Prvá láska - 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Po tom, ako Babu niekto vytiahne z vody a zistí, že je to jej dávny kamarát, sa stane niečo úžasné.

18.07.2011 (14:00) • JaNkA261 • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 619×

3. kapitola – Skaza plánov Anjelských

Chytil ma za ruku a išli sme spolu cez pláž. Stále som krivkala, no snažila som sa to zakryť, lebo prechádzka s ním ma vzrušovala. Keď to zbadal, sadol si a ja vedľa neho. Pozerali sme sa na seba dobrých desať minút a ja som z neho nevedela odtrhnúť oči. Tie jeho nádherné karamelové oči na mňa hľadeli a ja som im podľahla. Jeho smiech bol taký očarujúci. Všetko bolo také super. Keď som bola s ním, mala som pocit, že všetko okolo nás je fuč a my sme na tomto celom šírom svete sami.

„Máš nádherné oči,“ povedala som mu a on sa usmial ešte viac. Bolo to také nádherné.

„Ty ich máš ešte krajšie,“ povedal a tak som sa začervenala, že sa až začal smiať.

„Vieš,“ začal, „všimol som si, že si sa dosť zmenila.“

Jeho slová mi vyrazili dych. Panebože, on si to všimol. Prúdilo mi v hlave a nevedela som sa toho pocitu zbaviť. Nepovedala som nič, iba som sa pozrela do zeme a pocit šťastia zo mňa úplne vyprchal.

„Nie, nie. Nemyslel som to tak. Iba som si všimol, že naša malá Babu trochu dospela. Si iná. Taká príťažlivá.“ Keď to hovoril, zacítila som chvenie v nohe. Toto sa ešte nikdy predtým nestalo. Moji rodičia sú z jeho kamaráti a nepovedia mi, že tu je aj on? Tak to nie. Toto si s nimi musím vyjasniť.

Robo ma začal hladkať po nohách a mne to bolo hrozne nepríjemné.

V tom okamihu však prišla záchrana. V mojej kabelke začal zvoniť mobil.

Vyskočila som tak rýchlo, že sa Robo zvalil na zem a neveriacky na mňa pozrel. Bežala som ku kabelke, lebo pri tom, ako som si sadla, mi odletela o dva metre ďalej. Zdvihla som telefón a v ňom sa ozval hlas môjho kamaráta Jakuba:

„Ahoj, srdiečko, kde si? Chcel som ťa vziať von a no, no nie si doma.“ Vtedy som sa pleskla po čele a Robo si to asi aj všimol.

„No vieš čo? Ja som pri mori, to som ti hovorila, donesiem ti mušličky. OK?“

„Mne mušličky netreba, aj keď budem rád, že mi ich donesieš. Hlavne dones seba, zlatko.“

„Chýbaš mi.“ Pri týchto slovách som sa zachvela, aj keď som ich povedala ja.

„Aj ty mne.“ To ma trochu upokojilo.

„Vrátim sa o desať dní.“

„To je dlho. A čo si bez teba počnem?“

„Ja to neviem, ale môžeme si volať každý deň a tak aspoň nebudeme mať pocit veľkej diaľky medzi nami. Čo ty na to?“ Ten nápad mi napadol, ako sa hovorí, za pochodu.

„To je dobrý nápad. Páči sa mi. A vieš čo, budem ti volať každý deň o desiatej. OK?“ A on ten nápad doviedol k dokonalosti.

„Tak dobre. Ahoj!“

„Čau!“

Tento telefonát ma rozrušil viac, ako to, že sa ku mne nebezpečne približoval Róbert. Jakub bol môj frajer a to, že sa o mňa bojí, to ma napĺňalo pýchou. Ktorý chalan by sa dohadoval s babou, že jej bude volať každý deň a bude na ňu myslieť, keď by si mohol užívať s inou?

Keď bol už Robo pri mne, dotkol sa ma svojimi chladnými rukami a ja som sa mykla.

„Kto to bol?“ pýtal sa ma s nenávistným pohľadom v očiach.

„To bol môj kamarát, stará sa mi o mačku. Chcel sa ma spýtať, či nechcem niečo odkázať, tak som povedala, že mi chýba a to je pravda.“ Pravda to bola z polovice. Jakub má síce moju Mišku, ale tie slová Chýbaš mi neboli pre mačku, ale pre neho.

„Tak dobre, lebo by som ti chcel povedať, že sa mi páčiš.“

„Tak pŕ!“ vyhŕklo zo mňa a ja som nevedela skadiaľ. „Ja, ako by som to povedala, aj ja ťa mám rada, ale nezačínaj zhurta. Rozmysli si to najprv.“ Pozrel na mňa svojimi očami a ja som vedela, že to, čo som mu vravela, nie je lož, ale ani pravda. Mám ho rada, ale ako kamaráta. Nie ako frajera. Môj frajer sedí doma na gauči a hladká moju Mišku. To je pre mňa ten správny chalan.

„Takže ty to nechceš brať zhurta. To je dobre, lebo keď sa vrátime z dovolenky, tak sa sťahujeme.“

„A kam?“ vedela som, že bývajú v nejakom zapadákove, kde ledva chytíš signál na telefón a že otec musel jazdiť dlhú cestu za prácou.

„Ideme do Košíc,“ vyslovil to tak ľahko, že som neverila vlastným ušiam. Do môjho mesta. Do môjho teritória. On, taký nádherný chalan, uvidí môjho Jakuba. Preto naši chodili po práci preč. Hľadali im byt. A ako ich poznám, tak ich dajú hneď oproti, lebo sú to ich priatelia.

„Tak to je super,“ povedala som a sklonila som hlavu do zeme. Vzala som si kabelku a išla smerom do hotela s hlavou plnou toho, ktorého opustím a ublížim mu a ktorého naplním šťastím.

Kráčala som a piesok mi šuchotal pod nohami. Pribehol za mnou Robo a mal aj náskok, lebo ja som s nohou behať nemohla.

„On je niečo viac, ako len kamarát, čo len stráži mačku?“ spýtal sa ma a ja som sa na neho neveriacky pozrela.

„Nie, on...“ nenechal ma dopovedať a stlačil mi obidve ruky, že som sa až celá napla. Príšerne to bolelo. No keď som sa z jeho zovretia chcela vyslobodiť, stlačil ma ešte viac.

„Takže keď je len kamarát a nie je priateľ, tak ti nebude vadiť, ak urobím toto.“ Ako to dopovedal, začal ma vášnivo bozkávať. Trvalo to asi minútu, no po pol minúte som sa začala brániť a pritisol ma tak silno, že som nevedela dýchať. Minúta, dve minúty. Potom si už nepamätám nič.

Autor: JaNkA261 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování