Príbeh našich životov - 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ste tým, aká je vaša hlboká žiadosť, ktorá vás poháňa. Aká je vaša žiadosť, taká je aj vaša vôľa. Aká je vaša vôľa, také sú aj vaše skutky. Aké sú vaše skutky, taký je váš osud.

17.03.2013 (14:00) • konan, Michi • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 580×

Kapitola 4

Tanako kráča ulicami mesta a podozrivo hľadí na všetkých okolo seba. Michio jej povedal miesto, kde sa stretnú. Potreboval náhle odísť. Vyhovoril sa, že ide niečo vybaviť, ale v skutočnosti išiel zaobstarať svoj súčasný dom, aby to vyzeralo, že tam žila s ním. Musí využiť niekoľko kúzel, ktoré pozná, ale ani to nebude stačiť. Tanako je v meste sama už necelú hodinu. Prejde k lavičke a sadne si. Oprie sa a pozrie sa pred seba na dav ľudí, ktorí spoločne odpratávajú veľký strom, ktorý padol do stredu cesty. Mohla by im ísť pomôcť, ale nemôže. Je predsa upír a jej sila je väčšia ako ľudská. Michio jej zakázal s kýmkoľvek komunikovať a tiež niečo podnikať bez jeho vedomia. Preto len mlčky sedí.

„Dobrý deň, mladá dáma,“ ozve sa známy hlas a Tanako sa otočí. Je to Michio, ktorý drží v rukách papierové vrecko. „Smiem?“ spýta sa a sadne si vedľa nej.

„Ahoj, vybavil si, čo si potreboval?“ usmieva sa na neho.

„Iste. Všetko je pripravené. Dovolil som ti priniesť i niečo na občerstvenie.“ Podá jej papierové vrecúšku, ktoré krásne vonia. Sú v ňom malé čerstvé croissanty.

„Jedlo?“ Zvraští obočie. „Načo mi je jedlo? Som predsa upír. Ja pijem krv,“ upozorní ho.

„Nepýtaj sa a jedz. Tvoje orgány ešte stále strávia ľudskú potravu,“ klame jej. Ak by bola upírom, čo i len v základnom štádiu, jej telo by prijalo len tekutú stravu. Je pravda, že starší upíri môžu jesť ľudské jedlo, ale neprináša im to žiadne výživy. Strava sa z nich dostane rovnakým spôsobom ako u ľudí. Je to pre nich len strata času.

„Ďakujem.“ Zoberie si jeden croissant a poslušne ho začne hrýzť. Obaja chvíľu hľadia na skupinu ľudí, ktorí zdvíhajú ten ťažký strom. Podľa všetkého sa pod ním niečo nachádza a oni to chcú zachrániť. Je tam minimálne osem zdatných chlapov a so všetkými silami tlačia strom preč.

„Nepomôžeš im?“ pýta sa s croissantom v ústach Tanako.

„Nie,“ odvetí jej prudko Michio.

„Prečo?“ Žuje.

„To nie je naša starosť. Sú tam lovci. Upír sa nesmie pliesť do ich práce. Také sú zákony,“ odmlčí sa na chvíľu, „teda... také boli zákony.“

„Ale veď sa zrania.“

„Naša starosť to nie je. Ak by si im šla pomôcť, mohli by si to zle vysvetliť. Musia ťa poznať, veriť ti. Lovci sú vycvičení na zabíjanie upírov. Čo by si asi pomysleli, keby za nimi príde mladé dievča a zodvihne strom do vzduchu?“ rozosmeje sa.

„Asi máš pravdu. Nám dvom neveria?“ Dáva si ďalší croissant do úst. Musí uznať, že sú dobré. Niečo tak dobrého už dlho nemala v ústach.

„Iní lovci by nám verili. Tamtí nás však nemajú radi. Sú to lovci, ktorí sú pod dohľadom generála Hidekiho. Ten nenávidí upírov. Som si istý, že teraz nás sledujú,“ vysvetľuje.

„Ty ich poznáš?“

„Áno, väčšinu lovcov poznám. Je dobré poznať svojich nepriateľov. Lovecký klan vedie lovkyňa Hikari a má pod sebou dvoch generálov. Hideki, tomu patria títo lovci, a Sakashi. Naša kráľovná nám nedovolí akýkoľvek kontakt s nimi a Hikari, ich vodkyňa, zase to isté im,“ upresňuje.

„Kráľovná? Upíri majú kráľovnú? Prečo o nej nič neviem?“ vypytuje sa.

„My nepatríme k ním. Nepotrebovala si o nich vedieť,“ vyhovára sa, „Upíri majú kráľovnú. Je pôvabná, ale zároveň i krutá upírka. Neboja sa jej len lovci, ale aj upíri.“

„Myslela som, že vodca upírov je Dracula.“ Dojedá.

„Heh.“ Michio sa rozosmeje. „Dracula je v rozprávkach. Ver, že naša kráľovná je mocnejšia,“ hovorí so smiechom. Pobavila ho. Ten, koho ona nazvala Draculom, žil, ale v inej dobe. Prezývku Dracula dostal až po svojej smrti. Dovtedy bol známy pod menom Jiro, mocný vládca. Nariko je jeho dcéra.

„Prečo práve kráľovná? Na vodcu by som hádala muža.“ Ak si to vezme podľa správnosti, tak vždy boli muži vodcovia.

„V tomto bode ťa musím opraviť,“ šepne jej. „Prvé poznatky o upíroch siahajú do čias dávnejších než si len vieš predstaviť. Poznal som upíra, ktorí bol starí deväť tisíc rokov. Za týchto čias vládli po väčšine ženy. Matka mala v minulosti veľkú úlohu. Bola uctievaná. Matka mala posledné slovo v rodine. Niektorí nás berú ako zver, ktorú treba vyhubiť. V skutočnosti sme to my, kto si cti tradície. Zákony, kódexy a pravidlá. Pravda, sme civilizovanejší ako ľudstvo. Avšak, aby si to zistila, tak sa na to musíš pozrieť inak,“ rozpráva o upíroch, ako by ich uctieval. Pritom sám ním byť nechce, ale pravdu nesmie zaprieť.

„Ale veď zabíjame,“ oháňa sa Tanako. Stále si myslí, že je upír.

„A ľudia nezabíjajú? Ako som už hovoril, sme civilizovaný. Stačí nám len niekoľko litrov krvi na prežitie. Ak však niekoho ochutnáme, tak si to uvedomí a môže nás prezradiť. To preto ich zabíjame,“ bráni sa. Hovorí to všetko tak, aby to dávalo dojem, že i on to tak robí. Pravda je však iná. On svoje obete nezabíja. Pije len krv z vrecúška, vrahov a odsúdených.

„A prečo ich nepremeníme?“

„Vieš si predstaviť koľko by nás tu bolo? Musíme ostať v tajnosti. Nesmie nastať prevaha jednej rasy. Vždy musí byť rovnováha.“ Pozerá sa na robotníkov. „K tou všetkému tu je ešte jedna vec, ktorá nám nedovolí premieňať sa ľubovoľne,“ dodá.

„Jedna vec? Aká?“ pýta sa. Zaujíma ju to. Je upír a potrebuje vedieť, čo všetko si môže dovoliť.

„Pramatka,“ šepne Michio. Dôvod, prečo šeptá je jasný. Jej meno a ani jej prezývku nechce hovoriť nahlas. Mnoho bytostí obanovalo, keď vyhlásilo jej meno.

„Pramatka? To je kto?“ Snaží sa spomenúť si či už niečo také nepočula, ale nie. Podľa jej oslovenia to bude žena. Akej ženy sa môžu upíri báť? „Pramatka je najmocnejšia bytosť, ktorá kedy existovala. Jej meno ti nemôžem povedať, pretože je to riskantné. Pramatka je matkou všetkých bytostí, ktoré majú mágiu. Pred tisícročiami to bola smrteľníčka, ktorej dala samotná Príroda večnosť a dar mágie. Podľa legendy musela Pramatka prisahať, že nikdy nebude mať potomkov,“ šepká.

„Ona bola prvým upírom?“ Uvažuje Tanako nahlas.

„Nie.“ Opraví ju. „Pramatka bola a je človekom.“

„Je? Ona ešte žije?“ Tanako je prekvapená. Michio je starý, ale ako musí byť stará ona?

„Pramatka nemôže zomrieť. Dar od samotnej prírody sa nedá zobrať späť, a preto je nezraniteľná. Za celý svoj dlhý život som nepočul, že by niekto ublížil alebo aspoň zranil našu Pramatku.“ Hovorí pravdu. Pramatka je doposiaľ najmocnejšia bytosť. Ani ten najsilnejší upír jej nedokáže oponovať. Boja sa len vysloviť jej meno.

„To musí byť mocná bytosť. Ako vyzerá?“ Je zvedavá.

„To neviem,“ usmeje sa. „Nikto nevie ako Pramatka vyzerá. Teda...“ Odmlčí sa na chvíľu. „Prvotní ju pravdepodobne poznajú. Nie som si istý, ale moja matka poznala upíra, ktorý tvrdil, že pozná podobu Pramatky.“ Spomína. Jeho matka nebola prvotná, ale poznala mnoho prvotných. S niektorým pomáhala schovávať sa pred vládou jej otca. Ten sa snažil vyhubiť prvotných. „A ako vznikli upíri?“ Položí otázku, ktorá jej v mysli behá už dlhšiu dobu. Má niekoľko teórií, ale chce si to nechať potvrdiť od niekoho,kto sa v tom vyzná.

„Ako som už hovoril, Príroda nemôže zobrať to, čo dá,“ pripomenie. „To znamená, že musí trestať iným spôsobom. Pramatka sľúbila Prírode, že nikdy nebude mať potomkov. Ako to už býva, tak po niekoľkých rokoch sa Pramatka zamilovala do roľníka, ktorý jej zmenil život. Z ich lásky vznikli dvaja synovia. Príroda bola proti ich počatiu, ale nemohla tomu zabrániť. Vybrala pre Pramatku trest. Prvorodený syn, Shinichi, dostal do vienka mágiu a dar nesmrteľnosti, ale musel za ne zaplatiť životom iných. Aby prežil, musel piť ľudskú krv. Jeho nesmrteľnosť a moc bola preto obmedzená. Druhorodený syn, Morio, nedostal nič. Ostal smrteľným a bolo mu súdené zomrieť. Pramatka nechcela stratiť ani jedného zo svojich synov, milovala ich. Shinichi sa menil na monštrum, ktoré prahlo po sile a Morio starol. Pramatka sa snažila svojim synom pomôcť, ale nemohla. Sila Prírody bola mocnejšia.“ Na chvíľu sa zamyslí, ale hneď pokračuje. „Jedna legenda hovorí, že Shinichi zabil svojho otca i brata. Pramatku zabiť nedokázal. Tá bola zrodená a v žiali zahnala svojho syna do hôr, aby ho izolovala od ostatných. Pri vyháňaní ho urazila a nazvala ho upírom. Ten premieňal ostatných, aby si vytvoril armádu. Pramatka vedela, že ľudia proti jeho armáde nemajú šancu, a preto prosila Prírodu, aby im pomohla. Tá nesúhlasila, a tak využila Pramatka svoju moc a pomohla ľudom sama. Zobrala im všetky ich zbrane a do každej vložila trochu svojej moci. Takto vznikli Legendárne lovecké zbrane. Uchopiť do ruky ich môže len smrteľník a ich schopnosti sú rovné mágii upírov.“

„Jej syn sa stal prvým upírom? To muselo byť hrozné.“ Rozmýšľa nahlas. Muselo to byť pre ňu strašné. Stratila všetkých a ešte vyhnala svojho syna do hôr. Je to pre ňu zložité na porozumenie. Príbeh je pekný a zaujal ju, ale nevie, čo by robila ona na jej mieste. Zavrhla by svojho syna? Bola by toho schopná? „Žije jej syn ešte?“

„Shinichi je už mŕtvy. Poviem ti, že väčšina z nás verí, že stále žije. Zabiť upíra nie je tak jednoduché.“ Upír môže zomrieť len za určitých okolností. Niektorí tvrdia, že pomáha svätená voda alebo kríž, ale ani jedno z toho nie je pravda.

„Ako sa dá zabiť upír? Aby som vedela, čomu sa vyhýbať.“ Teraz jej Michio dal ďalšieho chrobáka do hlavy. Všetko, čo jej povie ju zaujíma a potrebuje vedieť odpovede. Sama je upír a musí vedieť, čo ju ohrozuje.

„Je niekoľko spôsobov. Môže nás zabiť príroda. Pod tým cháp prírodné katastrofy ako sú búrky, tornáda, víchrice, požiare, zemetrasenia a pod. Jednoducho voda, oheň, zem aj vzduch sú pre nás nebezpečné elementy. V istom okamihu života je to i slnko. Aby som to spresnil, tak upír vydrží síce dlhšie bez vzduchu, ale nie večne. Ďalej je to hlad. Ak sme bez krvi, naše schopnosti sú slabšie. Nie je dokázané, že upír zomrel od hladu. Krv je naša energia. Bez nej nedokážeme čarovať a tiež i náš imunitný systém je ohrozený. Naša nadľudská sila, výdrž i rýchlosť sú s tým všetkým spojené. Bez krvi sa vypnú a sme ohrození. Obyčajný človek nemá šancu zabiť upíra. Česť výnimkám,“ usmeje sa. „Pramatka vytvorila desiatky zbraní, ktoré dávajú ľuďom možnosť zabiť nás. Sú také, ktoré nám spôsobia nesmiernu bolesť, a sú aj také, ktoré nás na mieste zabijú.“ Hľadí do slnka. „A tiež všetko, čo je nesmrteľné nás dokáže zabiť,“ dodá. Nepovedal jej všetky spôsoby. Je ich dosť, ale to ona nemusí vedieť. Nepotrebuje to... nie je upír.

Tanako pozorne počúva. „Elementy, slnko, krv, Pramatka,“ šepká si, aby si to lepšie zapamätala.

Za dobu, čo jej Michio rozpráva sa ľudom podarilo odsunúť strom z cesty. Zisťujú, že pod stromom niečo bolo. Je to malé dieťa, ktoré môže mať takých deväť rokov. Má potrhané oblečenie a chýba mu jedna ruka. Dieťa sa stavia a pozerá zmätene okolo seba. Jeho oči sú krvavo červené a z mnohých rán mu vyteká krv. Nehojí sa ako by mal. Všetci muži, ktorý odpratávali strom obkľúčia dieťa a vytasia svoje katany. Pri zvuku ich tasenia sa Michio zasnene usmeje. Dieťa sa prikrčí k zemi a vyvalí na nich svoje oči a vycerí zuby. Z úst mu vytekajú sliny zmiešané s krvou. Z jeho tela sa začína zdvíhať do vzduchu akási para. Okolím sa nesie spálené mäso.

Tanoko sa postaví od strachu, ale Michio ju rýchlo stiahne a násilne prinúti sadnúť si.

„Seď a sleduj.“ Prikáže jej zvýšeným tónom v hlase. Tá ostane sedieť a mlčky sleduje situáciu, ktorá sa pred nimi odohráva.

Dieťa kričí a vrieska od bolesti. Jeho malé, už zničené, telo práve spaľujú slnečné lúče. Lovci nič nepodnikajú. To dieťa to má zrátané. Pri živote ho držal strom, ktorý ho chránil pred slnečnými lúčmi. Lovci si mysleli, že je tam nejaký človek. Ľudia z okolia sa zdržujú od skupiny ozbrojených mužov, čo najďalej. Nechcú mať s tým nič spoločné, ale nenútene sledujú celé dianie. Len Michio a Tanako ostali sedieť na lavičke a z dobrej a hlavne bezpečnej vzdialenosti sledujú, čo sa deje s dieťaťom.

Jeho koža sa sama trhá a odhaľuje tak spálené mäso, ktoré sa pod ňou schovávalo. Pach z dieťaťa je neznesiteľný i pre lovcov, ktorí ho obklopujú. Michio sa snaží zadržať dych, pretože on má citlivejší čuch ako všetci v okolí. Tanako len mlčky hľadí. Chcela by niečo povedať, ale nemôže. Niečo jej v tom bráni. Možno je to súcitenie s tým dieťaťom. Kútiky očí má už vlhké. Chce vyskočiť a zachrániť to dieťa. Zakričať: Dosť! Zahaľte ho. Ale nesmie. Ľudskosť, ktorú v nej Michio násilne potlačil sa odstáva navrch. Súcitnosť bola jej silná stránka. Bohužiaľ, bola. Falošné spomienky sa bijú s tými pravdivými.

„Pomôž mu, prosím,“ šepne Tanako ustrašene, ale neplače.

„Sleduj,“ opakuje Michio.

Dieťa padá na kolená a rukou si kryje oči. Krváca zo všetkých strán. Koža z jeho tela už zmizla a spálené svaly odhaľujú kosti. Krik, ktorý vydáva sa stráca. Z posledných síl zodvihne ruku do neba, ako by žiadal o pomoc. Všetko svalstvo zmizne a na zemi ostanú len kosti, ktoré sa tiež strácajú. Jediné, čo po chvíľke ostane po dieťati sú zakrvavené handry a kôpka prachu. Takto končí všetko, čo sa nevyvinie.

„Si upír, tak sa na to pozeraj,“ šepká jej. „Toto sú denné javy, ktoré budeš teraz vydávať. Nezabrániš tomu. Denne nás umiera veľké množstvo. Tamto nebol upír, bol to kríženec.“ Spresni jej fakty.

Stále mlčí. Zatne ruky v päsť a začnú sa jej triasť. Snaží sa potlačiť bolesť, ktorú v kútiku duše cíti. Zatvorí oči a nadýchne sa. Michio ju sleduje. Je mu ľúto, čo to dievča prežíva. Chránila by ho aj vtedy, keby vedela, že tieto deti zabili jej rodičov?

„Kto je to kríženec?“ povie po dlhom a hlbokom vzdychnutí. Lovci z okolia sa rozídu a kráčajú v malých skupinkách ďalej. Už tu nie je nič, prečo by ich tu bolo treba.

Michio položí ruku na jej a stlačí ju. „Viem ako sa cítiš, ale nemohli sme nič robiť.“ Zloží ruku z tej jej. „Kríženec je tvor, ktorý bol pohryznutý upírom a neprijal ešte náš gén. Týmto štádiom si prejde každý. V tomto štádiu sa mení tvoja osobnosť a aj tvoje činy. Nedokážeš rozoznať priateľa od nepriateľa. Väčšinou sú takéto bytosti izolované od spoločnosti. Sú nebezpečné, pretože sú rovnako silné ako my všetci. Ich orgány sa menia, aby mohli prijímať krv. Je to bolestivý proces, ktorý môže trvať aj týždne. Aby bolo ich telo odolné, musia si prejsť tvrdou skúškou. Musia vystaviť svoje telo slnku. Problém je v tom, že slnko ich v tomto štádiu zabíja, a preto musia byť pripravení. Ak urobia chybu, je po nich.“ Pozrie sa na popol, ktorý ostal po dieťati. To dieťa chybu urobilo. „Ak je naša koža pripravená odolať slnku, tak vtedy sa staneš upírom. Pozrieš sa priamo do slnka a tebe sa vrátia spomienky. Zistíš kým a čím si bola predtým, ale nespomínaš si na utrpenie, ktoré si zažila ako kríženec.“ Teraz jej klame. Všetko, úplne všetko si pamätajú. Michio a jeho brat mali šťastie, že ich matka sa o nich starala a dávala na nich pozor. Iní však to šťastie nemajú. Prežívajú dni plné utrpenia, keď spomínajú ako zavraždili vlastných priateľov a nevinných ľudí. Je to však nutné. To im dodá silu, aby opäť zabíjali. Bez krvi budú slabí.

„Je to kruté, keď si na to nespomíname.“ Skloní hlavu a zahľadí sa na svoje ruky.

„Je to trest, ktorý musíme niesť celý život. Ak sa staneš upírom, tak sa v tebe prebudí aj mágia. Čím starší upír si, tým viac čarov dokážeš,“ dodá.

„Keby sa naučím čarovať?“ nalieha. Odkedy je upír, tak ju to láka.

„Čarovanie je zložité a učiť ťa to budem neskôr. Nie si moc silná. Mágia chce strpenie a hlavne, viac sily,“ pripomenie. Už len to by mu chýbalo. Aby zistila, že nič nevie. Stačí, že spomienky, ktoré jej vložil do hlavy sa môžu zmeniť. Ak narazia na jedného z jeho nepriateľov, tak by sa mohlo priveľa zmeniť. Všetci vedia, že Michio dcéru nikdy nemal.

„Ako zosilniem?“ Ak chce vedieť čarovať, má zosilnieť a ona to urobí. Urobí všetko preto, aby vedela čarovať.

„Heh,“ rozosmeje sa. „Musíš veľa trénovať, ale to nie je všetko. Vek hrá v našom svete veľkú rolu. Málokedy dokážeš poraziť staršieho upíra. To by si musela priveľa trénovať, aby si niečoho takého bola schopná. Ty nemáš ani pol storočia. V našej hierarchii si v podstate nikto. Bez titulu nebudeš rešpektovaná. Väčšine z nás stačí titul a boja sa ťa.“ Ďalší kus pravdy. Michio o svoj titul prišiel ešte pred narodením. Pochádza z kráľovskej rodiny a ak by jeho matka poslúchala svojho otca, bil by sa teraz so svojím bratom o titul kráľa. Kráľovná Nariko je ich teta. Ich rodina je komplikovaná a ich rody sú zložito prepojené.

„Aké sú tie tituly? Chcela by som nejaký získať.“ Slová od Tanako Michia ešte viac rozosmejú. Nemôže si pomôcť. Už dlho sa nerozprával s niekým, kto nerozumie takýmto veciam.

„Titul ti môže udeliť len kráľovná alebo ho zdedíš. Väčšinou sa traduje po rodičoch. V našej hierarchii sú štyri tituly, ktoré môžeš vlastniť. Najvyšší titul je kráľovský. Má ho len jeden upír. Momentálne ho nosí kráľovná Nariko. Druhým najvyšším titulom, ale v dnešnej dobe zabudnutý je titul prvého. Mal ho Shinichi ako prvý upír. Ďalší titul sa nazýva prvotný. Dostať ho už nie je možné. Nositelia tohto titulu sú len tí, ktorých premenil sám Shinichi. Posledný, ale najčastejší titul je šľachtický. Majú ho potomkovia prvotných a mnoho upírov, ktorým ho udelila kráľovná.“ Michio bol šľachtic, jeho matka bola prvotná a otec lovec. Už viackrát sa presvedčil, že titul má v ich hierarchii väčšiu hodnotu ako priateľstvo.

Ak by sa dalo, poprosili by sme i komentár, ďakujeme :)

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: konan, Michi, v rubrice: Povídky » Na pokračování