OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 33. časť

24.12.2014 (16:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 951×

Časť tridsiata tretia

Jediná dobrá vec na Victorom stave bolo najmä to, že za mnou nemohol kdekoľvek chodiť a rozhodne nehrozilo, že by ma prekvapil, keď som na niečom pracovala. Jeho vozík bolo totiž počuť aj na míle ďaleko. Avšak teraz, keď hore spal, nemusela som sa ničoho obávať a aj keby... vedela by som to dosť rýchlo na to, aby som stihla zamaskovať všetko, o čo som sa v laboratóriu pokúšala.

Mamine vzorce vskutku boli nezvyčajné, avšak nie úplne výnimočné. Stačilo zapojiť rozum a rozlúštiť skrytú tajničku, ktorú pre mňa nechala. Iba vďaka spomienkam sa z nevyriešiteľnej úlohy stala hračka s jednoduchými premennými. Nepotrebovala som ani žiadnu pomoc, len menšiu iskru, ktorá ma zapálila a nasmerovala správnym smerom. Síce som o sebe na začiatku pochybovala.

Presunula som sa so stoličkou k stolu oproti, kde som pozornejšie skúmala vlastnosti silných analgetík, ktoré som zmiešala so sedatívami. To tvorilo základ. Niečo na upokojenie celého systému a zároveň až nie na úplne umŕtvenie, aby boli svaly schopné cítiť zmeny v organizme.

Zmes som odstavila na kraj a znova sa ponorila do čítania. Všetko do seba odrazu nádherne zapadlo a nepotrebovala som už ani kávu, aby som ostala hore. Z toľkého poznania som bola tak vzrušená a plná adrenalínu, že spánok by neprišiel, aj keby veľmi chcel. Nemal šancu.

Všetko, o čo sa Mocní kedy snažili ja dnes krásne premením na niečo, čo sa dá zvládnuť, keď človek pohne mysľou.

Pri myšlienke na Mocných som sa len zasmiala. Hŕstka ľudí, ktorí kedysi vystúpili proti nadvláde a položili ju na lopatky len vďaka svojej múdrosti. Ľudia, ktorí boli natoľko múdri a chceli, aby krajina prosperovala. No netušili, ako ich sláva a moc opantá, až im nepôjde o pomoc, ale o vládu. Zmocnili sa všetkého, čoho sa len dalo. Ovládli každého, koho mohli. Z našej, dovtedy slobodnej krajiny, sa stalo jedno veľké diktátorské impérium, ktorému vládli. A čo na tom bolo najhoršie bol fakt, že všetko to začala moja rodina.

Unavene som si povzdychla a snažila sa presunúť myšlienky k niečomu inému. No nemala som k čomu, keďže som musela čakať za výsledkami nejakej zlúčeniny, ktorú som vytvorila z maminých poznámok. Snáď to bude dobré. Ináč sa na to môžem zvysoka...

Čo urobím, ak sa mi to aj podarí namiešať? Dám to len profesorovi len tak? Napochodujem k nemu ako jeho záchrankyňa s tým, že som možno našla liek, ktorý ho, samozrejme, môže aj zabiť? Ako mu to poviem?

Môj mozog nebol schopný pracovať tak, akoby mal. Potreboval trocha oddychu, trocha čerstvého vzduchu. Prišlo mi to ako večnosť čo som bola zatvorená tu dole.

V tom mi v hlave skrsol celkom dobrý nápad a už som bola na nohách. Stroje predsa pracujú a nehrozí žiaden výbuch. To znamená, že ja mám čas pre seba a svoje myšlienky. Môžem si to všetko krásne utriediť. Vonku. Na vzduchu.

Schmatla som z hlavnej miestnosti šedú mikinu, ktorá mi už bola trocha väčšia, pretože v poslednej dobe som skoro nič nejedla a vybrala sa čo najtichšie von, do noci.

Ako dlho som necítila pofukovať čerstvý vietor? Deň, dva... či vari mesiac? Nech to bolo ako chcelo, každopádne sa mi to javilo ako oveľa dlhšia doba, než v skutočnosti prešla.

Kráčala som nočnou ulicou mesta, nepovšimnutá, s kapucňou, ktorá mi zakrývala celú tvár a s vlasmi pevne zopnutými v drdole tak, aby sa z neho neuvoľnila ani jedna jediná kučera. Svet okolo mňa odrazu nabral nový odtieň a ja som spoznávala zákutia, ktoré som si doteraz nikdy nevšimla.

Celý svoj život som bola vychovaná ako v perinke. Aj keď som o to nestála, aj keď som nikoho neprosila o také zaobchádzanie a vždy si našla niečo, čo hraničilo s normálnosťou... všetci okolo mňa sa za mňa snažili vychovať dámu, ktorá bude robiť to, čo sa jej povie a bude len akousi bábkou, ktorú si budú môcť podávať. Avšak taká som nebola a nikdy nebudem. Nie som niečí majetok, ktorý si môže posunúť len podľa toho, kde ho chce mať. Nie som bábka, ktorá skáče tak, ako iný píska... Som Acelynn. A vždy ňou budem.

V diaľke som z ničoho nič zahliadla akési svetlá, pravdepodobne šlo o policajtov s baterkami, ktorí chodili na obhliadky takýchto uličiek, či sa tu nedeje niečo nekalé.

Okamžite som zaspätkovala a obzerala sa, kam by som mohla ujsť. Avšak žiadne východisko sa mi neposkytovalo. Dozadu som ísť nemohla, pretože by to bolo príliš okaté a ísť im naproti... riskovala by som stret s nimi, ktorý by nemusel dopadnúť najlepšie.

„Psst,“ poď sem,“ pošeptal niekto a ja som sa okamžite prikrčila a ešte v tme som nasledovala hlas, ktorý viedol ku kontajnerom. Boli to obrovské sivé boxy, ktoré zakrývali dieru v budove.

„Kde si?“ obzerala som sa okolo seba a nikoho nevidela. Kam len tá osoba mohla zmiznúť? Hádam sa len neprepadla pod zem!

„Tu som,“ zasyčala potichu. „Poď za mnou!“ vábila ma aj naďalej a ja som ju poslúchla. Kľakla som si a našla dieru medzi kontajnerom a budovou dostatočne veľkú na to, aby som sa ňou prepchala.

Netušila som kam idem alebo prečo som urobila to, čo som urobila, avšak nemala som na výber. Môžem sa dostať na horšie miesto než by ma čakalo po útoku tých veľmi mierumilovných policajtov? Asi nie. Teda... aspoň som v to dúfala.

Tajomný hlas, ktorý mi pomohol v núdzi patril žene, ktorú som pozorne nevidela, ale cítila som, keď sa o mňa obtrela a podišla ku kontajneru tak, aby ho k nám posunula čo najbližšie. Snažila sa nás zahaliť čo najviac sa len dalo. Nevyzerala však nejako silne a preto bolo mojou povinnosťou jej pomôcť.

„Tak a je to,“ vydýchla si s úsmevom a vybrala z malej taštičky baterku. Hneď, ako ju zapálila, pozrela mi do tváre a usmiala sa ešte väčšmi.

„Čakali sme, kedy k nám prídeš, Acelynn. Všetko nám povedal,“ riekla postaršia pani, ktorej hlavu už zdobila nejedna šedina. Vrásky na čele trocha vymizli, ako sa na mňa usmiala, avšak oči jasne hovorili, koľko veľa toho za sebou má.

Všetko, čo mi vždycky na ľuďoch stačilo vidieť, boli oči. Tie mi dokázali povedať viac ako ústa, ktoré mohli stále rozprávať. Hovorí sa, že oči sú pohľadom do duše. Tak prečo som v nich vedela tak dobre čítať, keď na to jednoducho neverím?

„Kto vám čo povedal?“ zatajila som dych. Dostala som sa do pasce? „Kde to som?“ pokračovala som trocha neisto a o krok som cúvla. Možno o dva.

„Neboj sa, Acelynn,“ chlácholila ma žena a pristúpila bližšie. „Si presne tam, kde máš byť. V srdci pánovom.“

Nechápavo som pozdvihla obočie a aj keď som mala na jazyku asi milión otázok a poznámok, ktorými by som ju obdarila, ostala som ticho a sledovala ju.

Baterkou ukázala na cestu pred sebou, po ktorej sa vydala pomaly hlbšie do tejto diery. Mne neostávalo nič iné ako ju nasledovať.

Kráčali sme v tichosti, pričom som párkrát otvorila ústa, že sa niečo opýtam. Nakoniec som si to ale dobre rozmyslela, pretože môj pohľad zaujalo niečo iné.

Vošli sme do akejsi obrovskej haly, kde už svietili svetlá. Síce slabo, no lepšie akoby sme boli v tme. Všade navôkol tu boli ľudia, ktorí sa usmievali a potichu sa rozprávali s druhými. Vyzerali spokojne a ja som nechápala, kde som.

„Čo je toto za miesto?“ rozhliadla som sa navôkol a videla sviečky, obrovské podobizne akýchsi starých ľudí z inej doby, obrovské monumenty, ktoré boli skoro väčšie ako kostol a v neposlednom rade som zbadala obrovskú ženu, ktorá mala roztvorenú náruč, akoby pri sebe každého vítala a na perách sa jej pohrával ten materinský úsmev, ktorí som tak dobre poznala. Škoda len, že jej chýbala ruka a aj jej závoj bol trocha zničený.

„Sme v kostole sv. Filipa,“ prehovorila žena a ukázala na sochu neďaleko nás, kde bol vyobrazený muž, ktorý sa opieral o kríž a pod nohou mal hada. Nanešťastie aj jemu chýbala ruka, takže som nevedela určiť, či v nej predtým niečo mal alebo nie.

„V kostole?“ pozdvihla som obočie a pevne stisla pery.

„Alebo skôr v tom, čo z neho ostalo,“ zapojil sa do debaty niekto ďalší. Muž, celý v čiernom, s čiernymi vlasmi oblečený celý v čiernom, k nám pristúpil a hľadel len na mňa. Ja som si dala dole kapucňu a vystrela sa.

„Vy ste... ehm...“ odkašľala som si a uvažovala ako sa volá ten čo by to mal viesť. Nič mi ale nenapadalo a netušila som, ako ho osloviť.

Náboženstvo bolo zakázané. Už od kedy som sa narodila. Každý ma vychovával tak, aby som verila jedine v seba a v nič iné. Všetky kostoly boli zrúcané a akékoľvek spolčovanie bolo prísne trestané. Aspoň to mi vraveli. A okrem toho aj veľa ďalších vecí, no nikdy som ich veľmi nepočúvala. Celá tá vec s bohmi a kto vie čím všetkým mi aj tak prišla akurát ako dobrá fikcia, na ktorej autor musel naozaj zarobiť. Aj keď som vedela, že Victor na to asi verí. Nikdy sme o tom nehovorili, len sem tam mu čo to ušlo. Nejaký malý náznak, zmienka o viere...

„Pastor Martin,“ predstavil sa a podal mi ruku. Potriasli sme si a keď sme sa pustili, neprestával sa na mňa usmievať. Odkiaľ bral toľko optimizmu?

„Acelynn Whi...“ začala, ale hneď mi skočil do reči.

„Vieme, kto ste. Každý deň sa za vás modlíme a dúfame, že to vyhráte. Musíte nás zachrániť. Pán nám povedal, že ste vyvolená,“ vysvetľoval s toľkým zápalom, s akým som sa ešte nestretla.

„Ja...“ zvraštila som tvár. „Obávam sa, že by ste o mali niečo vedieť,“ vydýchla som po chvíli, pretože táto fraška ma unavovala. Nech vieme, ako na tom sme. „Nie som veriaca, pastor. Na žiadneho pána či ako ho tu voláte neverím,“ pokrčila som plecami.

„Vieme, že si sa nikdy neuberala touto cestou, pretože to bol tvoj starý otec, ktorý prišiel s názorom, že by ľudia nemali veriť. Avšak pán sa nehnevá na tých, ktorí k nemu ešte nepristúpili. A ty, dieťa moje, si žila v nevedomosti...“

„Tak dosť!“ O krok som ustúpila. „Nebudete tu hovoriť o mojej rodine takto. Ja neverím, pretože nechcem!“ zvýšila som až nebezpečne hlas. „Žiaden Boh nejestvuje rovnako ako tu ja stojím. Neverím v neho, pretože niečo ako šťastné konce, kedy vypočuje naše modlitby, nie sú. Je to len ilúzia vytvorená ľuďmi, ktorí si chceli aspoň trocha zlepšiť svoj už aj tak biedny život. Chceli veriť tomu, že raz sa aj oni budú mať dobre, čo je ale veľká lož, pretože tak to nebude. Dobre sa budú mať len tí, ktorí vo svojom živote niečo urobili. Niečo, čomu obetovali všetko, čo mali...“

„Tak ako ty?“ prerušil ma, ostávajúc pokojný. Môj prejav ho očividne nezasiahol tak, ako som čakala a stále mal na tvári úsmev, len možno trocha slabší.

„Čo ako ja?“ nerozumela som mu.

„Ako ty, Acelynn,“ zopakoval. „Obetovala si svoj život práci, nepoznala si zábavu a priateľstvo a teraz? Je ti dobre? Presne tak, ako si tu teraz rozprávala?“ kládol jednu otázku za druhou a už som otvárala ústa, že mu na to niečo poviem, keď som si uvedomila, že správnu odpoveď nepoznám.

„Nie je mi dobre, avšak to súvisí s tým, že idem proti zákonom, ktoré platia. Ak by som držala jazyk za zubami, stála by som na čele svojich firiem,“ vystrčila som bojovne bradu a skúmala jeho tmavo-hnedé oči. Nebol v nich ani náznak nenávisti. Aj keď som išla proti všetkému, v čo veril on.

„Naozaj si myslíš, že by to bolo tak jednoduché? Alebo že pán chcel, aby sa to stalo?“ nadvihol obočie teraz pre zmenu on. „Pán vedel, že si iná. Vyvolil si ťa z davu, aby si k nám priviedla staré časy. Chce, aby sme všetci znova žili v mieri a aby každý mohol mať svoje viery a záľuby.“

Ten muž ma vytáčal. Štvala ma jeho slepá viera v niečo, čo nie je skutočné. Štvalo ma, že verí v nejakého muža, ktorý sa možno nikdy nenarodil a už určite nevstal z mŕtvych či ako sa to v ich knihe píše. No ešte väčšiu zlosť som mala na seba, že som nebola schopná to ukončiť. Tí policajti už vonku určite nebudú. Musím sa vrátiť domov skôr, než si Victor všimne, že som preč.

„Ja nie som vyvolená,“ prehovorila som po chvíli ticha. „Nie som dobrá a rozhodne nie som žiadna hrdinka, aby som toto vyhrala.“

„Ani pán to o sebe nikdy netvrdil. A pozri, koľko ľudí v neho verí.“

Nevedela som, čo povedať, tak som sa len rozosmiala, pretože toto... Bolo to naozaj dobré. Viac ako dobré. Bolo to... pôsobivé.

„Naozaj ma tu chcete k nemu prirovnávať? Prosím vás,“ odfrkla som a prešla hlbšia do kostola. Keď už som tu, chcem sa tu poobzerať.

„Prečo nie? Ste mu podobná, aj keď máte rozhodne ostrejší jazyk a konáte skôr, než si to premyslíte.“

Aj teraz som sa zasmiala, pretože to rozhodne vtipné bolo. Nebola som a nikdy nebudem hrdina. Som len dievča, ktoré toho vie viac, než by malo. A bodka.

„Kto sú všetci títo ľudia?“ zmenila som radšej tému, keď som okolo nich prechádzala. Nemohla som si nevšimnúť, že niektorí boli ranení, iní zas vyzerali, že by sa im hodil obed alebo spánok.

„Sú veriaci, ak ťa zaujíma toto,“ začal automaticky. „Skrývajú sa tu, pretože vedia, že náš kostol si prešiel už všeličím. Vieš, čo značí svätý Filip?“

„Nie ani nie,“ priznala som.

„Ten kríž, o ktorý sa opiera nám ukazuje, aký mal ťažký život,“ vysvetľoval zapálene. „A ten had pod jeho nohou... ukazuje nám tým, ako jednoducho sa môžeme aj my zbaviť zla. Avšak pri búraní kostola sme prišli o peceň chleba, ktorý hovoril o nasýtený viac ako päť tisíc hladných ľudí. Je to náš patrón, ktorý nás chráni...“

„A kde je teraz?“ prerušila som ho. „Ha?! Kde je teraz, otče?“ rozhodila som rukami. „Pozriete sa na tých ľudí, ktorí sú tu. Trpia hladom, mnohí z nich sú ranení a nemajú ani obväzy... kde je ten váš všemohúci?!“ rozohnila som sa a na päte sa otočila.

Toto naozaj nemám za potrebu. Čoho je veľa, toho je proste veľa. Môj mozog odmietal vstrebať to, čo sa mi tento muž snažil nahovoriť. Nemal pravdu a išiel hlavou proti múru. Nemohol vyhrať. Nie so mnou.

„Odchádzam!“ oznámila som mu cez plece a ďalej pokračovala v ceste. Avšak asi o dva kroky ďalej som hneď zastala. Do kostola vbehol akýsi mladík, ktorý bol celý zašpinený a na prvý pohľad bolo jasné, že zranený. No nestaral sa o seba. V náručí držal akési dievča a ledva stál na nohách. Tackal sa dopredu a hľadel všade navôkol.

„Otče...“ vydýchol z posledných síl. „Otec Martin...“ A kolená sa mu podlomili. Videla som, ako padá na zem a nemohla som to nechať len tak.

Moje nohy sa k nemu rozbehli samé a čo najrýchlejšie to len bolo možné som už bola pri ňom a chytala to dievča. Mohlo mať tak okolo dvanásť, ak nie ešte menej.

„Pokoj, pokoj, si v bezpečí,“ hlesla som a vzala mu ju, aby sa vydýchal. Ale on na to nereagoval. Viečka mu zakryli oči a keď už som držala to dievčatko, padol do bezvedomia.

„Hej!“ vyhŕkla som na všetkých. „Potrebujem tu pomoc!“ zavolala som a čakala, čo sa bude diať.

Bola som zvyknutá, že u nás si ľudia nepomáhali. Ak by vás videli na ulici, že sa vám niečo stalo, pozreli by sa inam a nevšímali si vás. Šli by ďalej tváriac sa, že nič nevideli a všetko je v poriadku. Takí oni boli. Ale teraz... stačila jedna veta a aj tí, ktorí boli ranení sa postavili a zhromaždili sa okolo mňa.

„Čo sa mu stalo?“ spýtal sa už pastor, ktorý ku nám pribehol.

„Neviem,“ pokrútila som hlavou a pozrela na dievčatko. Mala narazenú hlavu a krvácala. No nebol to ten typ krvi, ktorý som čakala. Bola oveľa tmavšia. A tiekla pomalšie.

„Oh, nie,“ zalapala som po dychu, keď mi všetko došlo. Okamžite som jej vzala ruku a snažila sa nájsť nejaký pulz.

Ticho.

Nič.

Ani úder.

Cítila som, ako mi stislo srdce a slzné kanáliky začali pracovať. Nedokázala som nájsť vhodné slová a netušila som, či nejaké chcem nájsť. Bolo to... len dievča! Bezbranné malé dievčatko, ktoré nikomu neublížilo! Tak prečo sa jej stalo to, čo sa stalo?

Potlačila som vzlyky a aj slzy, aby som nevyzerala ako slaboch a zhlboka sa nadýchla.

„Je mŕtva,“ šepla som potichu, ale dosť zreteľne.

Niektoré navôkol mňa zhíkli, dokonca aj nejaké ženy sa rozplakali a odišli preč. Nerozumela som tomu. Veď ju nepoznali! Tak prečo s ňou súcitili?

„Musíme sa postarať o toho chlapca,“ prehovorila som po chvíli a postavila sa aj s telíčkom dievčatka. „A keď sa prebudí, povie nám všetko, čo vie,“ vyhlásila som rozhodne, bez možností akýchkoľvek námietok z ich strany.

„A čo urobíme s ňou?“ spýtal sa niekto z ľudí.

„To, čo si zaslúži. Bude mať normálny pohreb, aj keby to malo znamenať, že vykopem hrob sama,“ prísne som na nich pozrela, aby vedeli, že si stojím za svojim.

„Vy nám pomôžete, Acelynn?“ ozval sa ku mne akýsi tenký hlások, ktorý som ale nevedela identifikovať. Spomedzi ľudí vyšlo malé blonďavé dievčatko, nanajvýš päťročné.

„Áno,“ prehovorila som a slzy sa znova tisli von. Ale nemohla som ich pustiť! Nešlo to! „Urobím všetko, čo budem môcť, srdiečko,“ usmiala som sa na ňu. A až potom som sa odvážila pozrieť aj na ostatných.

„Keď odídem, postarám sa o to, aby vás tu nikto nenašiel a vrátim sa aj so zásobami. Od prvej pomoci, s jedlom, vodou a teplým oblečením... pomôžem vám tak, ako si pomáhate navzájom. Nenechám, aby niekomu z vás ublížili.“

Dievčatko sa na mňa usmialo a ukázalo tak zástup nádherne bielych mliečnych zúbkov, hoci jej už jeden chýbal. Dospievala.

Prečo je svet tak nespravodlivý? Prečo je krutý k tým, čo si to najmenej zaslúžia? Prečo nás núti pochovávať mladých, ktorí by to mali prežiť a nás, starších, nepotrebných, necháva tu trápiť sa a dívať sa na smrť, ktorá je všadeprítomná?

„Ďakujeme ti, Acelynn,“ prehovoril niekto ďalší. A k nemu sa pridali ďalší.

„Nie,“ krútila som nesúhlasne hlavou. „Za nič mi neďakujte, prosím,“ hlesla som bezmocne. Ako im mám vysvetliť, že ja nie som tá, o ktorej to všetko je? Ako ich len presvedčím, že všetko by zvládli aj bezo mňa?

„Dajte, dieťa moje, postarám sa o to,“ riekol otec Martin a vzal mi dievčatko z náruče. „Musíš ísť, aby si sa čím skôr mohla vrátiť.“

„Samozrejme,“ prikývla som s kamenným výrazom v tvári a zadržiavala som vzlyky. Neuvidia ma plakať. Nikdy.

„Prosím, vezmite niekto toho chlapca ku mne dozadu do kancelárie,“ dodal ešte otec a už sa venoval úplne niečomu inému.

To bola moja chvíľa, kedy som sa mohla vybrať na odchod. Kládla som jednu nohu pred druhú a pripomínala si, ako mám vyrovnane dýchať. A hlavne... ako aspoň na chvíľu nemyslieť na problémy, ktorým som týchto ľudí vystavila. Oni totiž síce našli pomoc u svätého Filipa či ako sa volá, ale... čo ostatní?

Veria vo mňa. Myslia si, že môžem nastoliť poriadok a vrátiť všetko tak, ako bolo kedysi. No ako to mám urobiť, keď ma chcú všetci vidieť mŕtvu?

Ako im mám pomôcť, keď neviem pomôcť ani sebe? 

Túto časť by som chcela venovať všetkým vám, čitateľom, ktorí tu so mnou ešte ste aj napriek môjmu "častému" pridávaniu. Príbeh nám týmto naberá nový smer a môžete sa tešiť, že čoskoro nám to všetko vyvrcholí. :) No ešte medzitým sa spolu prenesieme pár kapitolami, ktoré budú, podobne ako táto, úvahové, kedy si Acelynn pomaly začne spájať veci dohromady. 

Dokáže sa z chladnej a arogantnej mladej ženy stať tá, čo všetko obráti na dobré? 

A zároveň sa chcem po´dakovať všetkým, ktorí hlasujú/ hlasovali za tento príbeh ako za najlepší príbeh tohto roka! Naozaj si to veľmi vážim, ani neviete, koľko to pre mňa znamená. :) 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 33. časť: