OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 8. časť

20.11.2013 (13:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 863×

Časť ôsma

Nevedela som, čo robiť. Netušila som, ako tomu zabrániť a preto som sa len nechala unášať prúdom.

Z vedľajšej miestnosti vyšla sestra s prázdnou posteľou, asi práve prepustili nejakého pacienta. Pozrela som na to a urobila prvé, čo ma napadlo.

Behom sekunde som ju rýchlo schytila do rúk a hodila na zem. Silno som do nej kopla a poslala ju smerom k mužom.

„Ryan, pozor!“ zvreskla som a on na nič nečakal. Pozrel dozadu a v sekunde sa otočil a preskočil rútiacu sa posteľ. Keď dopadol na zem, urobil kotrmelec, z ktorého sa okamžite postavil a dali sme sa do behu.

„Za mnou!“ zahlásil a to už za nami bolo počuť paľbu.

Vbehli sme do výťahu a vyviezli sa na tretie poschodie, ktoré, aspoň podľa doktora, bolo v renovácii a preto malo byť uzavreté.

„Musíme sa dostať von!“ rozmýšľal Ryan a ťahal ma za sebou. Ja som však na mieste zastala a nechcela som už ísť ani jeden krok na viac.

„Počkať!“ zarazila som ho. „Vy... vy mi chcete pomôcť?“

„Preboha, jasné, že áno!“ odvetil automaticky. „Acelynn, ja... poznal som sa s vašou mamou. Ona... bola to úžasná žena a nedovolím, aby vás len tak zabili ako psa!“ Pri rozprávaní mi hľadel do očí a ja som odrazu mala akýsi zvláštny pocit istoty. A zároveň aj pokoja. Akoby... akoby som sa už nebála.

„Dobre,“ prikývla som. „Tak teda... je tu nejaké okno, alebo niečo, akoby sme sa odtiaľto mohli dostať?“

Doktor Wilden len pokrútil hlavou.

„Z tohto poschodia majú v pláne urobiť zásobáreň liekov a laboratórium na ich výrobu. A preto tu chcú čo najmenej svetla. Okná, ktoré tu robia budú veľmi malé. Neprepcháme sa cez ne.“

Prižmúrila som oči a niečo ma napadlo.

„Zásobáreň liekov? Laboratórium?“

V tej sekunde som sa rozbehla k veľkým policiam a začala som sa nimi prehrabovať. Vedela som, že čas je to posledné, čo teraz mám, no nemohla som inak.

„Acelynn! Čo teraz robíte?“ chcel vedieť.

„Hľadám niečo, čo by nám mohlo pomôcť!“

Vtom som niečo predsa len našla. Vytiahla som von celú krabicu, ktorú som okamžite rozbalila a zobrala som si do rúk injekciu.

„Epinefrín?“ čudoval sa Ryan.

„Adrenalín mi teraz môže pomôcť. Ja ich zamestnám a vy môžete medzitým ujsť dole. Stretneme sa niekde ďaleko odtiaľto,“ v rýchlosti som mu zhrnula môj plán.

„Tak to v žiadnom prípade! Uvedomujete si, že ste mali hemotorax? Vaša pleurálna dutina bola poškodená. Čo myslíte, že sa stane, keď vám adrenalín zvýši krvný tlak a do pľúc sa bude dostávať viac krvi, hm? Potrebujete to odznova zošiť, nie si to ešte zhoršiť! Ak si to pichnete, vykrvácate behom pár minút!“

„Nemám na výber!“ zasyčala som.

„Ale áno!“ oponoval mi doktor a spoza mňa vytiahol niečo iné. Ukázal mi celú nádobu a ja som sa len na neho pozrela.

„Nevyhodím do vzduchu svoju nemocnicu.“

„Nie ju. Stačí, ak to zabráni im, dostať sa k nám,“ podotkol a podal mi nádobu s tuhým sodíkom, ktorý bol namočený v liehu, nakoľko pri styku s vodou vedel dosť prudko reagovať.

„Tak fajn. Ale zoberiem si teda aj tú injekciu. Ak niečo nevyjde, nehľadajte ma a utekajte,“ prikázala som nekompromisne a dala sa do pohybu.

Opatrne sme kráčali naspäť k výťahu, ale niekto ho vyriadil z premávky. Určite už sú na ceste posily. Musíme sa odtiaľto dostať čo najrýchlejšie.

„Ako je možné, že sa vo všetkom vyznáte až pridobre na váš vek?“ spýtal sa ma doktor len tak.

Na chvíľu som sa vrátila do minulosti, ale hneď som pokrútila hlavou. Nemohla som si dovoliť spomienky. Za žiadnu cenu. Nie teraz a nie tu!

„Som proste dokonalá,“ odvetila som a kráčala pomaly ďalej.

„Že ma to hneď nenapadlo,“ zasmial sa opatrne doktor a bez ďalších slov ma nasledoval. Nevyzeralo to, že by tí muži boli na rovnakom poschodí. Žeby šli na druhé?

Pozrela som sa na schodisko a vyzeralo to tam čisté. Ja so sodíkom a Ryan s vodou sme opatrne kráčali dole schodmi, pripravení očakávať všetko.

A to prišlo hneď vo chvíli, keď sme došli dole. Jeden muž vybehol tých pár schodov a schytil ma za vlasy. Potiahol ma za ne a skôr, ako som sa mu mohla vykrútiť ma hodil dole schodmi. Vybilo mi to dych a mala som menšie problémy so vstávaním.

Upriamila som zrak na Ryana, ktorý sa len tak nedal. Bez problémov sa vysporiadal s tým chlapom a rozbehol sa ku mne, keď vtom...

Ozval sa prudký výstrel a on zastal.

„Ryan!“ zvreskla som a vyskočila na nohy.

Muž, ktorý ku mne teraz kráčal, na mňa namieril zbraň. Ja som mu ju však vybil s nádobou plnou sodíka, ktorá sa následne rozbila a alkalický kov sa roztrúsil po zemi. Opätkom som ho kopla do hrude, pod hrudný kôš.

„Acelynn, bež!“ skríkol na mňa doktor a keď som začula ďalší výstrel, poslúchla som. Nemohla som inak.

Potkýnavo som sa rozbehla k východu, ale na poslednom schode som sa strepala. Padla som rovno tvárou k zemi a nevládala som vstať.

Vtom však predo mnou zastalo auto a a otvorili sa dvere spolujazdca.

„Acelynn, rýchlo!“ skríkol po mne známi hlas.

Zdvihla som k tej osobe zrak a nemohla som veriť vlastným očiam.

„Doktor Wilden?“ hlesla som a rýchlo sa postavila. Už som nastupovala do auta, keď som si spomenula na Ryana a to, že ho postrelili a ja som netušila, kde.

„Stojte!“ zahlásila som. „Musím sa vrátiť!“ skríkla som a keď som si všimla, že doktor mal vzadu na sedadle zbraň, rýchlo som ju vzala a vbehla naspäť do budovy.

Necítila som strach. V tej chvíli som už necítila vlastne skoro nič. Nemala som čo viac stratiť, mohla som len získať. A preto mi bolo všetko ukradnuté.

Pozrela som na jedného muža, ktorý ležal na zemi a toho som len prešla. Avšak zamierila som na muža, ktorý hneď, čo si ma všimol siahol po zbrani.

Ja som však bola rýchlejšia a strelila som mu presne pod koleno a vedela som, že ak som sa trafila, tak proti mne toho veľa už nezmôže.

Zozadu na mňa skočil tretí, ale ja som sa mu šikovne vykrútila a priložila som mu zbraň k hlave.

Videla som v jeho očiach odrazu strach a... nedokázala by som niečo také urobiť. Otočila som zbraň a strelila mu jednu silnú, až sa ocitol v bezvedomí. Rozbehla som sa k doktorovi, ktorý šiel mojím smerom a podoprela som ho. Spoločne sme sa dostali k autu a nasadli sme na zadné sedadlá.

Victor, ako náhle zbadal svojho brata oblapil volant ešte tuhšie a hneď vyštartoval.

„Držte sa!“ nakázal.

Trocha to s nami hodilo, ale nebolo to nič, čo by sa nedalo zniesť. Sedela som obkročmo na Ryanovi a snažila sa nájsť mu zranenie. Mal zranenú ľavú ruku, ktorú prestrelila guľka, avšak aj po čele mu tiekla krv a preto mal menší problém s tým, aby ostal pri vedomí.

„Victor... ako za starých čias,“ usmial sa do zrkadla a ja som takmer tu cítila, ako doktor zaškrípal zubami.

Auto s nami nadskočilo a Ryan zasyčal od bolesti.

„V pohode. Bude to v poriadku,“ chlácholila som ho automaticky a ruku mu pritlačila na ranené miesto. Ozval sa prudký náraz a všetci sme poskočili.

„Vy ste im práve rozbili závory?“ vytrieštila som oči na Victora.

„Chceli ste čakať, kým vás dobrovoľne pustia?“ opätoval mi pohľad profesor v zrkadle a ďalej sa sústredil na cestu.

„Kam teraz?“ zaujímalo ho ešte.

„Neviem,“ pokrčila som plecami. „Ale hlavne musíme vypadn...“

Vtom bolo počuť výstrel. Pozrela som ponad Ryanovo plece a zbadala som dve autá, ktoré za nami uháňali. Z okna spolujazdca sa vykláňal muž a zbraňou mieril presne na nás.

„Choďte doľava!“ zvreskla som odrazu. „Obídeme mesto a potom zamierime do sídla Whiteovcov...“

„Ale doma vás budú hneď hľadať, Acelynn!“ namietol Ryan.

„Nepovedala som, že pôjdem domov. Len tým smerom,“ upozornila som na taký menší fakt. Ozval sa ďalší výstrel a ten rozbil zadné okno.

„Do riti!“ zanadával Victor a prudko zabočil doľava na výjazd z mesta. Pred sebou sme mali rovnú cestu, na ktorej sme sa stali dokonalým terčom.

„Máte lekárničku? Každú chvíľu upadne do bezvedomia!“ preľakla som sa pri pohľade na jeho bledú tvár.

„Bude v pohode,“ zamrmlal Victor. „Toho sa človek len tak nezbaví.“

„Profesor!“ oborila som sa na neho. Jeho poznámka sa mi vôbec nepáčila. Naznačila mi, že vzťahy medzi tými dvoma sú príliš komplikované.

Spustila sa séria ďalších výstrelov a tak som urobila mostík, aby som sa mohla priamo pozrieť na profesora.

„Kde je lekárnička?“ spýtala som sa znova a posledný krát.

„Je v mojom kufri!“ precedil. „Nedostanete ju bez toho, aby vás zranili!“

„Uvidíme,“ žmurkla som na neho a v sekunde som schytila do rúk zbraň, ktorá ležala vedľa Ryana.

„Nie, slečna Whiteová!“ zaprotestoval doktor Wilden, ale bolo mu to na nič. Bola som silnejšia. Zatiaľ.

Spustila som dole okno po mojej ľavici a vystrčila z neho hlavu. Stačilo mi trocha prižmúriť oči a hneď som začala strieľať. Pripomenulo mi to, ako som v pätnástich robila vodičák a to tak, že ma naháňali a ja som mala uniknúť. Aj vtedy to bolo ako o život. A6 na to, že tam po mne nestrieľali. Snažili sa ma na túto chvíľu teda pripraviť?

Vy počítala som si rýchlo všetky fyzikálne rovnice, ktoré som potrebovala k tomu, aby po výstrele, sa im celé predné sklo rozbilo. A podarilo sa mi to.

Sama pre seba som sa usmiala, no to som už vzadu videla ďalšie autá, ktoré sa začali rútiť našim smerom.

„Dúfam, že máte pár zásobníkov pri sebe,“ povedala som smerom k profesorovi, keď som sa na chvíľu skryla dovnútra.

Pozrela som na Ryana a nevedela som, čo urobiť.

„Musíme mu to nejako zastaviť! Ale nemám tu nič a neviem, či je guľka vo vnútri!“

„Acelynn, nepanikárte!“ zahriakol ma Victor. „Spomínate si, čo sme sa učili na prvej pomoci? Ako ste ostali po škole a prišli ste na hodinu k Arismom?“

Prikývla som a čakala, čo bude ďalej.

„Tak potom viete, ako na krvácanie,“ pozrel na mňa v zrkadle. „Jeho život je vo vašich rukách.“

„No super,“ pokrútila som hlavou a vtom ma niečo napadlo.

Okamžite som schytila do rúk zadnú časť kufra a potiahla, aby som zistila, aká je silná. Nakoľko mi vzdorovala, došlo mi, že to len tak nevyriešim.

„Veď auto máte aj tak zničené,“ zamrmlala som si pod nos a pištoľou som strelila do úchytiek, ktoré tam boli po oboch stranách. Tým som sa dostala zozadu do kufra a vybrala z neho lekárničku.

Znova som si sadla na Ryana obkročmo a nožnicami som mu roztrhla tričko. Pri pohľade na jeho hruď som na chvíľu ostala bez dychu, ale potom som sa rýchlo vrátila do prítomnosti.

Už som sa chcela pomocou svetla pozrieť, či tam mohla ostať guľka, keď profesor prudko zahol, aby sa vyhol rane, ktorá bola mierená na nás.

„Mohli by s tým už prestať!“ skríkla som a rýchlo zbraňou vystrelila cez zadné okno pár striel, aby si nemysleli, že už nemám zásoby. Hoci... to boli posledné dve.

Potom profesor zabočil niekde preč a začal veľmi často nakláňať auto, takže liečenie toho bolo priam nemožné.

„Dám mu na to len gázu a potom sa na to pozriete!“ vysvetľovala som a rýchlo som konala. Silno som mu na to pritlačila plátky gázy a držala to tam.

„O chvíľu zabočíme  smerom k vášmu sídlu!“ vyrušil ma profesor.

„Fajn, ale musím sa ich najprv zbaviť,“ podotkla som.

„To bude dosť komplikované,“ usúdil z pohľadu do spätného zrkadla, ktorý mu hneď na to odstrelili.

„Super, žena ma zabije,“ prehodil len tak.

„Keď to neurobia oni skôr.“ Na chvíľu som sa odmlčala a rozmýšľala, ako by bolo možné zbaviť sa ich.

„Potrebujem ísť za volant,“ zahlásila som a vtom mi došlo, že Victor sa len tak neposunie. Akosi sa mi podarilo prepchať dopredu a bez všetkého som si sadla na jeho kolená. Veď ho to aj tak nemôže bolieť, či?

„Mám plán,“ usmiala som sa, ale keď som pozrela na to ručné ovládanie, ktoré mal kvôli svojmu problému s nohami, zaúpela som.

Behom sekundy som stočila volant, doľava a tak sme vošli do úzkej uličky, do ktorej nemohli vojsť všetky autá našich prenasledovateľov a už len to mi vylepšilo situáciu. Potom, samozrejme ako vždy, som znova zahla do ďalšej uličky, ktorá bola kratšia s dvoma možnými cestami. Začala som sa s nimi takto hrať a nakoľko ja som zvykla na motorke často chodievať po meste, poznala som to tu. A k tomu všetky skratky. Vždy som bola tak trocha paranoidná.

Nevedela som ani ako a úplne som sa ich zbavila. Zahla som už teda na môj smer, ale rýchlosť som neuberala. Neverila som, že by to mohlo byť naozaj také „jednoduché“. Hoci... dokopy nič tu nebolo jednoduché.

„Choďte rovno a keď miniete prvú bránu, zahnite doprava,“ prikázala som a prešla na miesto spolujazdca.

Otvorila som okno a vyšla z neho von. Teda... polovica môjho tela. Profesor na mňa len vytrieštil oči a natiahol sa po mne, ale ja som pokrútila hlavou.

„Viem, čo robím,“ uistila som ho a začala som sa nakláňať k zemi.

Auto vtom odrazu zahlo a ja som sa len sama pre seba usmiala. Vyzeralo to, že konečne použijem to, čo mi nechali rodičia. A to ma vzrušovalo.

Nahla som sa ešte viac doprava a silno som sa odrazila od tretieho stromu, okolo ktorého sme prešli.

„Teraz ešte piaty a deviaty,“ oznámila som mu a hneď, ako som sa všetkých dotkla, profesor zastavil auto.

„Čo teraz? Kam mám ísť, slečna Whiteová?“ zaujímalo ho, keď vtom sa ozvalo akési puknutie.

„Teraz nikam,“ usmiala som sa. „Ale keď vám poviem, pôjdete rovno.“

Profesor na mňa pozrel s menšími obavami. Behom pár sekúnd sa však všetko spustilo a my sme začali klesať.

„Čo... čo sa to deje?“ čudoval sa.

Ja som sa len samoľúbo usmiala.

„Môj plán,“ odvetila som prosto a dívala sa, ako predo mnou mizne denné svetlo a strieda ho svetlo z veľkých neónových žiaroviek.

Tak a v ďalšej časti sa dozviete, čo vlastne Acelynn vymyslela. A uvidíme, či Victor pomôže Ryanovi. No a možno sa dočkáte aj menšieho vysvetlenia... alebo ani nie?

Dúfam, že sa páčilo. Máte nejaké názory, postrehy alebo niečo, o čo by som podľa vás mala túto poviedku obohatiť? Nakoľko som si všimla, že vás to číta menej, tak by som chcela vedieť, kde robím chybu, alebo čím to je. :)

Vaša Perla

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 8. časť: