OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Princezná z temnoty 2. kapitola

16.07.2012 (16:00) • zuzik • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 948×

2. kapitola  

V tej chvíli po ňom skočím. Čo to je voda?! Voda! Je varená. Horím a topím sa. Začínam sa dusiť a zaplavuje ma. Rýchlo si sadnem vo vani. Rýchlo dýcham. Doparoma, zaspala som vo vani. Pozriem sa okolo. Svetlo! Slnko! Rýchlo vystrelím z vane a schovám sa do tieňa. Už vyšlo slnko, to znamená, že ostanem v kúpelni zavretá celý deň, budú ma bolieť oči, lebo sem svieti slnko. Zachovaj pokoj, len pokoj - to vydržíš. Keďže som nemala čo robiť začala som premýšľať, čo asi bude. 
1. Všetky uteráky aj spolu s mojimi šatami sú v slnečnom svetle. Takže tu budem nahá.
2. Ako sa bude slnko časom pohybovať úplne ma doženie a uškvarí ma zaživa. Vo vani ma slnko nezabilo iba preto, že práve vychádzalo a bola som sčasti pod vodou. 
3. Ak by som vyšla von a zbadali ma, bola by som mŕtva.
4. Dvere sú aj tak pod slnečným svetlom.

Jediná nádej ako by som prežila je, že by som zatiahla závesy, no to by mi spálilo prsty tak, že by som o ne pravdepodobne prišla, takže si to nechám iba ako záložný plán.

„Doparoma," nazúrene šepnem, aby ma nikto nepočul. Naštvane buchnem do steny. Dosť veľká časť odletí a mne začne stekať po hánkach krv. 
„Sakra!" O chvíľu sa mi vážne minú nadávky. 

V tej chvíli sa otvoria dvere, rýchlo vstanem. Sú to dvaja zo zasvätených strážcov - ktorí o mne vedia, je ich asi desať. Otec ich vybral špeciálne.

Stoja tam fakt zarení. Ja len vstnem a usmejem sa. Áno, som nahá.

„Problém, chlapci?" spýtam sa opovážlivo. 

„P-p-pán si vás praje vidieť," vykoktal jeden a nevedel odtrhnúť oči. Prezrela som si jeho krk, nahneval by sa otec veľmi, kebyže mu rozhryznem tepnu? Asi áno.

„I-ideme je-jednou tajnou chodbou, aby vás nikto nezbadal a vy ste sa neupiekli." Tento hrad mal vybudovaných pár chodieb, aby som sa mohla tajne pohybovať - problém je len dostať sa k nim.

„No, musíme vás dať do pút a tváriť sa, že ste väzenkyňa," povedal nervózne. Bál sa ma - tak je to dobre.

„A čo budem mať na sebe?" ukázala som na svoje telo a v duchu sa smiala na tom, ako sa im ich lahodná krv valí do tváre. 

„No... ehm... keďže sme vedeli, že sa budete musieť vydávať za väzňa, vzali sme vám toto," podal mi otrhané špinavé šaty aké nosia otroci a spodina. So znechutením som sa na ne pozrela.

„To myslíte vážne?!" spýtala som sa. Tí hlupáci sa odtiahli. Prevrátila som oči a navliekla som sa do toho napriek tomu, že to bolo nízko pod moju úroveň. 

„E-e-e-ešte putá." Schladila som ich pohľadom. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Nadstavila som ruky. A oni mi zapli putá. Viditeľne si vydýchli, keď som mala ruky v putách. Zabúdajú, že moja hlavná zbraň sú zuby. 

Otvorili dvere so zaškrípaním. Teraz ma musia len nejako preniesť cez svetlo. Začali ma ťahať do dverí.

„Zošaleli ste, je tam svetlo!" skríkla som po nich. Vtedy im to došlo. Chvíľu sa dohadovali a nakoniec sme došli k variante, že ma musia obložiť uterákmi. 

Tak fajn. Jeden... Dva... Tri... Rýchlo obložená preskočím cez svetlo do tmy. Ani nevnímam, čo robím, len sa rýchlo pritisnem ku kamennej stene v tieni. Cez uteráky preniklo trochu svetla - bolo to, ako keby ma obarila voda. 

Strážcovia zo mňa strhnú uteráky, hodia ich do kúpeľne a rýchlo ju zavrú. 

„Môžeme?" spýtajú sa. Slabo kývnem hlavou. No stále sa snažím tváriť dôstojne. 

Jeden krok za druhým. Teraz zabočiť. Niekto ide. No tak už len trochu snáď nás nestihne zbadať. 

„Čo tu robíte s tým dievčaťom." Je to jedna z dvorných dám.

„Vedieme ju za grófom," povedia strážcovia trochu nervózne.

„Čo spáchala?" spýta sa tá dáma súcitne. Prosím, nech dá pokoj.

„Kradla jedlo." Čože, kradla jedlo? Vnútri to vo mne naozaj vrie, toto si odpykajú, kebyže povedia niečo lepšie, napríklad, že som niekoho zabila, ale kradla jedlo? Napriek tomu skloním hlavu, aby mi nevidela do tváre a nemohla si ma zapamätať.

„Pusťte ju - nemáte srdce? Veď viete, čo robí gróf s ľuďmi, čo kradnú jedlo. Chcete, aby skončila napichnutá na kole?"

„Prepáčte, ale rozkazy sú rozkazy."

„Oh, dieťa moje." Dvorná dáma ma objíme a hladí mi vlasy. Je celkom milá, no nech dá ten krk od mojej tváre.

Vtedy ma strážci od nej odtrhnú.

„Ideme."

Keď dvorná dáma okolo nás prejde, strážcovia odtiahnu sochu a zavedú ma za dvere skryté za ňou. Cesta mi ubehla celkom rýchlo, veď, koniec-koncov, otcova prijímacia sieň nie je až tak ďaleko.

Strážcovia otvoria dvere. 

„Nechajte nás samých," zaznie hlboký a temný hlas spoza stola. Otec. Strážcovia mi zložia putá a poslušne vycúvajú. Dvere samozrejme zamkli.

„Je mi ľúto, že ma vidíte v takomto stave, otče," poviem so sklonenou hlavou a snažím sa trochu si uhladiť šaty.

„To aj mne," povedal odmerane. 

„No preto tu teraz nie si. Vládca Štefan Tretí usporiada niečo ako ples na oslavu jeho narodenín. Samozrejme, mňa, ako jedného z vrchných vládcov, pozval. Chcem, aby si tam robila špiónku. Pozvánku som ti už zohnal. Pozvali aj niekoľko vyslancov Osmanskej ríše, chcem, aby si špehovala ich a, samozrejme, aj nášho vládcu."

Prehltnem žlč a poviem: „Môžete sa spoľahnúť, otče, že vás nesklamem." 

„Ak to splníš, budeš bohato odmenená. Teraz už choď - vieš, že, ťa nerád vidím takúto..."

Zmätene som zaklopala na dvere ako znamenie, že sme skončili. V hlave sa mi miešalo rozrušenie zo vzrušením...

Autor: zuzik (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Princezná z temnoty 2. kapitola: