Prekliatie života 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ahojte! Prinášam vám 2. kapitolu, v tejto kapitole nebude nič nového iba kúsok histórie zo života Elli. Táto poviedka, celá poviedka bude písaná v tretej osobe. Ďakujem za tie dva komentáre Tanya a :) - a tomu neznámemu smajlíkovi. Dúfam, že ich bude viacej. Vaša nesii.

05.08.2010 (17:00) • nesii • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 561×

Krehké, drobné dievča pomaly kráčalo k tej trblietajúcej kráse. Keď bolo už na konci móla, vybralo si sáčok, v ktorom mala mobil. Vytiahla všetko z vrecka, pevne chytila do ruky a hodila ďaleko do vody, kde to potichým čľupotom padlo do vody.

Už nikdy ma nenájdete

Zaradovalo sa dievča. Sadlo si zadumane na okraj móla, vyzulo topánky a pomaly položilo nohy do vody. Pozrelo sa na zapadajúce slnko, ktoré ju hrialo ako nikdy inokedy, zavrelo oči a nechalo, nech ju slnku vyhreje, nech ju pošteklí na tvár. Sedelo a rozmýšľalo nad svojim ponurým životom. Keď zapadlo slnko, postavilo sa a pozeralo na nádhernú, rozkvitajúcu, zelenú prírodu, u nej doma v LA nie je veľa zelene, takže je to pre ňu nové a krásne. Nasadila si na nohy topánky a pohla sa dopredu smerom k hotelu. Otvorila drevené dvere, potiahnuté saténom a vstúpila dnu, hneď si všimla pani, ktorá stála pri pulte. Podišla k nej a milo prehovorila.

„Dobrý deň! Sú ešte nejaké izby voľné?“

„Dobrý... počkaj pozriem sa...“ žena v stredných vekoch sa pozrela do počítaču a hľadala voľné izby.

„Máš šťastie, máme poslednú, na koľko nocí si chceš objednať?“ spýtala sa jej milo.

„Na 2 týždne ak sa dá,“ povedalo krásne dievča.

„Dá sa, tu máš kartu, plus poprosím 200 eur,“ povedala pani.

Dievča si medzi tým vytiahlo z kabelky peniaze a podalo sekretárke, potom s jedným ruksakom vošlo do výťahu a stlačilo poschodie, ktoré jej prikázala tá pani. Keď zaznelo cingnutie, vystúpila z výťahu a hľadala číslo jej izby. Keď našla svoje dvere, kartu vložila do overovača. Dvere sa otvorili a dievča vstúpilo dnu do nádhernej červenej izby.

Tašku položilo na posteľ a kochalo sa tou krásou. Vošla do ďalšej izby, bola to izba na posedenie, najedenie. Nakoniec vošla do kúpeľne, ktorá sa jej tiež páčila.

Bundu si zložila na zem a ľahla si na posteľ, okamžite zaspala. Sníval sa jej sen, ktorý ju desil aj cez deň.

Sen:

Dievčatko sedelo učupené v kúte tmavej izby. Bolo jej zima. Z dier v stenách prenikal dnu studený vietor. Na jej tele, ktoré bolo zahalené len tenkou plachtičkou šiat, sa vytvárala husia koža. Triasla sa na celom tele. Vystrašene hľadela do prázdna. Už jej to neprišlo čudné, sedieť schúlená a čakať pokým ju pustia von na svetlo.

Už nepočítala dni, hodiny, minúty, ktoré tam sedela. Už necítila ani ten hlad, ktorý ju mučil, pokým si naň nezvykla. Sedela tam prikrčená pri stene a počúvala tie pravidelné, rytmické tóny jej srdca, svišťanie lístkov vonku, ktoré poháňal vietor, výkriky detí, ktoré sa hrali na pieskovisku, ktoré sa zabávali a medzi, ktorými vždy chcela byť. Kedy to prestane? Kedy to už konečne skončí? Nemyslela ani tak moc, čo je teraz, ako nato, čo bude potom. Jej cieľom bolo prežiť, prežiť medzi ľudmi medzi svojimi rovesníkmi. Odvtedy ako náhodou pomaľovala sestre tvár perom, ktoré nepôjde dole ani za 100 rokov ju rodičia znenávideli. Nevedeli dopustiť, že ich milovaná dcéra má milimetrovú čiaru, tvár, ktorá mala byť tvárou kampane modeliek.

A v ten deň sa začalo jej peklo na zemi.

Otec sa na ňu rútil ako besné psisko. Jeho telo sa na ňu chamtivo vrhlo a zvieralo ju v smradľavých paprčiach. Jeho ruky boli rýchle. Trhali kusy látky a strhávali z nej aj to, čo nemala. Dychtivo na ňu čumel. Telo sa mu triaslo od vzrušenia. Robil to každý deň, každý deň ju znásilňoval a ona si stále nevedela na to zvyknúť, zvyknúť si na tú bolesť, keď do nej vnikol. Kričala vždy ako snov zbavená, ale mama a setra sa len nad tým pousmiali a hľadeli si svojho, otca nechali s dievčatkom robiť veci, ktoré ani neboli legálne. Keď si upokojil svoje chúťky, nechal ju ležať na zemi krvácajúcu. Bola vyčerpaná a slabá.

„Nie!!!“ skríklo vystrašené dievča.

Nie je tu. Už mi nikdy neublíži, nie je tu, už mi nikdy neublíži...

Posadilo sa do klbka, hlavu medzi kolená a hojdalo sa, upokojovalo sa, že už jej nikto nikdy neublíži, ale to nemohla vedieť, nemohla vedieť či jej znova niekto neublíži. Už nikdy nechcelo zažiť tu slabosť, strach, poníženie, do ktorej ju jej vlastný otec zahŕňal.

Dopredu ďakujem za komentáre, dúfam, že nejaké budú. Dúfam, že sa vám páčila moja druhá kapča, ktorá bola tak o ničom.

Shrnutie

Autor: nesii (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování