OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Príbeh dvoch - 1. kapitola

14.01.2011 (16:00) • medastron • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 644×

1.kapitola

Sedím na prednom sedadle svojho krásneho nablýskaného čierneho Astona Martina.

V rukách držím volant a čakám, pokiaľ nás s Alexom Serena odštartuje.

Pozriem sa naňho. Tiež je celý napätý, ale usmieva sa. Myslí si, že vyhrá. Cez jeho tmavé sklá červeného Lamborgini, ho nie je poriadne ani vidno.

Pozriem sa späť na Serenu. Je to Alexova priateľka.

Neusmieva sa, ale sústredene nás sleduje a jej blonďavé dlhé vlasy jej vejú okolo hlavy. Zrazu sa na mňa pozrie a nemo sa opýta, čí môžeme. Prikývnem a to isté sa opýta aj Alexa. Asi prikývol, lebo o minútu nato Serena dáva dole ruky a tým nás odštartovala.

Vyrazili sme takmer narovnako. Cesta je dosť široká, takže ideme presne vedľa seba.

Snažím sa pridať plyn, aby som ho mohol predbehnúť. Ale on, akoby mi čítal myšlienky a tiež pridal.

Nedovolí mi len tak ľahko predbehnúť ho.

Pozeral som sa celý čas na cestu, ale až teraz som si uvedomil, že sa blíži dosť ostrá odbočka. Nevytočíme ju vedľa seba. Alex to vie tiež, takže jeden musí ustúpiť.

Pridal som, Alex pridal tiež. Chvíľu som ešte rozmýšľal, že ho nejako oklamem a prešmyknem sa popri ňom, ale túto myšlienku som aj okamžite zavrhol.

Keď som už videl, ako sa zatáča doprava, dupol som na brzdy a spomalil som. Alex sa mi obtrel zadkom o predné pravé svetlo, ale vytočil to.

„Sakra! Tak to mi zaplatí!“ Usmial som sa sám pre seba. Celý úsek zatáčky som sa držal tesne za ním, no hneď ako sme vyšli zase na širokú rozľahlú cestu, predbehol som ho a nechcel ho pustiť ani vedľa seba a ani pred seba. Uvedomoval si to.

Zrýchlil som ešte viac a stratil sa mu tak pomaly z dohľadu. Vravel som mu, že môjho krásavca nepredbehne.

Zbadal som Serenu. Bola odo mňa vzdialená pár sto metrov. Šiel som na maximum a prefrčal okolo nej. Zastavil som šmykom. Vystúpil a počkal si, pokiaľ vystúpi aj Alex.

„Zajtra si to zopakujeme!“ zavrčal zo žartu na mňa.

„Ako myslíš, ale môj krásavec bude mať aj zajtra výkonnejší motor než ty,“ posmieval som sa mu.

„Nehádajte sa chalani,“ zasmiala sa Serena tým svojím prenikavým hláskom.

„My sa nehádame. To je iba...“ Buchol som Alexa do pleca. „výmena názorov, že kamoš?“ Usmial som sa naňho lišiacky.

Všetci traja sme sa zasmiali. Alex objal Serenu a vtisol jej letmý bozk na líce. Začervenala sa.

Zrazu mi zavibroval mobil. Alex hneď spozornel.

„Áno?“ opýtal som sa.

„Och Reece, niekto ťa doma hľadá,“ ozvala sa neisto teta Sue.

„Nevieš kto to je?“ chcel som vedieť.

„Nejaký chlap, vraví, že má pre teba skvelú ponuku,“ hovorila naliehavo.

„Dobre, hneď sme tam. Kde je Chris?“ opýtal som sa jej skôr, než stihla zložiť.

„Je tu. Neboj sa. Práve sa baví s tým chlapíkom v obývačke,“ povedala mi.

„Dobre, maj sa.“ Zložil som. „Musíme sa vrátiť, niekto na mňa čaká.“ Zneistel som.

Alex so Serenou si vymenili podozrievavé pohľady, ale nasadli si do jeho Lamborgini a šli za mnou.

Po ceste k môjmu obrovskému domu, čo som so sestrou a tetou zdedil po rodičoch, som rozmýšľal, kto to asi tak môže byť a čo odo mňa chce. Je to trochu šialené, ale som niečo ako profesionálny zabijak.

Teta Sue má vlastnú obrovskú firmu v centre mesta a niekedy nám zháňa potrebné zbrane. Moja mladšia sestra Siuse má len devätnásť, ale už teraz by chcela byť tiež zabijak. No ja jej to nemienim dovoliť. Často sa na mňa kvôli tomu naštve a nebaví sa so mnou aj dva dni.

Zaparkoval som hneď pred vchodovými dverami.

Dom sa skladá z troch poschodí. Je celý svetlo-hnedý, strecha je tmavá.

Vystúpil som z auta, počkal na Alexa so Serenou a spolu sme vybehli tých pár schodov pred dverami a vbehli do domu.

Počul som hlasy v obývačke, zrejme Chris s tým chlapíkom.

Šiel som za nimi.

Obývačka je naozaj obrovská, skoro tak veľká ako celý dom, ktorý zvonku síce vyzerá ako staré rodinné sídlo, ale zvnútra je to moderná vilka.

Je tu krásny krb, dve obrovské kožené sedačky s malými kreslami, menší stolík na časopisy a podobne. Potom už iba veľký biely koberec a širokoplošný televízor na stene.

„Už som vám povedal, že s nikým iným okrem pána Sheratona nebudem hovoriť,“ hovoril už zrejme mierne vytočeným hlasom trošku postarší chlapík v tmavom obleku.

„Rád vás spoznávam.“ Podal som mu ruku so sileným úsmevom. Zrejme si to nevšimol.

„Och, nevšimol som si...“ Prijal moju ruku a postavil sa. „Aj ja vás, pán Sheraton,“ nadvihol obočie.

„Kto ste?“ chcel som vedieť a ukázal mu, nech si opäť sadne na svoje pôvodné miesto v malom semišovom zelenom kresielku.

„Och, prepáčte. Som Tom Wilkins, právnik,“ predstavil sa s mierne červenou tvárou.

„Právnik? Ak sa môžem opýtať, čo pre vás ja môžem urobiť?“ zvedavo som sa opýtal.

„Ehm, nebude vám vadiť, ak sa porozprávame niekde medzi štyrmi očami?“ Prebehol všadeprítomných, až sa očami zastavil na mne.

„Určite. Tadiaľto, prosím.“ Snažil som sa byť čo najslušnejší. Postavil som sa a kývol rukou na schody do druhého poschodia.

„Ďakujem.“ Tiež sa postavil a šiel k nim. Pozrel som sa na Alexa a kývol hlavou.

Pochopil. Rýchlejšou chôdzou som prešiel k tomu zvláštnemu právnikovi a zaviedol ho do mojej pracovne na druhom poschodí.

„Sadnite si prosím.“ Ukázal som na stoličku pred obrovským stolom. Sám som si na takú istú sadol vedľa neho. Nebola to ani tak pracovňa, ako skôr zasadačka. Mali sme tu s chalanmi rôzne „porady“ a podobné.

„Tak, čo pre vás môžem urobiť?“ opýtal som sa ho ešte raz a jednu ruku si položil na stôl. Doteraz som mal na sebe koženú čiernu bundu, dal som si ju dole, a keďže som mal na sebe čierne tričko s krátkym rukávom, odhalili sa moje tetovania na ľavej ruke. Niektorých ľudí to tetovanie irituje, pôsobí dosť tajuplne. A keby vedel, že mám tetovania aj inde, zrejme by odpadol. V duchu som sa zasmial.

Wilkins sa na moju ruku chvíľu zapozeral, potom upriamil svoj pohľad na mňa.

„Prepáčte, moja klientka ma poslala za vami s jednou prosbou,“ vypadlo z neho konečne.

„Ak sa smiem spýtať, kto je vaša klientka?“ chcel som vedieť. Ešte nikdy za mnou nikto neposlal svojho právnika.

„Ehm, Havanah Reedová.“ Zneistel. No, to meno som ešte nikdy nepočul, aspoň o tom neviem.

„Aká je tá prosba?“ Začal som byť opatrný. Je to nejaké podozrivé.

„No, slečna Reedová sa s vami nemohla dnes stretnúť, pretože je mimo mesto. Ale požiadala ma, aby som za vami prišiel a dohodol sa na vašom stretnutí.“ Ten právnik sa začal zamotávať.

„Aha, a o čo presne na tom stretnutí pôjde?“ Ten chlap mi prišiel dosť komicky. Bol trošku zavalitejšej postavy, červenú kravatu mal asi až moc zaviazanú pri krku a v tvári začínal naberať paprikovú farbu.

„Chce, aby ste našli jej otca,“ vykoktal sa. No hurá, už konečne viem, prečo za mnou vôbec prišiel. Vyzeral, že aj jemu trochu odľahlo.

„To je síce pekné, ale na to nech si najme nejakého tajného agenta. Ja takéto veci nerobím.“ Začínal ma vytáčať. Čo si ona, alebo tento chlap o sebe myslia?

„Ale ona chce vyslovene vás. Je ochotná vám dať hocijakú požadovanú sumu,“ hovoril naliehavo. Asi sa jej bojí. Zasmial som sa. Wilkins sa na mňa pozrel, akoby som bol šialenec.

„O peniaze vôbec nejde. Ak ste si nestihol všimnúť mám ich dosť.“ Pousmial som sa a ukázal na honosný nábytok v miestnosti.

„Tak o čo vám ide?“ Už si vyťahoval nejaký zápisník a pero.

„Nerobím takéto veci. Ja som profesionálny zabijak. Len mávnutím ruky by ste tu mohol predo mnou teraz sedieť bez hlavy.“ Až kruto som sazasmial.

Tom Wilkins zbledol a trošku sa strhol.

„Tu máte na ňu číslo. Keď sa s ňou budete chcieť stretnúť, dajte vedieť.“ Na stôl položil malý papierik a postavil sa.

„Dovidenia.“ Podal mi ruku a odišiel, ani som ho nemusel vyprevadiť. Asi ma mal už dosť, ani sa mu nedivím.

Zostal som sedieť na tom mieste, kde som sedel.

Po chvíľke za mnou prišla moja malá sestrička. Nič nehovorila, iba ma zozadu objala a vtisla mi bozk na líce.

Obyčajne je to veľmi veselá osôbka. Stále srší vtipom a úsmevom. Je odo mňa asi o dve hlavy nižšia, má útlu postavu, opálenú pokožku ako skoro všetci v tomto dome, blonďavé dlhé kučeravé vlasy s tmavším melírom, tmavé veľké úprimné oči a malé tetovanie. Ťahá sa jej od ucha až po začiatok ramien. Sú to drobné čierne hviezdičky, niektoré sú vyplnené, niektoré nie.

Neviem odkiaľ ich má, ale raz odišla s kamarátkami preč z domu, pretože som ju príliš naštval, a keď sa vrátila, mala toto tetovanie. Ani ona sama nevie, prečo si dala spraviť hviezdičky, ale páči sa jej to.

Okrem toho má ešte psa, Samsona. Je to veľký šedo-hnedý pes s ovisnutými ušami a prenikavo modrými očami. Nikdy sa od nej nepohne na viac ako pár metrov. Je ako jej chvost. Niekedy sa na tom s chalanmi smejeme.

Zbožňujem svoju sestričku aj napriek niektorým jej výstrelkom. A dokonca, zbožňujem aj jej psa!

„Čo tu robíš? Nemala si byť náhodou s...“ Nevedel som si spomenúť na meno jej posledného chalana. Niekedy sa mi zdá, že ich strieda ako ponožky.

„S Eduardom. Nie, rozišli sme sa,“ povedala, ale neznelo to smutne, takže jej to je asi jedno. „Sue mi volala, že ťa niekto hľadal, a tak som sem prišla.“ Objala ma ešte tuhšie. Usmial som sa zo zavretými očami.

„Bol to nejaký právnik. Nič vážne,“ odpovedal som. Odtiahol som jej ruky z môjho krku a prinútil som ju sadnúť si na mňa.

Zvláštne sa na mňa pozrela, akoby si nebola niečím istá. Potom sa usmiala a palcami mi naznačila na tvári úsmev. Bol som unavený.

„Usmej sa trošku, Reece.“ Škerila sa na mňa. Začal som ju štekliť. „Prestaň!“ Pišťala ako malá. Smial som sa spolu s ňou.

„Reece? Kde ste?“ Počul som, ako na nás teta Sue volá. Pustil som ju, ale ešte stále sme sa trošku postrkovali.

„Reece!“ kričala na mňa Siuse, ako som ju naháňal dolu schodmi.

„Áno?“ opýtal som sa nevinne, bežiac za ňou.

„Teta Sue, povedz mu niečo, prosím ťa!“ Smiala sa, ale už bola zadychčaná. Práve sme vzájomne vbehli do obývačky k ostatným.

„Reece, nechaj ju. Správate sa ako malé deti.“ Prevrátila nad nami oči. Trošku som spomalil, nechal ju, nech si vydýchne.

„Veď ja nič nerobím.“ Anjelsky som sa usmial na tetu Sue. Siuse na mňa vyplazila jazyk a sadla si do kresla, kde pred pol hodinou sedel Tom Wilkins.

Ja som si sadol oproti nej na bielu sedačku a s víťazoslávnym úsmevom som sa na ňu zaškeril.

„Čo chcel ten právnik?“ opýtal sa ma Alex, sediaci na druhej sedačke, a na kolenách mal položenú Sereninu hlavu. Asi zaspala.  Chris si sadol k Siusiným nohám a slastne si povzdychol.

Nechápem ho. Ešte pred pár dňami mi hovoril, že by si s mojou sestričkou nikdy nezačal.

„Jeho klientka,“ vo vzduchu som prstami naznačil úvodzovky, „ma žiada, aby sme našli jej otca.“ Znechutene som si vzdychol.

„A čo si mu povedal?“ chcel vedieť napäto Chris a pri tom jemne hladkal Siusinu nohu a ona sa pri tom samozrejme červenala. Doslova z neho šalela.

„Že takéto veci nerobíme. Sme zabijaci a nie polícia alebo interpol.“ Zachechtal som sa.

„Kto to vôbec bol?“ opýtala sa podozrivo teta Sue. Teraz sedela vedľa mňa s pokrčenými nohami a pila kávu. Dnes má voľno.

„Nejaká Havanah Reedová.“ Spomenul som si, ako mi to meno hovoril Wilkins.

„Čože?“ zhrozila sa teta.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa Alex a pohladil Serenu po vlasoch. Iba sa zo spánku jemne prevrátila na druhý bok a nevedomky stisla Alexovi ruku.

„Reed je jej otec?“ Nechápala to. „Richard Reed?“ Plesla sa po čele.

„Áno, myslím, že áno.“ Zatváril som sa zmätene.

„Veď to je náš najväčší obchodný partner... a... a ty si ho odmietol?“ pýtala sa ma zdesene.

„No tak po prvé bol za mnou právnik jeho dcéry a áno dá sa to tak povedať,“ odpovedal som jej opatrne.

„Ach moj ty bože,“ vzdychla si unavene.

Autor: medastron, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Príbeh dvoch - 1. kapitola :