OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Rebelka - 2. kapitola

14.11.2012 (18:00) • JennyferRocks • Povídky » Na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1177×

„Vstávať, princéznička," do garáže vbehol vyradostený Timo a zapálil svetlo, „tvoja obľúbená škola už čaká."

Mala som tisíc chutí zobrať do ruky dáky väčší predmet a otrieskať mu ho o hlavu. Otvoril dvere na garáži, v ktorej som prespávala, a do miestnosti sa dostal čistý, mierne studený ranný vzduch.

„Ani radšej nevtipkuj, niéé, prečo už musí byť ráno?" V hlave mi hučalo aj bzučalo zároveň, mala som sucho v ústach a bolel ma celý chrbát. Aj napriek tomu som sa silou-mocou dáko zdvihla zo smrteľnej postele, na ktorú som bola ako keby prilepená. Nenávidím tú školu, celé to miesto aj s takmer všetkými ľuďmi, čo sú v nej.

„Poď si dať niečo pod zub," zavolal ma Timo a odišiel do kuchyne.

Pomaly som sa došuchtala za ním, doma už nikto nebol. Sadla som si za stôl oproti nemu a začala vyprázdňovať misku cereálií a mlieka. Jedli sme potichu, ja som mala ešte trošku opicu a Timo to veľmi dobre poznal. Dojedli sme a za necelých pätnásť minút sme boli pripravení na odchod. Stihla som si dať ešte rýchlu sprchu, čím som ho absolútne vyšachovala z kúpeľne.

Nemala som so sebou žiadne čisté veci, preto som musela ostať v tom istom, čo som mala celý víkend. Bolo to trošku prepotené, no použila som voňavku Timovej mamy, aby prekryla zápach. Hrozné kruhy pod očami som zapatlala make-upom, nosila som ho v taške pre prípad, že sa niekedy nedostavím domov, čo bolo v poslednom čase dosť obvyklé. Keď bola doma moja opitá mama, poprípade ešte s nejakými kamarátmi z baru, prespávala som radšej u Demi alebo tu u Tima. Doma by sa spať tak či tak nedalo a byť s nimi celú noc, na to som si psychicky netrúfala už dávno.

Keď som nemohla ísť ani k jednému z nich, musela som byť celú noc niekde v bare, len aby som vonku nezamrzla, alebo prespať na vécku v non stop otvorenom supermarkete, či na benzínke alebo v pivnici dákeho paneláku. Bolo mi jasné, že toto nerobí žiadne dievča v mojom veku, no však ja som to praktizovala už od štrnástich. Predtým to s matkou nebolo ešte také kritické, stačilo jej večer pomôcť uložiť sa do postele. Každou nocou, ktorú som prežila niekde mimo domu, som si uvedomovala, že čím ďalej to tak ide, tým viac ju nenávidím.

V škole

Sadla som si na stoličku v poslednej lavici, najvzdialenejšej od učiteľkinho stola, sedávala som tam sama. Timo a Demi odsadzovali lavicu predo mnou. Z tašky som vytiahla hrubý čierny zošit pokreslený kostričkami, ktorý som používala na všetky predmety, no aj tak v ňom nič extra napísané nebolo. Otvorila som ho a začala som si čmárať.

Do triedy postupne vchádzali všetci ostatní spolužiaci, medzi mini bol aj chlapec, ktorý sa mi páčil už od základky. Volal sa Louis, bol vysoký, mal stredne dlhé čierne vlasy, modré oči a tvár ako model. Oblečenú mal zelenú košeľu a na nej tmavú mikinu. Keď okolo mňa prechádzal, šťuchol ma do chrbta a pozdravil. S úsmevom som ho odzdravila. Bol jeden z mála tých na našej škole, ktorí nepatrili do žiadnej z troj alebo štvorčlenných zaužívaných skupiniek, priatelil sa s každým, aj so mnou.

Ak sa pýtate, prečo som sa nikdy nepokúsila niečo vyskúšať, odpoveď je úplne jednoduchá. Louis mal rád dievčatá, ktoré boli múdre a prekrásne, no a ja som nebola ani jedno z toho. Ročníkmi som prechádzala len tak-tak, už dávno som stratila šancu dostať sa na dáku univerzitu a známky zo strednej nikoho nezaujímajú. No a čo sa krásy týka, určite nepovažoval za prekrásnu punkovú princeznú, ktorá svojmu štýlu podriadila svoj výzor, bola som vždy iná, vždy aj budem. Aj keby ho neodradil môj štýl, bol by to môj život.

To že je to prehratý boj som dokázala pochopiť ihneď, v mojom živote sa totiž odohrali veci, ktoré ma naučili sa s kadečím vyrovnať. Srdce bolo to, čo ma nikdy nebolelo najviac, naučila som sa potláčať city až tak, že som si ich sama neuvedomovala.

Do triedy vošla profesorka a mohlo sa začať mučenie literatúrou.

„Žiaci, vítam vás po týždňových prázdninách opäť v škole, ak ma zrak neklame, naša trojica v čiernom sa dnes dostavila k kompletnom zložení," zahlásila, všetci sa začali smiať a obzreli sa na nás. Ja som prevrátila očami a naďalej sa venovala čmáraniu do zošita, Timo urobil hlúpe víťazoslávne gesto, Demi si ani nevšimla, že je reč o nás, už dávno mala v ušiach mp3-ku. Učiteľka ďalej pokračovala v drístaní o tom, aká je príšerná naša dochádzka. Povedať „ A čudujete sa?", by asi nebolo veľmi na mieste.

Hodina pokračovala, keď asi po desiatich minútach vošiel do triedy chlapec, ktorého som nikdy predtým nevidela. Hneď ma napadlo, že to bude ten nový o ktorom včera hovoril Timo.

„Profesorka Petersonová?" Znel dosť vyplašene a dezorientovane, he,j bude to určite on.

„Áno, to som ja, už sme ťa očakávali, decká, je to váš nový spolužiak," povedala a ukázala naňho.

Zdvihom k nám ruku, akože na pozdrav. „Ahojte, som Tomas."

„Choď si zatiaľ sadnúť dozadu k Tare, iné voľné miesto tu zatiaľ nie je," povedala s miernym odporom, bolo jasne vidieť, že nepatrím k jej obľúbeným žiačkám.

Tomas bol veľmi pekný, od hlavy po päty značkovo vyobliekaný a usmiaty. Mal hnedé vlasy s celkom dlhou ofinou do jednej strany a na očiach veľké čierne retro okuliare. Nevedela som rozlíšiť či ich nosí lebo musí, alebo je to len doplnok. Prv, než začal kráčať na svoje miesto, usmial sa na blondínky sediace v treťom rade, v tom momente si začali navzájom šuškať, šťuchať sa, chichotať a obzerať sa.

Úbohé, pomyslela som si. Možno sa aj jemu ale "páčia slušňáčky", tak ako Louisovi, uvažovala som.

Pomaly odsunul stoličku a sadol si, bolo to prvýkrát na strednej, čo som mala spolusediaceho. Hodnú chvíľu mi čumel do zošita, rozčuľovalo ma to, no skúšala som sa naňho nesústrediť.

„Krásne kreslíš," pošepkal, aby veľmi nevyrušoval ostatných tým, že sa baví.

„Ďakujem," odpovedala som mu, no nezačala som rozvíjať žiadnu diskusiu, i keď som sa s ním možno trochu porozprávať aj chcela.

„Vieš, som tu nový, nikoho tu nepoznám, mohla by si byť mojou kamarátkou?" opýtal sa ma.

Prikývla som. „No tak teda dobre, volaj ma Punkie, budeme kamaráti, ak ti neprekáža, ako vyzerám."

„Nie, práve, že v pohode, vyzeráš zaujímavo." Zapáčil sa mi, musela som priznať.

Ako sa neskôr ukázalo, mali sme spolu ešte niekoľko hodín a na každej si ku mne prisadol. Rozprávali sme sa už o kope vecí, vedela som o ňom dosť. Je jedináčik z bohatej rodiny, obľúbenec, slušný, ambiciózny. Jeho rodičia vlastnia nejaké väčšie firmy vo viacerých mestách a dúfajú, že on to všetko raz po nich prevezme, preto im veľmi záleží na jeho štúdiu. Ešte len prišiel a už sa zistilo, že má najlepší priemer známok z celej triedy.

Na matike mi rozprával o tom, ako ho nútia chodiť na rôzne večierky, kde je zvyčajne najmladší a dokonalo sa tam nudí. Potom mi popisoval rôznych týpkov z firmy jeho otca, na ktorých sme sa dobre zasmiali. Hovorili sme o voľnom čase, hudbe a kamarátoch, on o tých, ktorých mal, kým sem prišiel a ja o Demi a Timovi. Bol v celku dosť ukecaný, i keď to som bola aj ja. Keď som ho ráno zbadala prvýkrát, ani omylom by mi nenapadlo, že bude tak v pohode.

Bola som rada, že sme zatiaľ hovorili iba o ňom, že sa nepýtal na mňa a moju rodinu, priateľov. Zatiaľ som mu v ničom nemusela klamať, no keby sa pýtal, určite by som klamala, pretože pravda by sa mu nepáčila. On bol taký nóbl a ja dievča, ktoré vyrástlo útekmi z domu a čas trávilo s pochybnými ľuďmi na zlých miestach, robením zlých vecí. Hneď by som bola v jeho očiach tá, s ktorou by čas trávil nerád. Predsa ani psy na nekamarátia s mačkami a on mi za nejaké malé divadielko, že aj ja som svojím spôsobom ako on, stál.

Cez prestávku sa veselo zoznamoval so zvyškom spolužiakov, dievčatá boli celé bez seba a chalani sa potešili novému prírastku do ich partie. Ja som bola ako zvyčajne buď v triede alebo zašitá v nejakom rohu pri skrinkách spolu s Demi a Timom. už dnes sme rozoberali, ako strávime piatkovú noc.

Na obede, kde sme si už skupinky dávno vyčlenili stoly, pri ktorých zvyčajne jeme, si Tomas musel vybrať, ku komu sa definitívne pridá. Položil si tácku vedľa mňa a pozdravil všetkých ako starých známych, pritom ich dvoch ešte ani nepoznal. Nemali záujem sa sním rozprávať, aj napriek tomu, že som ich uviedla do obrazu o tom, aký je. Dnešný deň v škole prešiel celkom rýchlo, áno, bol za tým určite on. Zoznámila som ich a porozumeli si, naša patria, traja ľudia v čiernom, tak ožila farbami. Mohla som sa obzrieť a vidieť, ako sa blondínky idú závisťou zadusiť, ale nezaujímali ma.

S Tomasom sme sa tešili ako už konečne vypadneme vonku, no čakal nás ako partiu náš prvý výlet. Prejsť s Tomasom celú školu a ukázať mu ju, učebne, ihrisko, telocvičňu a tak. Tašky sme si nechali pri ostatných a išlo sa. Keď som bola pri ňom, nebola som to ja. Zrazu zo mňa už nebolo to dievča, ktoré nikto a nič nezaujíma, nebola som drzá, odporná, drsná. Bola som obyčajná, milá, dokázala som sa dlho smiať. To isté som si všimla na Demi a Timovi. Tomas s nami bol len chvíľku a už nás svojím spôsobom menil.

Rozprávajúc sa a neuvedomujúc si čas sme sa vrátili zas ku naším skrinkám, kde sme mali položené veci. Boli tam blondínky, tak som ich nemala rada, no nedávala som im to poznať. S Tomasom sa pozdravili a krivo sa usmievali, ja som si to všimla, on nie, nevedela som však, čo je za tým. Aj Demi si to všimla.

„Tomas, čo keby si dnes išiel s nami niekedy okolo šiestej von?" navrhla som mu.

„Rád pôjdem."

„Okej, tak mi daj, prosím, tvoje číslo, aby sme sa ešte mohli dohodnúť, kde sa stretneme." Blondínky sa tvárili, že sa o niečom rozprávajú.

„Dobre, dám ti ho, len počkaj, musím nájsť mobil, lebo mám nové a ešte ho neviem naspamäť.“

Chvíľku sa prehrabával v taške, potom si kontroloval vrecká, až nakoniec povedal: „Nemám mobil.“ Blondínky v tej chvíli nechali rozhovor a začali nám venovať svoju pozornosť.

„Nemaj strach, určite ho máš iba niekde založený, nájde sa,“ pohotovo zareagovala Demi. No ani keď Tomáš vyložil celý obsah jeho tašky na zem, sa jeho mobil nenašiel. Už z toho mal poriadne nervy, všetci traja sme mu pomáhali dávať veci naspäť do tašky.

Jedna z blondín, tuším, že Vanessa, pristúpila bližšie k nám a povedala: „Tomas, prepáč, že sa ti do toho pletiem, ale vieš, tu tvoji kamaráti, nemajú práve najlepšiu povesť.“

„Čo tým chceš povedať?“ Udivene na ňu vytriešťal oči.

„No v podstate iba toľko, že ak bol ten mobil nový a drahý, mohol sa zapáčiť napríklad Tare, iste si uvedomovala aj to, že keď ste kamaráti, tak ju podozrievať nebudeš, ak by sa nenápadne stratil.“ Jej preafektovaný hlas sa dal rozpoznať hlavne v poslednej časti vety. Zaťala som päste, mala som chuť z tej otravnej, trápnej blondínky na mieste vymlátiť dušu, spravila by som jej taký monokel, že by mesiac neprišla do školy.

„Nepočúvaj ju, je to krava, ja by som ti v živote nič nepotiahla, ja taká nie som a tebe určite nie!“ povedala som zvýšeným hlasom, priam to pútalo pozornosť ostatných.

„No keď hovoríš, že by si to nikdy neurobila, ukáž nám teda tašku, či sa náhodou nenájde tam.“ Zdvihla obočie, Tomas aj s Demi sa postavili zo zeme a zvedavo sa dívali, striedavo na mňa a na blondínu.

„V poriadku,“ zdvihla som zo zeme svoju tašku, „ten mobil som nezobrala, nemám čo skrývať.“ Otvorila som ju, rozopla zips a obrátila som ju hore dnom. Vypadli z nej všetky veci, bol medzi nimi aj mobil, nebol však môj, bol Tomasov. Vzala som ho do ruky a obzrela sa na všetkých okolo. Každý jeden, aj moji jediní priatelia, ma preklínali pohľadmi, potichu mnou pohŕdali.

„Aha, mala som pravdu.“ Blondínka sa zatvárila víťazoslávne, usmiala sa mi do tváre.

Podala som ho Tomasovi. „Naozaj netuším ako sa dostal do mojej tašky, ale prisahám, že som ho nikdy pred tým nevidela.“ A ani nevidela, bola to pravda, ktorú mi nikto pravdepodobne neuverí.

Vytrhol mi ho z ruky. „Naozaj som si to o tebe nemyslel, už som aspoň v obraze o tom, aká si len hlúpa.“

Videla som ho už iba odchádzať a Demi s Timom išli za ním, nemala som čo urobiť. Všetci traja krútili hlavami, Timo sa ešte raz pre istotu obzrel. Pocítila som v tom nádej, no zbytočne. Od blondínok som si ešte vypočula pár slov typu „chuderka“ a za tým ich škodoradostný smiech. Keď ich to prestalo baviť, odišli, chodba ostala úplne prázdna, dokonca aj ja som sa cítila, ako keby som tam nebola.

Pozbierala som si veci, musím tiež vypadnúť. No mala som nervy, príšerné nervy. Z celej sily som kopla do plechovej skrinky, čo narobilo poriadny rámus. Zobrala som sa a bežala preč, takto nanič zo života mi nebolo už pekne dávno. Mala som chuť za niekým zájsť, no neostal už nikto, koho by som čo i len trochu zaujímala.

Autor: JennyferRocks, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rebelka - 2. kapitola: