OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Remember - 2. kapitola

14.08.2014 (17:00) • Spenser • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 277×

Pohľad Amber: 
Keď som sa prebrala, nevedela som, kde som, čo sa stalo a dokonca ani kto som.
„A-am, si v poriadku?“ spýtala sa ma potichu nejaká žena, ktorá nado mnou plakala.
„Kto ste? Ja vás nepoznám. A kde to som? Čo sa stalo?“ začala ma chytať panika.
„T-ty nevieš, kto som? Ja som tvoja mama.“ Začala plakať, sadla si ku mne bližšie a hladkala ma na líci.
„Prepáčte, ale ja fakt neviem, kto ste,“ šepla som ticho.

Uvedomujem si, že tej žene ubližujem, ale nemôžem jej klamať. Objímala ma.
„Strašne ma bolí hlava. Kde to vlastne som? A čo sa mi stalo?“ spýtala som sa tej ženy.
„Idem zavolať doktora, on ťa vyšetrí. Bola si dlho v kóme, je zázrak, že si sa vlastne prebrala. Hneď som späť.“ Keď to dopovedala, hneď sa otočila a už jej nebolo.

Uľavilo sa mi, pretože neznášam, keď ľudia plačú, hoc aj cudzí. Mala som čas na premýšľanie, kým mi do izby nevtrhol doktor s nejakou sestričkou. Tú pani ku mne nepustili, kým ma nevyšetria poriadne. Bola som im za to aj vďačná, pretože ju nechcem vidieť. 
„Tak, slečna, ako sa cítite?“ začal sa ma pýtať.

Nechápem, prečo sa to stále pýtajú pacientov? Ako sa môžem asi cítiť, keď som sa práve prebrala z kómy, neviem, kto som, kde som a čo som? Ale tak je to ich robota, nemôžem im to zazlievať.
„Všetko ma bolí, neviem, kto som, dokonca ani kde som. Doktor, čo sa mi stalo?“ spýtala som sa bojazlivo. Neviem, či chcem poznať odpoveď. 
„Mali ste nehodu, zrazilo vás auto. Máte šťastie, že vlastne žijete. Mladík, ktorý šoféroval to auto, to neprežil. O tom chlapcovi, čo bol s vami, nevieme nič.“

So mnou bol nejaký chalan? A to je ako možné? Nechápala som tomu, veď ja chalana nemôžem mať, pretože... pretože... ja ani sama neviem prečo.
„Ako to myslíte, že bol niekto so mnou? To si robíte srandu, že?“ začala som hysterčiť.
„Nie, prečo? Deje sa niečo?“
„N-nie, všetko je v poriadku.“ Zrazu som nemohla dýchať, mala som veľmi zlý pocit z niečoho. „N-ne-nemôžem d-dýchať...“ 
„Sestrička, rýchlo mi doneste injekciu na upokojenie!“ Niečo mi pichli a ja som nevládala ani otvoriť oči a tak som sa ponorila do ríše snov. 
Keď som sa zobudila, nikto tu nebol. Aspoň som mala pokoj a mohla si usporiadať myšlienky. Zamýšľala som sa nad tým, ako je možné, že keď si človek nič nepamätá, aj tak vie rozprávať, jesť, piť a všetko to ostatné, len nevie, kto je, kde je a čo sa stalo. Proste nič. Je to zvláštne, ale je to tak. S tým nezrobíme už nič.

Strašne ma začala bolieť hlava a tak som zavolala na doktora. Ten ma vzal na nejaké vyšetrenia, po ktorých sa zistilo, že mám silný otras mozgu, kvôli ktorému si nič nepamätám.  
Keď do izby prišla znovu tá pani, čo vraví, že je moja mama, spýtala som sa jej na toho chlapca. Chvíľku zostala zarazená, zrejme nechápala, odkiaľ o ňom viem, no potom ma len silno objala a povedala, že to bude v poriadku. Nechápala som, čo sa deje, no keď neprestávala plakať, došlo mi, že je to niečo vážne.
 „Čo sa mu stalo a kto to vlastne bol? " spýtala som sa pošepky.
 „On bol tvoj... tvoj kamarát. Možno aj viac ako kamarát, no to si mi nikdy nepovedala, lebo sme sa stále kvôli niečomu hádali. Keď som sa spýtala na tvoj život a či už niekoho máš, hneď si mi povedala, že to nie je moja starosť a že nechceš ďalší dôvod na hádky. Nechala som to tak. No a ten chlapec, čo bol s tebou, sa volá, respektíve volal, Ľubo. Ja neviem, čo ti o ňom povedať, pretože som ho videla iba párkrát. Vyzeral byť veľmi milý, no nikdy si mi nedovolila, aby som to zistila. Trávili ste spolu veľmi veľa času, bola si s ním pomaly viac, ako so mnou. Musela si ho mať veľmi rada, lebo odkedy, aspoň ja si myslím, že si ho vtedy spoznala, si žiarila. Doslova a do písmena. Takú šťastnú som ťa ešte nevidela, alebo si aspoň nepamätám, že by si bola niekedy taká šťastná. Mal modré oči, svetlohnedé vlasy a obrovskú charizmu. Vždy vedel docieliť to, čo si zaumienil. Väčšina mladých na okolí sa ho báli, no ty nie. To na tebe zbožňoval najviac.“
Chvíľu mi nechala čas na utriedenie myšlienok a potom pokračovala.
 „Deň, keď sa stala tá nehoda si presne pamätám. Strašne si sa na niečo tešila a pripravovala si sa celý deň. Keď si odchádzala, povedala si mi, že keď prídeš, musíme si pokecať. No k tomu sme sa už nedostali." Potom sa odmlčala a po chvíľke dodala: „Dnes toho bolo na teba veľa, zajtra pokračujeme." Usmiala sa, dala mi pusu na čelo a odišla preč.

Tak toto je na mňa silná šálka kávy, budem si to musieť v hlave uložiť. Akurát, keď som si začala predstavovať, ako asi vyzeral, zaspala som. Mala som krásny sen. Len neviem, či to bol sen alebo spomienka. No jedno viem určite. Bolo to krásne.

Amberin sen:

„Zlatko, no tak nebuď smutná... Vieš, že ťa tak nerád vidím.“ Pozrel sa na mňa tými jeho krásnymi očkami, ktorým sa nedá odolať. 
„Ale keď to sa nedá. Dosť to zabolelo, keď mi to povedala.“ Začudovane sa na mňa pozrel, akoby nechápal o čom hovorím a tak som sa mu to rozhodla vysvetliť.

Keď som mu to povedala, vyzeral o dosť bledší a nahnevaný. 
„S tou k...“ nedopovedal, lebo som ho zastavila
„Dohodli sme sa, že predo mnou žiadne nadávky, tak sa toho, prosím ťa, drž, inak odchádzam.“
„Dobre, tak s tou štetkou...“ Pri tom slove som stisla jeho ruky. „Prepáč, zlatko, krajšie sa to povedať nedá,“ ospravedlňujúco sa na mňa pozrel. „No tak s ňou som nič nemal, ver mi, prosím. Ľúbim ťa a nechcem o teba prísť. Ty si svetlo môjho života, ty si ja, ty si moje všetko. Bez teba môj život nemá zmysel. Ak tu nebudeš ty, nemám dôvod tu byť ani ja a áno, v minulosti som narobil veľa chýb a zrejme ich ešte veľa narobím, ale jedno je isté. Ty si jediná vec v mojom živote, ktorú som urobil správne, nech sa robí, čo sa robí. Milujem ťa a kvôli tebe sa chcem zmeniť. Viem, že v poslednej dobe som si to veľmi posral tým, komu som čo hovoril, ale ja sa zmením, sľubujem. A nebude to kvôli tebe, ale kvôli nám. Prosím ťa, daj mi šancu a dovoľ mi pomôcť ti na všetko zabudnúť.“ Pozrel sa na mňa a mal slzy na krajíčku.

Nechápem tomu alebo asi ani nechcem chápať, čo práve povedal, ale viem že on je moja súčasť, bez ktorej nemôžem fungovať. Ako odpoveď som si ho k sebe pritiahla, jemne pobozkala na noštek a objala ho. On sa nad tým iba zasmial a objatie mi opätoval. 
„Vždy a navždy, Amber. Nezabudni na to, ale hlavne nezabudni na mňa a na to, ako veľmi ťa ľúbim a ak aj urobím alebo poviem hocičo, vždy ťa budem milovať.“ 
„Neboj sa toľko, ja ťa neopustím. Nikdy. Aspoň to neplánujem. Som tu pre teba vo všetkom, len na to nezabudni a vždy, vždy so mnou hovor.“ 

Autor: Spenser, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Remember - 2. kapitola: