Prvá láska - 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Dievča chodí každý rok so svojimi rodičmi na dovolenku na tú istú pláž. No teraz sa stane niečo neobyčajné. Veď uvidíte sami. :D

15.07.2011 (20:00) • JaNkA261 • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 565×

1. kapitola - Nový pohľad

Bolo to jedného dňa, keď sa slnku nechcelo vstávať a len sa tak kotúľalo a sem tam vykuklo. Bolo som na dovolenke s mojou rodinou. Slnečné lúče neboli tak zavčas rána také silné a tak som sa vybrala na pláž. Na pláži boli palmy, ktoré sa ohýnali ponad mňa a voda bola všade navôkol. Rozložila som si deku a ľahla som si.
Začala som zrazu uvažovať. Čo sa to so mnou, preboha, deje? Minulý rok som na tej istej pláži dokázala stavať hrady z piesku aj celý deň, no dnes by som sa radšej opaľovala. Asi som sa zmenila na moje odporné spolužiačky, ktoré si myslia, že majú všetko a pritom nič nemajú. Dobre, prešla som zmenami dospelosti, ktoré, keď som mala, som nemala chuť sa o niečom takom baviť a vlastne o ničom.
Na pláži bola skupinka detí, ktoré stavali hrad z piesku. Bol nádherný. Okná z mušlí, vlajočky, dvere z drievok od nanukov a vysoký asi meter päťdesiat. Taký som vždy túžila postaviť. A vždy som chcela byť princeznou na takom hrade. Ale teraz som sa zmenila a ja neviem prečo. Predtým som milovala, že sme stavali hrady, dnes milujem opaľovanie. Vtedy som milovala prechádzky po lese a dnes sa tomu štiepim, lebo čo ak dostanem kliešťa, alebo sa mi zapletie pavučina do vlasov.
Skôr než mi napadla nejaká ďalšia téma, nad ktorou som mohla dedukovať, vošla som do vody. Nádherná, priam fascinujúca modrá farba. Toto som na mori nikdy neprestala obdivovať. Vchádzala som hlbšie a hlbšie a cítila som, ako ma napĺňa šťastie.
Vtedy som zbadala úplnú nádheru. Kamene, ktoré boli vo vode niekoľko storočí. Moju hlavu zasa zaplnili spomienky na detstvo, vlastne to bolo minulý rok, keď sme sa s deťmi hrali na vodných ľudí. Ako som tam tak stála a rozmýšľala, zrazu ma zachvelo v nohe ako znamenie a ja som sa pohla. Išla som ďalej, ku kameňu, na ktorom sme sa minulý rok hrali.

Keď som bola už skoro blízučko, zrazu ma niečo štiplo do nohy. Hrozne to bolelo a asi ma to neštiplo a zabodlo sa tam.

„Au!“ neodpustila som si výkrik a snažila som sa to čudo vytiahnuť z nohy. Nešlo to a čím som to viac ťahala, tým viac to bolelo. Nadýchla som sa a ponorila. Ťahala som a ťahala. No márne, vec tam bola tak zakliesnená, že som s ňou nehla a tak som s ňou začala metať. Ako som metala, voda okolo mňa prúdila viac a viac a neuvedomila som si ako som blízko pri tej skale. Cítila som, ako sa vec uvoľnila a tak som zatiahla silnejšie a prásk. Moja hlava sa stretla spolu s kameňom. Až teraz som sa cítila úplne bezradne. Musela som dúfať, že si ma niekto na brehu všimol a že si všimol, že som sa nevynorila. Musela som tiež dúfať, že sa prúd ešte viac nezosilní a že ma neodnesie ďaleko.

Snažila som sa dostať hore, no moje ruky, ani nohy. Pred očami sa mi pomaly stmievalo a ja som tam dole ležala úplne bezradne.

Autor: JaNkA261 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování