OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Radšej sa do nikoho nezamilovať - 1. časť

17.01.2013 (12:00) • Mims • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 987×

Cítila som sa hrozne. Kamarátka ma vytiahla na párty aj napriek tomu, že vedela, ako strašne takéto akcie nenávidím. Vravíte si, že ako je to možné, každý má rád poriadnu párty. Ale ja nie, nikdy som nemala rada spoznávanie nových ľudí a tancovanie na hlasnú a strašnú muziku.

Ale napriek tomu som tu bola v minišatách, nalíčená, vlasy som mala vyžehlené a rozpustené. Toto bola pre mňa veľká zmena, pretože som nikdy nenosila make-up, ani o vlasy som sa príliš nestarala a v oblečení pre mňa platilo heslo - čím voľnejšie, tým lepšie.

 Sedeli sme v boxe s drinkom. Už desať minút ma Saša presviedčala, nech idem s ňou na parket a poriadne si „zatrsám“. Bohužiaľ, nakoniec sa jej to podarilo. Ona vždy dobre vedela, čo presne povedať.

Snažila som sa zvíjať v rytme hudby, ale nešlo mi to. Nevedela som ako na to a prišlo mi to strašne trápne. Ale čo ja len pre kamarátku nespravím...

„Ahoj, zatancuješ si so mnou?“ Prišiel za Sašou už asi desiaty chlap.

„Nie, ak si si nevšimol, mám inú spoločnosť.“ Rýchlo ho odpálkovala a prevrátila očami.

„Bože, tí chlapi sú takí dotieraví! A keby aspoň pekní boli, ale ani to nie!“ zavrešťala mi do ucha, aby prekričala hlasnú muziku.

Chlapi boli v Sašinom živote veľkou súčasťou. Kombinácia skvelého vzhľadu, ženského šarmu a pekných slov vždy dostala silnejšie pohlavie.

Aj keď som Sašu vnímala ako najlepšie kamarátku, boli sme o sto percent odlišné.

Ona bola tá pekná, ja zase tá škaredšia. Ona vždy bola za zábavu, ja som zas mala radšej doma posedenie nad knihou. Ona bola tá obľúbenejšia a ja som bola tá druhá.

„Potrebujem ísť na vzduch, vrátim sa za chvíľku,“ rýchlo som jej povedala, schmatla z boxu kabelku a našla najbližší východ.

Keď som vyšla na čerstvý vzduch, zhlboka som sa nadýchla, celá som sa triasla a hlava sa mi jemne točila. Zavrela som si na moment oči a položila som si hlavu do dlaní. Na upokojenie som si dala jednu cigaretu. Nefajčila som, len pre istotu som vždy mala v kabelke krabičku a keď prišiel na mňa pocit úzkosti, toto bolo jediné, čo mi zaručene pomohlo.

Pomaly som si vychutnávala svoje dúšky cigaretky a hľadela som do tmavého blba. Bolo niečo po treťej, takže na ulici nebolo ani nohy.

Konečne samota! priam jačalo moje vnútro šťastím.

„Máš oheň?“ vyrušil moju chvíľku naširoko usmiaty sa chlap.

Bez slova som mu podala zapaľovač a zatvárila som sa kyslo, keď sa na mňa stále usmieval. Iritovalo ma to a neskutočne. Nechcela som sa ním nechať rušiť, tak som sa naďalej pozerala pred seba. Jemu bolo zjavne jedno, že ho ignorujem a chcem byť sama, pretože sa stále na mňa pozeral a čo bolo ešte horšie, stále sa na mňa usmieval.

„Ešte niečo?“ Zdvihla som obočie a zobrala som si späť zapaľovač, pretože som si potrebovala zapáliť ďalšiu. A to všetko kvôli tomuto usmievajúcemu sa bláznovi!

„Ako sa voláš? Ja som Ľuboš,“ podal mi ruku.

„To je teda skvelé, Ľuboš, ale nemám náladu na konverzáciu.“ Ruky som si držala pri tele.

„Prepáč, ale keď ti niekto podá ruku, tak je slušnosť mu to opätovať,“ zasmial sa, ale rešpektoval moje rozhodnutie byť samou, pretože zahodil nedofajčenú cigaretu a vrátil sa do vnútra.

Keď som si to ešte raz v mysli prechádzala, prišlo mi, že sa správala trochu detinsky a odporne. Na chvíľu som zacítila ľútosť a túžbu za ním bežať, podať mu ruku, objať ho, usmiať sa pekne na neho a povedať prepáč.

Čože?! Toto ako keby som ani ja nehovorila, prebehlo mi mysľou a znova sa mi vrátili moje depresívne myšlienky.

Keď som sa vrátila znova do vnútra, už som našla Sašu v našom boxe bozkávať sa s nejakým cudzím chlapom. Nechcela som ich rušiť, tak som si len bez slova zobrala kabát, položila na stôl peniaze sa pitie a vybrala som sa sama nocou.

Keď som vyšla pred dvere, kde som pred chvíľou fajčila, poobzerala som sa, či tam náhodou nie je. Bol tam len ďalší bozkávajúci sa pár a ďalší traja ľudia, ktorí si tiež chceli dopriať cigaretku. Troška smutne som sa otočila a vydala som sa svojím smerom. Urobila som pár krokov, keď ma niekto chytil za plece.

„Ty už ideš?“ Usmieval sa.

„Áno, kamarátka ma opustila a nemám iný dôvod tam ostávať,“ povedala som mu rovno pravdu, nebudem mu klamať.

„Myslel som, že by si mi mohla venovať jeden tanec.“ Ten úsmev! Ako som ho predtým nenávidela, teraz sa mi začínal páčiť.

„Vieš, ja to veľmi neviem, som úplné drevo. A už sa tam aj tak vracať nechcem.“ Na oplátku som sa nemotorne usmiala.

„Kto vravel, že musíme tancovať na tú škaredú divnú hudbu, ktorú hrajú v klube?“ Chytil ma za ruku a začal pohmkávať pesničku.

 „Dosť, dosť.“ Po pár sekundách som ho zastavila, už som sa nevedela ubrániť smiechu.

„Ja si chcem s tebou normálne krásne zatancovať a ty sa mi vysmievaš? Nie to troška drzé na človeka, ktorého si len teraz spoznala?“

„Priznávam, troška je, ale čo už narobím. Ja bežím domov, takže ahoj,“ rozlúčila som sa, pretože mi začínala byť zima a nechcela som zas spadnúť do tej priepasti.

„Nechceš ani moje číslo?“

„Ľuboš, prepáč, ale nemám záujem.“

„Máš priateľa?“

„Nie.“

„Tak potom máš záujem.“ Usmial sa a podal mi papierik s jeho číslom, „Ale určite zavolaj.“

„Priveľmi si veríš. Ako to len dokážeš?“ Takisto som sa zasmiala a otočila som sa na odchod.

„Ale veď ani neviem tvoje meno, kráska!“ ešte stihol za mnou zakričať. 

Prvá časť novej poviedky Radšej sa do nikoho nezamilovať. :)

Uvítala by som vaše počiatočné názory, či pokračovať, alebo to radšej seknúť na začiatku. :D

Ale ešte pár slov o tejto poviedke, chcela by som, aby to bolo len na nejakých pár častí (max 10), jednoznačne to nebude na 23 kapitol ako Zlato, všetko bude ok. 

No a nakoniec posielam pozdrav a krásnu pesničku, ktorá trošičku sedí k téme. 

Autor: Mims (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Radšej sa do nikoho nezamilovať - 1. časť: