OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 5. časť

27.10.2013 (13:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 1133×

Časť piata

Vošla som spoločne s profesorkou Wildenovou do kabinetu jej manžela, ktorý mal zrejme hodinu vedľa, pretože ho cez tú stenu bolo aj tak počuť, ako sa smeje na nejakom študentovi, ktorého skúša.

Snažila som sa vyzerať v poriadku a pokojne sa nadýchnuť, no nedalo sa. Vedela som, čo sa deje, ale nechcela som si priznať, žeby to mohlo byť až tak zlé. Ak sa mi do pľúc dostáva krv a vzduch, potrebujem ho dostať von. A to dokážem urobiť aj sama. Len ma musí nechať aspoň päť minút na pokoji.

„Sadnite si a ja pre vás niečo nájdem,“ povedala celkom pokojne a prešla za veľkú skriňu s vecami.

„Som v poriadku. Naozaj to nič nie je,“ presviedčala som ju tuho. „Je to len pera. Opláchnem si ju a všetko bude v poriadku.“

Prešla som k umývadlu a nabrala vodu do dlaní, ktoré sa mi triasli. Potrebovala som si odkašľať a keď som tak urobila, do umývadla dopadla krv.

Do čerta! Zanadávala som a hrudník ma bolel o čosi viac. Potrebujem odtiaľto vypadnúť.

„Pani profesorka...“ otočila som sa k nej.

Ostala som na ňu zarazene civieť, pretože na tvári mala ustaraný výraz a nie ten prísny, ako včera. V ruke držala nejaký sprej a rukou mi pokynula, nech si sadnem oproti nej.

Sedieť je to jediné, čo potrebujem. Pomyslela som si, ale aby som nevyvolala podozrenie, poslúchla som. Ak by zistila, že ma včera niekto zbil, bola by som ponížená aj pred ňou. Nemôžem byť za slabocha, no nie?

Posadila som sa oproti profesorke, ktorá mi hľadela priamo do očí. Na vatu nastriekala zopár krát obsah toho spreja a priložila mi to na peru. Zo začiatku to štípalo, ale hneď ma to prešlo a všetko bolo v poriadku.

„Slečna Whiteová... deje sa niečo?“ zaujímalo Katherine.

Ja som automaticky pokrútila hlavou.

„Nemusíte to robiť. Nič to nie je a na viac... len vás oberám o čas,“ vyhŕkla som bez rozmyslu.

Katherine sa na tom len schuti zasmiala.

„Takže si myslíte, že ma oberáte o čas, Acelynn?“ Pokrútila nado mnou hlavou a pozrela mi do očí. „Mali by ste vedieť, že pre mňa a Victora ste vždy boli ako dcéra. Videli sme vaše prvé kroky, počuli prvé slová. Tak prečo nám ani trocha neveríte?“ spýtala sa.

Neviem, či sa vo mne snažila vyvolať nejaký druh nostalgie, alebo ma aspoň primäť k tomu, aby som sa otvorila, ale nevyšlo jej to.

„Ja neverím nikomu,“ vysvetlila som naoko chladne a profesorka sa usmiala ešte viac.

„A sebe?“

Na chvíľu som zvraštila obočie, ale hneď som pokračovala:

„Neveriť sebe je bežné. Ale viera v samú seba je podstatná,“ odvetila som vyhýbajúc sa priamej odpovedi. Čo by som jej povedala?

„Správna odpoveď, Acelynn,“ pochválila ma. „Musím povedať, že som šťastná, keď viem, že sme ťa niečo naučili, nakoľko skoro vo všetkom nás predbehli vaši rodičia.“

Pokrčila som plecami a zacítila, že sa blíži ďalší záchvat kašľa. V sekunde som sa postavila zo stoličky a prešla som k umývadlu, kde som sa hneď rozkašľala.

„Acelynn, je vám niečo?“ chcela vedieť Katherine a rýchlo vstala. Rukou som k nej mávla, nech sa nepribližuje. Nepotrebovala som, aby videla krv v umývadle.

Na chvíľu sa mi pred očami zatmelo a nemohla som sa poriadne nadýchnuť aj napriek tomu, že som sa snažila. Zachvátila ma dýchavičnosť a došlo mi, že veľa času nemám.

Otočila som sa k profesorke a tá zhíkla pri pohľade na moje ústa celé od krvi. Došlo mi, že rebrá museli narobiť väčšie škody, ako prepichnutie pľúc a to ma vydesilo.

„Potrebujem...“ začala som, ale nebola som schopná dokončiť. Prišiel ďalší kašeľ a ja, s málom kyslíku v pľúcach som sa zrútila k zemi.

„Acelynn!“ zvreskla profesorka a hneď ku mne priskočila. Pred očami sa mi všetko zlievalo dohromady, môj mozog bol nedostatočne okysličený a aj keď som sa snažila dýchať, čo najviac to šlo, bolo to veľmi náročné.

Katherine sa rýchlo postavila, prebehla ku stene a silno na ňu zatrieskala.

„Victor!“ skríkla a následne stlačila akýsi gombík, čo bol na stene. Naozaj si myslí, že sa sem profesor Wilden dostane skôr, ako mi dôjde vzduch? Je vidieť, že tá na medicíne veľa neštudovala. Ale čo môžem čakať od psychológa? Prvú pomoc rozhodne nie!

„Slečna Whiteová!“ vrieskala po mne nevediac, čo robiť.

Vtom som začula otvorenie dverí a vrzgajúce kolieska na podlahe.

„Acelynn!“ ozval sa prekvapený mužský hlas a následne niečo podlo na zem, čo som ale nevedela identifikovať.

„Victor!“ preľakla sa Katherine a mne došlo, že to, čo spadlo bol vlastne on. Na chvíľu sa mi podarilo otvoriť oči a videla som ho, ako sa ku mne plazí a keď už ma zbadal, jeho tvár bola smrteľne biela.

Doktor nečakal na nič a hneď mi roztrhol tričko. Vedel, že potrebuje uvoľniť všetko, aby som mohla dýchať. Až na to, že nevedel to, čo ja.

„Vzadu mám lekárničku, Kathy. Dones mi ju! Rýchlo!“ vieskal rozkazy ako zmyslov zbavený a pozrela sa na mňa.

Sklonil sa ku mne a priložil mi hlavu ku hrudi. Tie obväzy okolo môjho tela mu napovedali dostatočne, ale chcel si byť istý.

„Preboha, Acelynn,“ hlesol, ale vyzeral vážne.

Medzitým už pri nás bola jeho žena s vecami a podávala mu všetko, čo chcel. Ja som už ale nevládala ostávať ďalej pri vedomí. Chcela som spať, aspoň na chvíľu. Veď tá tma bola taká vábivá!

„Slečna Whiteová, nemôžete zaspať!“ kázala mi jeho žena. „Čo teraz, Victor? Zomrie nám tu!“

„Nemôže!“ Snažil sa ju doktor presvedčiť. „Nie, kým som tu ja. Zober nožnice a pretrhni tie obväzy!“

Jediné, čo som cítila už potom bola len prudká bolesť, ktorá sa z ničoho nič zmocnila môjho tela a posledný výkrik, ktorý som vydala predtým, než som sa temnote úplne poddala.

Cítila som sa ľahko. Nič ma nebolelo a všade navôkol bolo ticho. Mala som pokoj. Ale... som mŕtva? Kde sa podela všetka tá bolesť? A ten krik? Kto vlastne kričal? Ja, alebo doktor?

Pomaly som otvorila oči a síce sa mi ešte trocha točila hlava, po chvíli sa môj zrak znormalizoval a ja som si prehliadla izbu, v ktorej som sa ocitla. Bola som v nemocnici. V mojej nemocnici.

Vzdychla som si a vtedy som to pocítila. Bolesť, ktorá sa ma zmocňovala každým nádychom a výdychom. Nebola veľká, ale ani príjemná. Pozrela som sa vedľa seba na stolík, kde boli hodinky, ktoré ukazovali pol štvrtej poobede. Bola som mimo tak dlho?

Hneď som uprela svoj zrak na druhú stranu, kde boli prístroje, ktoré mi merali všetko, čo potrebovali a že toho nebolo málo.

„Tak už ste hore,“ usmiala sa na mňa akási žena, ktorá vošla dovnútra. Pravdepodobne sestrička.

Prikývla som a chcela som sa posadiť, no ona mi v tom hneď zabránila.

„Pokoj. Musíte ležať. Mali ste šťastie. Keby sa o vás doktor Wilden nepostaral, mohli ste zomrieť,“ karhala ma.

Pri zmienke doktorovho mena mi na tele naskákali zimomriavky. On ma zachránil. Keby nebolo jeho, nebola by som tu. Hoci... môže za to jeho žena, že ma tak zdržala.

„Chceli sme volať vašim blízkym, ale...“

„Nemali ste komu,“ zasmiala som sa sama pre seba. „Nikto sa o mňa nezaujíma.“

Sestrička zvážnela tvár a posmutnela, ale mne prišlo len do smiechu. Na to, že nemám nikoho sa mi celkom darí. Ešte stále predsa žijem a dýcham.

Ďalšia sestrička vošla do dverí a položila mi na stolík veľkú kyticu bielych ľalií. Potom bez slova odišla. Ja som len pokrčila obočie a chcela som si pozrieť lístoček, no sestrička ma predbehla. Vytiahla ho a podala mi ho.

Rýchlo som sa doň pozrela a musela som sa usmiať.

„Sú od doktora Wildena,“ zamrmrala som si pre seba, lenže aj tá blondína to počula tiež.

„Očividne ste na neho zapôsobili. Hlavne vaša vytrvalosť,“ usmiala sa na mňa Suezie. Aspoň tak to stále na vizitke, ktorú mala na pravej strane hrude.

„Mhm-hm.“ Bolo jediné, čo som na to dokázala povedať. Skôr som si už predstavovala Victora, ako príde a bude mi kázať, aké som bola nezodpovedná a čo sa mohlo stať. To mu išlo veľmi dobre, síce pri tom vždy vyzeral tak pokojne.

Vtom niekto zaklopal na dvere a pomaly vošiel do izby. Vysoký muž s hnedými vlasmi pozerajúc do papierov. Keď ku mne dvihol rak, tie jeho krásne a prenikavé modré oči ako oceán mi vybili dych. Boli nádherné!

„Suezie,“ pozdravil sestrička tá sa hneď začervenala. Bolo vidieť, že tento doktor žne úspech.

„Doktor,“ hlesla a pomaly vyšla z izby. Nechala nás samých.

„Slečna Whiteová,“ pozrel sa na mňa. „Musím povedať, že už vyzeráte živšie,“ podotkol s jemným úsmevom.

„A ja musím povedať, že sa tak ale veľmi necítim,“ opätovala som mu pohľad.

Na jeho tvári sa zračil mierne vyvedenie z miery, ostal prekvapený.

„Máte nejaké bolesti? Dali sme vám dostatok analgetík, nemalo by vás nič bolieť,“ čudoval sa sám pre seba a hneď pozrel do papierov na množstvo dávok.

Ja som však len pokrútila hlavou.

„Nie, tak som to nemyslela. Ja len... neznášam nemocnice,“ dostala som zo seba. „Kedy budem môcť ísť domov?“

„Aha. Obávam sa, že si vás tu musíme pár dní nechať. A chcem sa vás spýtať, ako doktor, čo sa vám stalo? Také rozsiahle zlomeniny som nevidel, že by sa stali len tak samé od seba.“

Pretočila som očami rozmýšľajúc nad nejakým klamstvom.

„Je to súkromná vec. Mala som všetko pod kontrolou...“

On len prikývol.

„Samozrejme. Podľa stavu, v akom vás sem doviezli to tak úplne vyzeralo.“

Prižmúrila som oči.

„Vysmievate sa mi?“ spýtala som sa bez rozmýšľania. Jeho oči hovorili niečo úplne iné, ako jeho pery.

„To by som si nedovolil, slečna Whiteová.“

„Slečna Whiteová chce ísť domov!“ zvýšila som hlas, snažiac sa postaviť.

„A doktor Wilden vraví, že ostanete tu. A čo povie on, to platí!“ nedal sa doktor.

Znova doktor Wilden! Ja raz Victorovi asi vážne ublížim!

„Tak keď nájdete doktora Wildena, povedzte mu, že ja si to sním vybavím, dobre?“ kyslo som sa usmiala.

Muž položil kartu na moju posteľ a zadíval sa na mňa.

„Ja som doktor Wilden. Ryan Wilden, vlastne. Teší ma.“ A načiahol ku mne ruku.

Vytrieštila som na toho chlapa oči a ostala som v nemom úžase.

„Čo... čože?!“ zapišťala som. „Ale... ale...“

„Chápem, mysleli ste Victora. Môj starší brat sa málokedy prizná, že ma ešte niekoho iného.“ Tento raz sa kyslo usmial on.

„Takže...“ začala som po chvíli. „Tie kvety sú od ktorého z vás?“ opýtala som sa potichu.

„Odo mňa, slečna...“

„Stačí Acelynn,“ skočila som mu do reči a tiež k nemu vystrela ruku. Potriasli sme si a následne mi prikázal nech len ležím. Že to bude takto najlepšie.

„Takže čo presne ste diagnostikovali?“ zaujímalo ma po pravde.

Doktor sa zhlboka nadýchol.

„Ak mám pravdu povedať, bolo toho viac ako dosť. Začal by som s tým, že to, čo sa vám odohrávalo v pľúcach sa podobalo na ventilový pneumotorax, avšak dostávalo sa vám tam príliš veľké množstvo krvi spolu so vzduchom a to všetko komplikovalo. Pár rebier ste mali doslova roztrieštených, dovolím si povedať, že za to asi môže aj ten prudký pád, o ktorom nám povedala Katherine. Jednoducho... mali ste veľmi veľké šťastie, že bol pri vás Victor a poskytol vám prvé ošetrenie, pretože keby to neurobil, dokiaľ by ste prišli sem, udusili by ste sa a vaše pľúca by aj tak boli plné vzduchu.“

Dvihla som ruku, aby prestal rozprávať. Nepotrebovala som počuť viac. Chcela som len premýšľať, kde sa to zvrtlo.

„Ďakujem,“ šepla som takmer nečujne.

Ryan nadvihol obočie vo veľkom údive.

„A za čo? Robil som si len svoju prácu.“

Dvihla som k nemu zrak a mala som pocit, že mu môžem veriť.

„Istotne viete, koľko ľudí sa ma snaží zabiť a aký by boli radi, keby som zomrela. Nemuseli ste sa snažiť mi pomôcť.“

Doktor podišiel bližšie a sadol si ku mne na okraj postele.

„Ale ja som chcel. Pretože vy, Acelynn... vy raz zmeníte všetko,“ povedal mi potichu, postavil sa a chcel odísť.

„Prídete ešte?“ ozvala som sa za ním, keď bol už pri dverách. Na chvíľu sa otočil a usmial sa.

„Ak ma budete chcieť vidieť.“

Spokojne som sa usmiala a zatvorila som oči. Možno tu predsa len nebudem tak sama, ako som si myslela.

Jedno mi ale nešlo do hlavy. Victorov brat? On má brata? Ako to, že som o tom nevedela? A to som ho predsa aj raz preverovala. Tak prečo som sa to nedozvedela? Stalo sa medzi nimi niečo? Pohádali sa?

Odrazu sa ozvalo vŕzganie a následne niekto zaklopal. Hneď som vedela, kto prichádza a tak som hneď otvorila oči, aby si nevšimol, že som spala.

„Doktor Wilden,“ oslovila som ho a vytrieštila oči na muža, ktorý mal sťaženú chôdzu ešte o to viac, pretože v jednej ruke držal kyticu bielych ruží. 

Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Fotku Ryana Wildena nájdete na mojom zhrnutí. :)

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 5. časť: