachytila hocakého stromu som skákali z nízkeho poschodia. Poobíjala som sa ešte viac, no bolo mi to ukradnuté. Nohy sa samé rozbehli k motorke a síce som pomaly nevnímala ani môj vlastný dych, vedela som jedno.

Nezastavím sa pred ničím. A pred nikým. 

No a konečne sa niekam pohýname. :) Acelynn má, po čo prišla a vy viete viac. Prekvapení? Myslím, že áno. Alebo ste čakali niečo podobné? 

Túto časť by som rada venovala Millie, pretože bez nej neviem, ako ďaleko by som sa pohla. :) Takže pre teba. A dúfam, že sa páčila. :D 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 26. časť: