OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Príbeh našich životov - 2. kapitola

10.03.2013 (11:00) • konan, Michi • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 559×

Kapitola 2

Slová, ktoré Tanako počula, ju donútili na chvíľu sa zamyslieť. Jej zreničky sa odvážne zväčšili, keď sa na ňu Michio usmial a pustil ju. Ona len na neho nemo hľadela. Teraz sa jej zdalo, že tohto muža pozná celý život. Obzrie sa doprava, potom doľava a nakoniec zastaví pohľadom na jeho tvári. Zaklipká očami a na svojej kamennej tvári vyčarí milý úsmev.

„Som upír a ty si sa nim stala pred nedávnom,“ dodá Michio a už jej i vkladá ďalšie falošné spomienky do hlavy. Pre toto dievča bude najlepšie, ak zabudne na všetko, čo prežila. Rozhodol sa, že si ju zoberie do starostlivosti. Je to sčasti i jeho vina, keď stratila rodičov. Pravdepodobne to bol len hlúpy nápad na skrátenie večného života, ale on jej musí pomôcť. Cíti vinu. To on naučil Laylu všetko, čo vedela. To Layla spoločne s jeho znalosťami zaútočila na mesto. Za všetko môže on.

„Michio... otec... upír...“ hovorí Tanako poslušne a stále na neho hľadí. Sem-tam zažmurká očami a zamyslene sa pozrie na stenu domu za ním. Snaží sa spomenúť si na nejaké spoločné dni a akoby náhodou si spomína na všetko, čo spolu prežili.

Vidí svojho otca, ako jej podáva zmrzlinu, ako ju učí jazdiť na bicykli, ako ju hreší za neskorý príchod zo školy. Všetko sa jej vyjavuje veľmi rýchlo. Dokonca si spomína i na deň, keď zistila, že je dcéra upírov a že sa ňou stane čoskoro. Bola nadšená. Dozvedá sa, že jej matka bola veľmi dobrá upírka, no zomrela, keď slúžila kráľovnej. Bola to nebezpečná misia, ktorú musela podstúpiť. Tanako je na ňu hrdá. Otec ju učil takmer všetko o mágii, ktorou tieto bytosti vládnu. Jej nové spomienky majú niekoľko nedostatkov, ale tie jej Michio, teda jej nový otec, popisuje ako strata pamäti, o ktorú prišla pri premene v upíra. Všetko do seba zapadá. Tí, ktorí poznajú Michia vedia, že jeho práca s ľudskou mysľou je v súčasnosti neprekonateľná. Dokonca ani členovia kráľovskej rodiny nedokážu to, čo on. Za touto mocou stojí tvrdá práca jeho matky, ktorá bola uznávaná na kráľovskom dvore.

„Otec...“ šepne Tanako a objíme svojho ‚otca‘. Michiov výraz tváre pôsobí prekvapene, ale toto všetko očakával. Je úprimný a objatie jej opätuje. Nerád klame, ale nemá na výber. Nemôže odolať trpiacemu človeku. Nie, to nemôže. Predtým, než sa stal upírom bol rovnaký. Jeho premena nezmenila. Ľudskosť je jeho najmocnejšia zbraň, ale zároveň i slabosť, ktorú mnohí zneužívajú. Pre upíra môže znamenať takéto dievča len hračka. Nič viac, nič menej. Hračka na jeden ľudský život. Bude jej stále meniť spomienky a zahrávať sa s ňou ako s bábkou. Ak hračka prestane zabávať, zničí ju. Michio nie. On nie je taký. Postará sa, aby toto dievča malo, čo najlepší život. Kiežby len vedel, čo všetko týmto činom spôsobí.

„Dcérka,“ odvetí Michio s úsmevom.

„Čo tu vlastne robíme?“ pýta sa.

„Prišiel som ti sem niečo ukázať.“ Ukáže rukou nad seba. Tanako sa pozrie tým smerom a zvrašti obočie. Netuší, čo tu budú robiť, a prečo ukazuje na strechy. „Poď.“ Zoberie ju za ruku a začne s ňou kráčať ďalej do uličky, aby neboli tak blízko pri ceste. „Drž sa pevne.“ Žmurkne na ňu a skrčí sa k zemi. Odrazí sa a obaja vyletia do vzduchu. Zdá sa jej to neskutočné a prekrásne. Vznáša sa ako perie. Michio dopadne na strechu ako prvý a za ním Tanako. Držal ju trochu vo vzduchu. Až tam ju pustí a nechá voľne sa pohybovať po streche budovy, ktorá môže mať necelých sedem metrov. Ak by tu bola stará Tanako, tak by sa asi ani nepohla. Bála sa výšok a na strechu by nikdy sama dobrovoľne nešla. Táto Tanako je však iná. Je sebavedomejšia. S tým, čo do nej vložil Michio, má byť prečo. Myslí si, že je upír, nesmrteľná bytosť, ktorá saje krv smrteľným a dokáže čarovať.

„Mimochodom, už viem čarovať? Pretože si na nič nespomínam,“ pýta sa s obrovskou zvedavosťou Tanako, ktorá sa bez problémov prechádza po vyvýšenom okraji strechy. Michio ju nevidí, hľadí na mesto, ktoré sa pred ním rozprestiera.

„Predvčerom si sa stala pravým upírom. Zatiaľ nevieš ešte nijaké kúzlo,“ upozorňuje ju Michio a zaujato sleduje mesto. „Teda, pokiaľ si sa už sama neučila,“ dodá s miernym chichotom.

Uvažuje o tom, čo urobí ďalej. Bude mať mnoho otázok. Čo ak stretnú niekoho známeho z jej rodiny? Čo sa stane potom? Zabije ho? Zmaže mu spomienky na ňu? Urobil si veľkú chybu, že si sa do toho pustil. Teraz je však neskoro. Ani Michio nie je natoľko skúsený, že dokáže zvrátiť to, čo urobil. To môže len niekto mocnejší a starší než je on. Môže jej spomienky len mierne upraviť. To však nechce. Každá manipulácia s mysľou neoslabuje len jeho, ale i to dievča. Stále je to človek, smrteľník. Nesmie na to zabúdať. Bude musieť sfalšovať toľko spisov a formulárov, ale to ho teraz netrápi. Musí niečo urobiť s tým, čo jej v tom zmätku vložil do hlavy. Upír. To dievča nie je upír a nie je ani hlúpe. Určite si všimne, že ruda tekutina jej chutiť nebude. Čím by ju i pila? Nemá tesáky, nemá rýchlosť akou disponuje upír a ani vytrvalosť. Dokonca jej obranný systém je oproti tomu, ktorý má Michio ničím. Treba to nejako zariadiť. Jedno vie však stopercentne... nepremení ju na upíra. Takú chybu už nikdy v živote neurobí. Naposledy to skúšal pred päťdesiatimi rokmi a dopadlo to katastrofálne. Nechal sa uniesť sladkými rečičkami mladého dievčaťa a namiesto šikovnej bojovníčky s nej urobil monštrum. Už nikdy viac. Tanako ostane človekom za každú cenu.

„Oci, pozri sa,“ hovorí Tanako, keď sa nebezpečne nakláňa a zazerá na ľudí pod ňou, ktorí sa jej zdajú maličkí.

Michio sa obráti, aby sa pozrel, čo mu chce ukázať a okamžite spanikári. „Tanako!“ kričí a beží k nej. Ona sa na neho len usmeje a zľahka zoskočí zo strechy. V Michiových očiach sa objaví neuveriteľný strach, akoby mu na nej záležalo. Prečo by nie? Rozhodol sa, že pre ňu obetuje jeden ľudský život. Prežil ich už stovky.

Rýchlo ju uchopí za ruku a pritiahne k sebe. Nebyť jeho rýchlosti, bola by už mŕtva. Nastalo to, čoho sa tak veľmi obával. Dodal jej odvahu a ona teraz vyvádza. Ďalšie spomienky a príkazy si nemôže dovoliť. Čo sa vloží, to nie je možné vrátiť späť. Musí brať na to ohľad. Nechce z nej urobiť trosku, ktorá nebude vedieť, kto je.

„Čo robíš?“ Bráni sa Tanako. „Chcela som si len skočiť,“ šepne.

„Nemôžeš skákať z budov kedy sa ti zachce. Nezabúdaj, že byť upírom nie je len o zábave. Máme i nejaké povinnosti. Jednou z nich je udržať naše tajomstvo v utajení.“

„Ale... ale ľudia už o nás vedia,“ namieta Tanako všetkým, čím do nej vložil.

„To nič neznamená. To, že si upír ti nedáva právo predvádzať sa,“ poučuje ju ako malé dieťa. Musí to robiť. Pamätá si len to, čo jej vložil do hlavy pomocou temnej mágie. Áno, manipulácia s mysľou je zakázaná. Schopní naučiť sa to sú len upíri zo šľachtických rodov alebo tí, ktorí boli priamo premenení prvotnými. Medzi prvotných sa radia upíri, ktorí boli premenení otcom temných bytostí, Shinichim.

Michio pozná len niekoľko prvotných, ktorí ešte žijú. Tí o sebe nedávajú veľmi vedieť. Väčšinou sú to obyčajný žobráci, ktorí sa potulujú po ostrove a snažia sa pretrpieť svoj večný život. Takéto bytosti už nikoho nepremieňajú a snažia sa ostať naďalej neviditeľnými. Pochádzajú z dôb, o ktorých sa môže iným len snívať. Prežili obrovské dobrodružstvo. Boli to bájny bojovníci, otcovia klanov i národov. Osobne pozná Michio len dvoch, ale počul, že žijú ešte traja. Poznajú i tú najtemnejšiu mágiu sveta. Sú živými kronikami.

„Ale ja som myslela, že,“ nalieha Tanako.

„Na nič nemysli. Musíme byť opatrní. Mesto je plné lovcov, ktorí zberajú telá mŕtvych a upratujú zvyšky po masakre.“

„Oci,“ osloví ho. „Kto vlastne spôsobil ten masaker?“ pýta sa zvedavo. Odstúpi od okraja strechy a pozrie sa smerom, ktorým hľadí Michio. Obaja hľadia na rozprestierajúce sa mesto Naibun. Za ním je vidieť rozsiahle vrchy a za nimi sa ligoce modrasté more, na ktorom sa nesú námornícke lode, ktoré smerujú rovno do prístavu.

„Bola to upírka, ktorej sa treba vyhýbať. Volá sa Layla.“ Áno, Layla, tá, ktorej dal Michio všetko. Pomohol jej v tých najhorších chvíľach. Jediné, čo za to žiadal, bolo, aby šla v jeho stopách. Aby nezabudla na svoju ľudskosť. Ona sa však po niekoľkých storočiach obrátila na temnú stranu a začala slúžiť jeho bratovi. Michio a jeho brat, Zoki, sú si na prvý pohľad veľmi podobný, sú dvojčatá. Ich povaha je však iná.

Michio zasvätil svoj večný život hľadaním možností, ktoré zvrátia ohavný čin ich matky. Chce byť opäť človekom. Nikdy sa mu nesmrteľný život nepáčil. Jeho brat je iný. Zo začiatku tiež netúžil po večnosti, ale časom sa do nej zamiloval. Robil všetko, aby nabral, čo najviac moci. Učil sa zakázané a temné kúzla, ktoré mu dopomohli stať sa jedným z najobávanejších upírov na svete. Už len jeho meno má hodnotu. Stačí ak niekto povie, že pre neho pracuje a hneď má problémy. Zokiho tu nemá nikto rád. Nikto... Niekto i hej. Michio ho má rád. Je to predsa jeho dvojča. Možno to nedávajú najavo, ale obaja sa majú radi. Ich konflikty sú však väčšia, a preto sa navzájom nestretávajú. Každý z nich má iný pohľad na život a to vedie k častým hádkam a nakoniec k súbojom.

„Layla,“ šepne spätne Tanako. Snaží sa spomenúť si, kto je tá žena, ale nič sa jej nevybavuje. „Tú nepoznám.“

„Ani nemôžeš. Ešte si sa s ňou nestretla.“ Pohladká ju po hlave. „Ešte nie si pripravená na stretnutie so staršími.“ Zloží ruku z jej hlavy a usmieva sa.

„Prečo to urobila? Aký mala dôvod?“

„Prečo zavraždila stovky nevinných, zničila polovicu mesta a prezradila svetu našu existenciu? To by som rád vedel i ja,“ zamyslí sa. Viac, ako táto otázka ho trápi niečo iné. Čo robili ostatní? V meste a v jeho okolí sa nachádzajú minimálne dve šľachtické rodiny, prvotní, niekoľko upírov z Michiových dôb a k tomu všetkému i lovecký klan spolu so stovkami lovcov. Čo do pekla robili?! Kde boli?! Ako mohli dopustiť, aby sa tomuto mestu niečo také stalo? Pri poslednej invázií sa strhla bitka medzi lovcami a upírmi, no ľudstvo sa nedozvedelo o nej. Trápi ho to. Mal tu mnoho ľudských priateľov, ktorých mu je ľúto.

„Zavrieť tú beštiu a tiež i to monštrum, ktoré ju premenilo,“ ozve sa s opovrhnutím Tanako, „všetko bolo iné, pokojné,“ hovorí, ako by to všetko prežila, pritom sú to len vymyslené spomienky Michia. Ten len mlčí.

On je to monštrum, ktoré ju premenilo. Cíti obrovskú zodpovednosť za toto všetko. Ich zákonník hovorí, že pokiaľ niekoho premeníte, tak sa oň musíte i starať. Zaučiť ho do všetkého a beriete za neho všetku zodpovednosť. Za všetky jeho činy je obvinený jeho tvorca. U nich dvoch to tak nepatrí. Layla je už stará dvetisícpäťsto rokov, a tak pre ňu neplatí tento zákon. Našťastie. Ak by tak bolo, po Michiovi by išlo mnoho bytostí. 

Ak by sa dalo, uvítali by sme i komentár, ďakujeme :)

Autor: konan, Michi, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Príbeh našich životov - 2. kapitola: