Prvá láska - 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Po údere do hlavy sa stala nezvyčajná vec. Aká, to sa dozviete tuná.

16.07.2011 (20:00) • JaNkA261 • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 380×

2. kapitola - Môj anjel

Zrazu som cítila trhnutie na ruke a niekto ma za ňu chytil. Zbadali ma. Moja radosť prekypovala až do vtedy, keď som cítila ďalšiu ranu do hlavy a zrazu ticho.
...
„Babu! Babu! Vstávaj!“ volal niekto moje meno. To bolo prvé, čo som registrovala. Ako niekto mohol vedieť, ako ma volajú kamaráti a moja rodina? Ako nechápem to. Snažila som sa otvoriť oči, no nešlo to. Keď som sa snažila niečo povedať, ako keby som mala ústa zlepené sekundovým lepidlom. Nohy prikované k zemi. Ale jedna vec, ktorou som dokázala hýbať, bola pravá ruka. Podľa zvuku som vedela, kde je, lebo stále úpenlivejšie volal moje meno alebo aspoň prezývku. Zdvihla som ruku a dala ho na niekoho nohu. Bola taká teplá.
Po chvíli sa mi podarilo rozlepiť oči. Stál tam chlapec, približne v mojom veku. Vlasy mal hnedé, trochu dlhšie. Pod nosom mal strnisko a malú jazvu. Nedokázala som sa na tom nezasmiať, ale našťastie v duchu. Jeho pery boli rozochvené a pozeral sa teraz inam, než na mňa a tak som nemala výhľad na jeho oči. Otvorila som ústa.
„Ako vieš moje meno a kto si?“ neodpustila som si a hneď sa na mňa pozrel svojimi zelenými očami, ktoré, ako som to povedala, sa omnoho viac začali radovať. Iskierka radosti tam len tak žiarila a on sa na mňa nechápavo pozrel.
„Ty si ma nepamätáš? To musela byť ale rana do tej hlavy,“ neodpustil si poznámku a pousmial sa.
„A mala by som si ťa pamätať?“
„To som ja! Robo! Minulý rok sme stavali hrady,“ povedal a ukázal už len na dve deti pri hrade. Vtedy mi došlo že to bol ten tretí.
„Nehýb sa!“ povedal mi a odbehol k nim.
„Ako by som aj mohla!“ pohundrala som si popod nos, keď už bol dostatočne ďaleko na to, aby ma počul. Vec v mojej nohe tam ešte stále bola a ja som sa vďaka boľavej hlave nevedela ani posadiť.
Keď sa vrátil, vytiahol z mešteka zopár vecí a posadil sa k mojim nohám. Celá som sa rozklepala. Po mojich „ženských“ zmenách je mi hrozne nepríjemné, keď sa mi niekto opiera alebo robí niečo s nohami alebo sa mi obtrie o chrbát. Asi si to všimol. Podal mi uterák. Nechápala som, na čo a tak som ho položila vedľa seba. Chvíľku tam niečo vyberal až zrazu sa otočil a trhol. Vtedy mi došlo, načo bol ten uterák. Zvýskla som tak, že sa na nás pozrela polka pláže.
„Dal som ti uterák či nie?“ Zasmial sa.
„Mohol si mi povedať aj čo ideš robiť,“ povedala som previnilo.
„Tak to nie, lebo by si to odmietala a teraz ti to zaviažem, možno to bude štípať,“ povedal a vytiahol ampulku a vtedy mi došlo, že to je dezinfekcia.

Do paže! pomyslela som si. Verejné poníženie. Ale to je jedno. Keď mi dokončil obväz, chytil ma za ruku a pomohol mi sa postaviť. Nikdy predtým som ho nevidela týmto uhlom pohľadu.
„Pôjdeme sa prejsť?“ opýtal sa a ja som mu vložila ruku do jeho ruky.

Autor: JaNkA261 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování