OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Rebelka - 1. kapitola

08.11.2012 (16:00) • JennyferRocks • Povídky » Na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1212×

Sedela som pri bare v Blueberryhell a od nudy som si obhrýzala na čierno nalakovaný necht na palci. Bol to druhotriedny, no pomerne dosť veľký zapáchajúci bar, celý vysvietený na modro. Už je to pekne dávno, čo to tu nežilo. Chodili sem starý mládenci s pocitom osamelosti a zničenou kariérou, dobráci, ktorí sa pokúšali robiť zlé veci, poloblázni a pár mladých, čo veselo na niečom fičia, no nechcú sa ukázať inde, kým sú pod parou. No a ja, aby som nezabudla. Sama seba som nehodlala začleniť do žiadnej kategórie, možno preto tu zväčša vysedávam sama.

„Taká krásna, tak neskoro večer a taká osamelá, neverím tomu čo vidím, môžem si sadnúť vedľa?" opýtal sa ma akýsi chlapík. Zvrtla som sa na otáčacej barovej stoličke smerom k nemu so zdvihnutým obočím, pripravená, že ho nemilo odbijem. Na moje prekvapenie bol pekný, no aj pekne zhúlený.

Lepšie ako nič, pomyslela som si a odhodila tašku z vedľajšej stoličky.

„Sadni si," odpovedala som bez bližšieho záujmu o konverzáciu a dívala sa pred seba, nepochopil, presne ako som čakala.

„Koľko máš?"

„Chceš skutočný vek, alebo ten, aký hovorievam zvyčajne?" Pre istotu som mu položila tú otázku, bol jeden z mála svojho druhu, chvíľkových spoločníkov, ktorým som dala možnosť vybrať si, akú ma chcú spoznať.

„Ja to zvládnem." Mala som pocit, akoby sa usmial, no nevedela som to iste, hlavu mal sklonenú, díval sa mi na nohy oblečené v roztrhaných čiernych silonkách.

„Šestnásť, čo ty?" Netváril sa vydesene, teraz som už naňho videla, i keď bezpochyby si plne uvedomoval, že som najmladší kvietok v miestnosti.

„Dvadsaťštyri, čo tvoji rodičia, nemajú problém s tým, že máš dve tetovania, vyholenú takmer polku hlavy, piercing, taký make-up a oblečenie a že tu sedíš sama o pol dvanástej v nedeľu v noci?"

„Ak si si nevšimol, viem, čo mám na sebe a keby ich to zaujímalo, tak tu, prirodzene, nesedím."

„Aha, citlivá téma, prepáč mi, nevedel som," milo sa ospravedlnil, ako keby sa hral na gentlemana, až mi to normálne naňho nesedelo.

„Nie, citlivá téma to nie je, otec umrel, keď som mala dvanásť, mama je odvtedy alkoholička o tomto čase je už dávno rozbitá, nikto nevie kde, už to veľmi nemá koho zaujímať." Díval sa na mňa súcitne, s napoly otvorenými ústami. „To je fajn, už som sa s tým zmierila."

„Som Lucas," podal mi ruku a potriasol mi ňou, po bare ku mne posunul pohár.

„Som Tara, blízky priatelia ma volajú aj Punkie, pokojne to používaj, čo to je?" kývla som rukou smerom k poháru.

„Fajn, tak budeme kamoši, Punkie, voda." Zobrala som pohár, štrngla ním o ten jeho a silno si odpila. Začalo ma páliť v hrdle.

„Nie je tá tvoja voda čisto náhodou trochu vodka?" Bolo mi to jasné už od začiatku, ale provokačne som sa opýtala.

„Hádam mi len nechceš narozprávať že si sem-tam nedáš."

„Nemám s tým občas problém, iba nemám pri sebe prachy," usmiala som sa na Lucasa a dopila.

Objednal ešte dva a postupne sme ich dáko dostali do seba, nemal problém rozprávať, sedeli sme tam dobrú trištvrte hodinu. V sedemnástich ušiel z domu, býva neďaleko s dvoma chalanmi, pravdepodobne sú na tom rovnako zle ako on. No čo ja s tým, sú to ich sračky, každý máme svoje. Má mizernú prácu, ale prachy mu vynáša skôr predaj trávy. Bola som dosť oblbnutá, po čase sme sa postavili zo stoličiek, zobral mi tašku a vošli cez východ pre personál na odporne osvietené schodisko.

„Je ti zle?"

„Nie, je mi super, kam to ideme?"

„Ku mne, tam hore bývam, neboj sa." Hlavu som si opierala o jeho plece a vdychovala vôňu kože s jeho bundy.

Vošli sme do malého tesného bytu, v ktorom bol bordel. Lucas mi ukázal na jeho izbu, šla som dnu a sadla som si na posteľ. Aj tu prevládali tmavo modré farby, závesy, obliečky, koberce, tí ľudia sú blázni, pomyslela som si, vtom som zbadala Lucasa, ako sa bez trička opiera o zárubňu.

„Povedz, čomu všetkému sa ešte nebrániš, Punkie?" Zbadala som na jeho tvári ten zlý úsmev, dôverne som ho poznala.

„Ja sa s tebou nevyspím," povedala som mu s úsmevom do očí, čo som myslela úplne seriózne a on si toho bol vedomý.

„Nebuď hlúpa, zaplatím, ak to budeš chcieť tak." Kľakol si ku mne a rukou sa ma snažil zatlačiť, aby som si ľahla na posteľ.

„Lucas, ja nie som štetka," zvrieskla som mu do xichtu. Zasmial sa, boli sme v byte sami, nemal mi kto pred ním pomôcť, až teraz mi došlo, do akej situácie som sa zase dostala. Nováčik som v tom určite nebola.

Lucas mi vrazil facku, preletela som cez kraj postele a zrazila sa zo zemou. Držala som si líce, pálilo ma, ale neplakala som, na facky som bola zvyknutá. Okej, povedala som si v hlave, veľa možností mi už neostávalo, vlastne boli až dve. Nechať sa znásilniť, nebrániť sa, aspoň nech to nebolí, keď to už má byť prvýkrát, alebo sa postaviť a pokúsiť sa dostať sa odtiaľto preč. Možno som bola dostatočne mimo na to, aby ma sem dostal, no určite to nebolo až také, aby si len tak niekto robil čo chce s mojím telom. Vstala som, boli sme oproti sebe, na vzdialenosť rany, otázka bola, kto udrie prvý. Dívala som sa mu do očí, triasol sa so mnou celý svet, striedavo som sem-tam videla machule.

„Necítiš sa ani trochu ako trapák, keď udrieš babu kvôli tomuto?"

„Sklapni a rob radšej to, čo ti poviem."

„Tak na to zabudni." Znova sa po mne zahnal, no už som bola pripravená, uhla som sa a vrazila mu päsťou do nosa, až ma poriadne rozbolela ruka. Držal si ho rukou, po ktorej mu začala stekať krv.

„Čo si mi to nasypal do pitia?" Strčila som ho o stenu a zasyčala som naňho.

„Nič," pokúšal sa klamať.

„Ty si myslíš, že ja to nespoznám, hej? To s drogami skúšaj na niekoho, kto si menej prežil, zlato!" Odstrčil ma od neho, kopla som ho medzi nohy a poslednú, ktorú som zvládla tou rukou, som mu vrazila do brucha. Zvil sa od bolesti a kľakol si na zem, strčila som ho, aby úplne spadol a rozbehla som sa preč aj s mojou taškou hodenou na chodbe.

Ak som bola za niečo bitkám na ulici vďačná, bolo to to, že ma naučili brániť sa. Zbehla som po schodoch a opäť som bola v tom klube, ani na sekundu dlhšie, povedala som si a ako som zvládala naprieč omámeniu ísť, tak som sa pokúšala vypadnúť. Stúpala som po schodoch hore, lebo bar bol viac-menej v suteréne budovy. Už som bola takmer na ulici, keď som ako býk hlavou vrazila do neznámeho muža v smokingu, preletela cez schody a tvrdo dopadla na podlahu.

Zadok ma teda bolel statočne, no nemienila som tam ostať vycapená ako žabiak, nech sa všetci prizerajú a nech pokojne zavolajú na políciu. Skúšala som sa postaviť, ten muž stál vedľa mňa a pomohol mi.

„Čo ti to preboha je?"

„Ani sa nepýtajte." Hodila som po ňom sklamaný pohľad, mohlo to síce vyzerať ktovieako. „Radšej mi len pomôžte vstať a nechajte ma ísť." Vytrhla som sa mu z rúk.

„To teda nie, je nedeľa, možno už aj pondelok, musíš ísť domov, tu neďaleko parkujem." Zdvihol ma na ruky, niesol ma, až kým ma nepoložil na zadné sedadlo, ležala som tam bruchom pricapená ako mucha na mucholapku. Nasadol za volant auta a spýtal sa ma, kde bývam.

Nemala som totiž ani najmenšiu chuť sa ukázať doma, poprípade stretnúť moju matku a ani vysvetľovať mu počas cesty prečo. Preto som mu nadiktovala adresu ku Timovi. O necelých päť minút auto zastalo a muž zo srandy prehodil: „Som rád, že si mi to tu neogrcala." Nebolo mi do smiechu, ale aspoň som zahrala niečo ako úsmev.

„Veľmi pekne vám ďakujem, že ste ma odviezli domov, je to od vás milé, hlavne keď ma vôbec nepoznáte."

„Rád pomôžem, dobré činy robiť treba, no dávaj si na seba viac pozor, do toho baru by som na tvojom mieste už nechodieval, nie je to tam práve najbezpečnejšie." Kývla som hlavou na znak súhlasu, začínalo mi byť o niečo lepšie, i keď podstatná zmena to nebola.

„Som Bernard," dodal.

„Mňa volajú Punkie, no už by som mala ísť domov." Pozdravili sme sa a auto odišlo, priblížila som sa k domu a začala potichu klopať na dvere. Keď sa otvorili, poriadne mi odľahlo, že som tam zbadala Tima a nie jeho rodičov.

„Ahoj, mohla by som prespať v skúšobni?" Nebol z toho práve nadšený, obzrel sa, či nás nikto nepočúva, zobral kľúče a zatvoril za nami dvere. keď sme boli von, mohli sme sa v pohode baviť o všetkom.

„Punkie, si opitá?" zabodával do mňa svoje pohľady.

„Nie, to práve nie, proste bola som v Blueberryhell a jeden blázon mi dal niečo do pitia a potom ma chcel znásilniť a keď som ušla, stretla som takého muža, ponúkol sa, že ma odvezie domov. Timo, prepáč, ja som nechcela ísť domov, nechcem zase vidieť moju mamu." Tvár som si zakryla rukami, potláčala som v sebe všetko, slzy ma pálili už na krajíčku, objal ma.

„To je v poriadku, môžeš tu prespať kedy len chceš."

Vošli sme do druhej nepoužívanej garáže pri ich dome, volali sme ju skúšobňa. Nie, že by sme boli kapela, ktorá tam skúša, no boli tam dve gitary a keď nás aj s Demi chytila eufória, mohli sme tam tráviť čas. Nikdy so nepochopila, na čo sú im dve garáže, keď majú len jedno auto, no pre tentokrát všetkým poslúžila. Zložila som sa na gauč. Timo mi podal deku a sadol si ku mne.

„Vieš ty vôbec, že zajtra, v podstate už dneska, je škola? Týždeň voľna je už fuč," mykol plecami, prikývla som. „Myslíš, že ráno budeš v pohode? Mám ťa prísť zobudiť, či kašleš na školu?"

„Nie, musím tam ísť, je to len tri mesiace a už mám navymeškávané až-až." Timo sa zasmial, lebo robil to isté.

„Počula si už o tom novom spolužiakovi, príde nejaký chalan, čo sa cez prázdniny prisťahoval, šupli ho hneď do našej triedy."

„Nie, o ničom neviem, tak to bude sranda, chlapec sa pobaví, keď príde, celkovo je mi to jedno, aj tak, ja sa s ním baviť nehodlám."

„Ty sa snáď nepoučíš nikdy, drahá Punkie, len aby ho Petersonová nešupla k tebe do lavice na literatúru a dejiny a do skupiny na chémii a fyzike." Timo sa zaškeril, dal mi pusu na čelo, aby sa mi dobre spalo, zhasol svetlo a odišiel.

Len to nech sa nestane, zamyslela som sa nad tým, že neznámych mám už dosť.

Takže, prvá časť mojej už druhej poviedky. Dufam, že sa vám páčila. Budem veľmi rada, ak mi necháte nejaké komenty s názormi na príbeh a budete čítať aj naďalej. :)

*Jenny

Autor: JennyferRocks, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rebelka - 1. kapitola: