OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Príbeh našich životov - 1. kapitola

09.03.2013 (10:00) • konan, Michi • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 715×

Kapitola 1

Písal sa rok dvetisícjedenásť a ulice hlavného mesta Naibun sa konečne utíchli. Pred pár dňami sa tu odohral krvavý masaker sprevádzaný pôvabnou upírkou Laylou a jej kumpánmi. Bol to nezabudnuteľný deň v histórii celého mesta i ostrova. Všetci sa dozvedeli o existencii temných bytostí, ktoré noc čo noc trýznili obyvateľov. Bytosti, ktoré sa živia ľudskou krvou a vďaka tomu ich telá nestarnú. Ich sila je niekoľkokrát väčšia ako ľudská a v rýchlosti sa im nevyrovná ani to najrýchlejšie zviera. Upír.

Po celom meste sa pohybovali zamaskovaní muži s kuklami na hlavách. Niektorí nosili so sebou lekárničky, niektorí zbrane a iní zase mŕtve telá, ktoré nakladali do tmavých áut. Boli to lovci. Ich úlohou bolo chrániť a strážiť ľudstvo, aby sa nikdy nedozvedelo o týchto bytostiach, ktoré na nich z diaľky hladia.

Layla to mala všetko premyslené. Nebola žiadne béčko. Svoj vpád naplánovala na výročné otvorenie mesta, kedy sa tu stretávalo najviac ľudí. Chodili sem i z iných miest. Vždy večer ich čakal ohromný ohňostroj, na ktorom si dala mestská rada záležať. Veľkolepá výzdoba, trhy, cirkus... o toto všetko prišli. Dnes sa tu nachádzajú len trosky a mŕtvoly. Lovci prevzali prácu, aby sa mohli obyvatelia bezpečne dopraviť na lovcami určené miesta. Tentoraz sa nemusia ničoho báť. Pokiaľ svieti slnko, všetci sú chránení. Vyspelejší upíri môžu chodiť na slnko, no tí sa boja kráľovnej a nezaútočia tak ľahko.

***

Pomedzi troskami kráča mladý muž s gaštanovými vlasmi a modrými očami. Je oblečený úplne inak ako tí, ktorí sa pohybujú ulicami mesta. Na sebe má tmavé rifle, modrú bundu, ktorej rukávy má vyhrnuté po lakte. Je to upír. Nohami odsúva kusy plechu z cesty, aby si tak vytvoril cestu do neznáma. Len sa tu prechádza. Nepomáha nikomu. O jeho pomoc tu nik nestojí. Vybral sa len poprechádzať a prezrieť si to, čo sčasti spôsobil.

Keby nebol tak malicherný a zakročil by skôr, tak by sa nič z tohto nestalo. Mladík má schované ruky vo vrecku bundy a vyhýba sa pohľadom, ktoré k nemu smerujú. Je iný. Jeho pleť je prekvapivo bledšia ako ostatných a jeho zreničky sú jasnejšie a žiarivejšie. Takmer každý ho tu pozná. Je to upír, no odlišný. Narodil sa pred dávnymi dobami a stál za základmi tohto mesta.

Zo spomienok ho preruší až osoba, ktorá sa tu náhle objavila. Je to mladé dievča. Na prvý pohľad vyzerá o niečo mladšie ako mladík kráčajúci oproti nej. Má husté, tmavé vlasy, ktoré jej siahajú po ramená a tmavohnedé oči. Je menšieho zrastu. Oblečenie je primerané k jej veku a dôkladne kopíruje štýl obliekania bežného školáka. Dievča bezducho kráča oproti mužovi a pozorne prehľadáva očami každé telo, ktoré ešte nikto nezobral. Na jej tvári je vidieť, že ju niečo trápi. Prejde okolo neho a zľahka do neho nechtiac drgne. Muž sa zastaví a obráti na dievča, no to nejaví žiadnu reakciu a ani snahu o ospravedlnenie. Je zaujatá niečím iným. Mužovi to však nedá a odhodlane začne za ňou kráčať. Udržuje si istý odstup, aby nevzbudil pozornosť tak rýchlo. Niečo ho tiahne k tomu dievčaťu. Možno je to jeho lahodná krv, ktorá je z nej cítiť na míle ďaleko. Možno je to jej tajuplnosť, ktorá ho tak veľmi zaujíma. Možno je to len obyčajná zvedavosť alebo trávenie života, ktorý nemá koniec. Jedno je však isté. Nemal to robiť. Nemal sa vôbec zastaviť. Mal kráčať naďalej svojou bezvýznamnou cestou a nevšímať si smrteľníkov v okolí. Verili by ste, že zvedavosť jedného muža dokáže zničiť všetko, čo ste dodnes poznali?

„Hľadáte niekoho, slečna?“ pýta sa mladík dievčaťa po niekoľkých minútach ticha. Určite už na neho prišla.

Dievča ho ignoruje. Prezerá si ranených akoby niekoho hľadala. „Pomôžem vám?“ nalieha mladík. Dievča naďalej mlčí a zrýchľuje. Už prešla asi celé mesto a nenašla to, čo hľadala.

„Haló?“ začne mladík, ale dievča sa hneď po tom, čo prehovorí, rozbehne smerom z mesta. Beží rýchlo a nehľadí na cestu, po ktorej premávajú autá. Tie len márne trúbia. Mladík si všíma, že s dievčaťom niečo je, a preto bez akéhokoľvek zaváhania uteká za ňou.

Dievča sa rúti po hlavnej ceste. Vbehla do protismeru a s hlavou sklonenou k zemi. Oproti nej sa rúti nákladné auto. Vo vodičových očiach je vidieť obrovský strach, pretože masívne vozidlo nedokáže zastaviť a to dievča mu beží naproti. Trúbi, vykrikuje a prudko brzdí, ale ani to dievča neregistruje.

„Stoj!“ kričí mladík, ktorý ju nasleduje. Už len chvíľa a dievča sa zrazí s nákladným autom.

„Stoj!!“ vykríkol po nej. „Sakra ...“

Mladík sa prudko odrazí od zeme a v tesnom okamihu, než sa nákladné auto stretlo s dievčaťom, sa pomocou svojej neuveriteľnej rýchlosti ocitne za ňou a rýchlo ju schmatne a obaja zmiznú ďalším jeho odrazom. Autu sa až teraz podarilo zastaviť. Ozve sa piskot pneumatík a niektoré autá začnú i trúbiť. Na ceste nastane panika.

„Si v poriadku?“ pýta sa mladík, ktorý ukladá dievča na zem v malej uličke neďaleko miesta, kde sa odohráva katastrofa. Dievča až teraz otvorí oči. Zmätene hľadí na mladíka. Po lícach jej ešte stále stekajú slzy. Mlčí. Zhlboka dýcha a po chvíľke i funí.

„Pusť ma!“ skríkne a postaví sa. Sotí do neho a začne si ohmatávať hruď. Je udivená, prečo sa jej nič nestalo.

„Ako to? Č... čo sa stalo?“ vypytuje sa a krúti hlavou.

„To isté by som sa mal spýtať ja,“ odvetí jej mladík. „Práve som ti zachránil život.“

Dievča sa chytí za hlavu a rozplače sa. „Nie!“ Rozbehne sa preč z ulice, do ktorej ju mladík dostal. Pozrie sa pred seba a tam vidí stáť mladíka. Prudko sa otočí a i tam ho vidí. Je všade, kde sa len pozrie.

Ako to? Čo sa to tu deje? Kto to je? pýta sa dievča v duchu. Je nervózna. Vôbec nerozumie, čo sa tu práve stalo. Prečo nie je mŕtva? Veď ju to auto takmer zrazilo. Moment! Ako to, že žije? Ako ju ten chlapec zachránil? Čo sa to tu deje?!

„Neboj sa, ja ti neublížim.“ Ozýva sa chlapec zo všetkých strán, na ktoré sa dievča pozerá. Podľa všetkého to nie sú jeho kópie, ale je to on sám. Je dosť rýchli na to, aby sa ukázal na mieste, kde sa pozrie.

„Nechaj ma prejsť!“ kričí dievča vyplašene. Rozbehne sa a vrazí do neho. Mladík však jej ruku zachytí a pritiahne si dievča k sebe. Ich hrude sa narazia a mladík ju silno objíme. Dievča sa snaží brániť. Pud sebazáchovy jej v tom nedovolí prestať. Tlačí do neho, kope ho, ale ani jedno z toho nepomáha. Mladík má silné zovretie.

„Pusť ma!!“ snaží sa kričať čo najhlasnejšie to ide. Ľudia na ulici sa tvária, akoby sa nič nedialo. Kto by už v tejto dobe zasahoval? Prehliadajú fakt, že mladému dievčaťu niekto ubližuje v tmavej uličke, ktorú tvoria dva staršie domy. Takzvaný paradox dnešnej civilizácie.

Chlapec hľadí dievčaťu do uplakaných očí. Snaží sa v nich čítať. Jeho stisk jej nedovolí uvoľniť sa, a preto má pomerne výhodu. Dievča len zúfalo hľadí do jeho modrých očí. Dotyk mladíka je chladný a cíti to i cez vrstvu oblečenia. V očiach dievčaťa vidí mladík niečo, čo hľadal. Je to jej minulosť. Číta jej spomienky.

***

Skrz jej oči vidí, cíti i počuje to, čo všetko zažila za posledné dni. Do mesta prišla hľadať svojich rodičov po tom, čo sa dozvedela o vraždách a obrovskej strate ľudí za posledné dni v tomto meste. Neváhala ani minútu. Žila u svojej tety v susednom meste, kde si žila bezstarostným životom stredoškoláka. O svojich rodičoch nepočula už dva dni. Bezhlavo ich hľadala v troskách v nádejí, že nájde ich telá. Aspoň niečo, niečo, čo ju uspokojí.

***

„Kto si a čo tu chceš?!“ pýta sa dievča. V mysli jej prebehujú tie najhoršie predstavy. Má strach, že je to násilník, ktorý ju bude chcieť zneužiť.

Otázka, ktorá bola mladíkovi položená, ho prinútila zamyslieť sa. Toto sa veru nemalo stať. Mladík nie je radový upír. Je to šľachtic a dokáže nemožné. To predstavuje i čin, ktorý sa chystá vykonať. Toto dievča je v skutočnosti mŕtve. Stratila rodičov a pred chvíľou sa rozhodlo skoncovať so svojim životom. Bola to len myšlienka. Malá, maličičká myšlienka, ktorá behala mladíkovi po rozume. Tiež to bolo i šialenstvo. Nesmie, nemôže, je to proti pravidlám... kódex, pravidlá, zákony. To, čo sa chystá urobiť, neospravedlní nič. Prečo ju len nenechal ísť svojou cestou?

„Volám sa Michio.“ Slová, ktoré mladík riekne dievčaťu, ju dosť prekvapia. Toto prekvapenie netrvá dlho. Mladík jej už maže spomienky na rodinu, priateľov... na všetko, čo mala i nemala rada. Pridáva jej tam vlastné. Vlastné zážitky, okamihy, ktoré sa nikdy nestali. Porušuje zákony dané tisícky rokov. Zahráva sa s krehkou vázou, ale to si plne uvedomuje. Nemôže si pomôcť. Toho dievčaťa mu je ľúto. „A som tvoj otec...“

Ak by sa dalo, uvítali by sme i komentár, ďakujeme :)

Autor: konan, Michi, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Príbeh našich životov - 1. kapitola: