OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Remember - Prolog + 1. kapitola

19.07.2014 (10:00) • Spenser • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 634×

Prológ

Pohľad Amber:

Mali sme sa s Ľubkom stretnúť na našom obľúbenom mieste, no akosi mešká. Rozmýšľala som, čo sa asi tak mohlo stať, nikdy nemal vo zvyku meškať a už vôbec nie na naše výročie. Dnes je to dva roky, čo sme spolu. Zrazu mi niekto zakryl oči rukami a dal mi pusu  do vlasov.
„Strašne som sa o teba bála. Kde si bol tak dlho?“ spýtala som sa, otočila sa k nemu a silno ho objala.
„Prepáč, ale musel som si ešte niečo vybaviť. Už sa to nestane, sľubujem.“ Ešte raz som ho objala a sadli sme si na lúku. Tu sme sa prvýkrát stretli. Krásne spomienky.
„Prečo si to vlastne meškal?“ spýtala som sa, pretože mi to nedalo.
„No, vieš...“ Nevedel si nájsť výhovorku.
„Zlatko, ak mi to nechceš povedať, tak mi to nehovor, ale nevymýšľaj si tu výhovorky. Sme spolu už dva roky, poznám ťa nejaký ten piatok, nemyslíš?“ Začínala som mať nervy, že po dvoch rokoch mi ide zrobiť toto...
„Dobre len sa upokoj.“ Až teraz som si všimla, že má vedľa seba položenú kyticu kvetov, presnejšie ruží.
„Keď už máme to výročie, tak toto je pre teba. Nevedel som, čo ti kúpiť, tak som sa rozhodol pre toto. Jedna z nich je umelá, pretože toto je na znak mojej lásky k tebe. Budem ťa milovať dovtedy, kým aj tá posledná ruža nezvädne.“ Mne sa tisli slzy do očí keď mi to povedal.
„To je krásne. Ja... neviem, čo ti na to povedať. Milujem ťa.“ Skočila som mu do náručia a silno som ho pobozkala.
„Stačí, ak ma nikdy neopustíš.“
„To by mi ani nikdy nenapadlo.“

Vytiahla som z tašky môj darček. 
„Ja mám pre teba iba toto...“ povedala som zahanbene a podala mu krabičku. Chvíľu ju skúmal a nakoniec sa spýtal.
„Čo to vlastne je?“ Ja som sa  zasmiala.
„To je krabička, ktorá sa dá aj otvoriť, hlupáčik,“ už sa začal smiať aj on.
Pomaly ju otvoril a skúmal to, čo je vo vnútri. Niekedy je fakt spomalený.
„To je prívesok vyrobený špeciálne pre nás. Sú to dve polovice sŕdc. Na jednom je moje meno a na tom druhom to tvoje + je tam vyrytá aj naša fotka. Prvej som rozmýšľala, že kúpim dve tie prázdne srdcia, kde sa naše fotky dajú dať a hocikedy vybrať, ale to som zamietla, keďže sa to dá zničiť. Myslím tú fotku, nie srdcia, aj keď aj oni sa dajú zničiť. Okey, už priveľa rozprávam ako  vždy, no ale tak už si si zvykol dúfam. Dobre, to už odbočujeme od témy. No, ty máš moje meno s mojou fotkou a ja mám tvoje meno s tvojou fotkou. Nevedela som, akú fotku tam dať a tak som dala tú, kde sme sa dali oficiálne dokopy.“ Cítila som, ako strašne sa červenám, tak som od neho odvrátila pohľad. Keď som sa na neho pozrela, on mal slzy na krajíčku. Silno ma objal, akoby to malo byť poslednýkrát.
„Mám strašne zlý pocit. Ako keby sa malo niečo stať a... ja neviem to opísať.“ Striaslo ma. Celá som sa začala triasť, ani neviem z čoho. On to vycítil a objal ma ešte pevnejšie. Po chvíli sme už obaja revali. Keď sme sa upokojili, rozhodli sme sa, že pôjdeme do kina. Vzala som si kyticu ruží, on mi zatiaľ pripínal náhrdelník. Potom som mu ho pripla ešte aj ja a mohli sme ísť. Keď sme prechádzali cez cestu, znovu ma striaslo. Pritúlila som sa k nemu ešte viac a zašepkala som mu že ho milujem, nech na to nikdy nezabudne, a potom som videla už iba tmu...

 1.       

Pohľad Ľubo:
Ako sme tak prechádzali cez cestu, celá sa roztriasla, ešte viac sa ku mne pritúlila a povedala mi, že ma miluje. Ja som sa na ňu usmial a v tom som zbadal auto smerujúce ku nám. Chcel som jej tiež povedať ako veľmi ju mám rád, aby nech na to nezabudne, no už som nestihol. Zobudil som sa na to, ako niekto šepká moje meno. Keď som pomaly otváral oči, zbadal som okolo seba plno ľudí v bielom a mojich rodičov, no moju Am nikde.
„Mami? Kde je Amber?“
„Zlatíčko, teraz sa musíš snažiť zostať pokojný, dobre? Je to kvôli tvojmu zdraviu.“
„Mami, kde je Amber.“ Snažil som sa zostať pokojný, no nemohol som. Mal som zlé tušenie, že to, čo mi povie nebude práve najlepšie.
„Ona,  no vieš... ona to neprežila.“ Smutne sa na mňa pozrela. V tom momente ako keby sa mi zastavil svet. Nič iné som nevnímal, iba to, že všetko to, čo sme si spolu plánovali, je fuč. Už to nikdy nezažijeme. Akurát som si spomenul na naše prvé stretnutie...

S partiou kamarátov sme sa vybrali večer von, však čo budeme sedieť v piatok večer v izbe.
Ako sme tak šli na diskotéku, stretli sme partiu báb, ako sa smejú s fľaškou vodky v ruke. Neznášam, keď dievčatá pijú. Niektorým sa to možno páči, ale mne nie. Majú na to svoje dôvody, no to mi je jedno, ale nemusia to riešiť alkoholom. Je to pekné svinstvo. Jedno dievča stálo obďaleč a smutne sa na nich pozeralo. Chcel som ísť za ňou, objať ju a povedať jej, že toto nie sú jej pravé kamarátky, no vedel som, že by to zmenilo moju reputáciu, a to som nechcel. Povedal som kamošom, aby sme šli inde, že tu sa nudím. Šli sme na jednu krásnu lúku. Bolo to moje obľúbené miesto. Bola tam znovu ona a smutne sedela na zemi. Keď som ku nej prišiel, pozrel som sa na ňu podradným pohľadom.

„Čo tu sedíš tak sama? To si až taká nudná, že ťa nechcú pri sebe?“ hovoril som to arogantne, hoci ma to veľmi mrzelo.
„A čo ťa to trápi? Teba, tak super kúlového človeka ako si ty, trápim práve ja. Bože, to je ale pocta.“ Ona tiež nevedela držať jazyk za zubami. Iba som sa na tom zasmial a pokračoval ďalej, hoci by som ju najradšej objal a nepustil, kým nevypustí všetok smútok, čo v sebe má.
„Trápi ma to, ani si nevieš predstaviť ako strašne. A vieš prečo? Pretože nechápem, ako môže tak strašne nudné dievča bývať v tom istom meste ako ja.“
„A mňa zase trápi to, ako sa môžeš baviť s tak strašne nudným človekom ako som ja. Prečo si sa vlastne pri mne zastavil? Veď takí ľudia ako ty sa zastavujú pri dievčatách ako sú štetky...“ povedala ešte na drzovku. Páči sa mi, že sa ma nebojí.
„No ja nie som taký, aký si myslíš, že som...“ zašepkal som potichu. Ona bola z toho celá zmätená, nechápala. Je strašne roztomilá.
„Ako to myslíš?“ pozerala sa na mňa tými krásnymi, ale zároveň aj smutnými očkami.
„To je jedno, tvoja vec to nie je. A čo sa ty vlastne staráš? Mala by si radšej sedieť pekne tichučko, tak, ako si bola doteraz. Na mňa si tie tvoje ústočká otvárať nebudeš...“ snažil som sa vyzerať nahnevane. Aby bolo divadlo kompletné, dal som jej ešte aj facku, no len takú slabučkú. Aspoň som si myslel, že je slabučká, dovtedy, kým jej nevyhŕkli z očí slzy a nechytila sa za to líce. Prišlo mi to strašne ľúto, ale nemohol som to dať najavo. Aspoň nie medzi mojimi kamošmi.
„To bolo nejak moc Ľubo, nemyslíš?“ spýtal sa bojazlivo Dodo.
„Poďme preč, kým jej niečo neurobím. Ona si dovoľuje nejak moc.“ Ona sa na mňa pozrela s veľkým strachom v očiach, nevedela, čo môže odo mňa čakať a toho som sa bál. Ja som fakt kretén. Otočil som sa a šiel preč, kým nezrobím niečo, čo by mi mohlo uškodiť...

Keď som sa prebral, už pri mne nikto nebol. Stále som nemohol uveriť tomu, že ona zomrela... Prehrával som si naše prvé stretnutie a všetko až po to, čo sme spolu zažili. Keď si to tak vezmem, bol som strašný debil, že som sa k nej správal ako k najväčšej handre. Keby  som sa správal inak, mohol som s ňou byť už dlhšie. Ale však jasné, to by som nemohol byť ja, kebyže sa nepredvádzam.

Do izby mi prišla mama, sadla si ku mne a silno ma objala. Začala plakať, no ja som ju nevnímal, vnímal som iba svoju bolesť a obrovské prázdno v srdci.
Prečo sa to muselo stať nám? Jej? Ona si to nezaslúži, mal som tam byť ja. Teraz by aspoň žila.
Takto to pokračovalo asi dva týždne, kým ma nemali pustiť. Netúžil som po ničom inom, iba zomrieť. Nič som nejedol, s nikým som sa nerozprával, bol som ponorený do spomienok. Pamätám si na naše prvé stretnutie bez hárky...

„Ahoj, ako sa máme? Čo tak sama ideš?“ Zastavil som ju niekde na ceste...
„Idem za kamoškami a prepáč, ale dnes naozaj nemám náladu na hádky, tak prosím ťa ušetri si to, okey?“ vyprskla na mňa. Čo sa to s ňou dnes stalo? Nechápem...
„Čo sa stalo? Len sa chcem normálne porozprávať, bez hádok a všetkého, ako to býva u nás zvykom,“ povedal som jej potichu.
„ Ja... prepáč, ale mám dnes zlý deň a nenapadlo by ma, že ty sa nechceš hádať. Mrzí ma to, naozaj. Nabudúce tak nevyšteknem.“ Neveril som vlastným ušiam. Ona sa ospravedlňuje mne? To akože naozaj?
„To skôr ja by som sa mal ospravedlniť tebe, že vždy, keď ťa vidím, tak ťa len urážam. Ja ani neviem, prečo to robím. Vieš, záleží mi na tebe, Amber, aj keď to nedávam najavo. Nie som zvyknutý mať niekoho rád a tak neviem, čo mám robiť.“ Pozrel som sa dolu, pretože sa bojím jej pohľadu ...
„Ja neviem prečo, ani čím to je, no mám ťa rada aj cez to všetko, čo si mi spravil. Prosím ťa iba o jedno - daj mi čas na to, aby som ťa spoznala aj z inej stránky než z tej, z ktorej ťa poznám, a aby som mala o tebe aj inú mienku, nie tú najhoršiu,“ povedala tiež potichu. Pozrel som sa na ňu s nádejou v očiach, že si zo mňa nestrieľa.
„Ja... to myslíš vážne? Nežartuješ?“
„Z teba by som si žarty nikdy nerobila, pretože sa ťa bojím. Neviem čo od teba čakať a...“ zasekol sa jej hlas.
„A čo? Len pokračuj, ja nehryziem.“  Milo som sa na ňu usmial a ona sa začervenala. Ona sa červená!
„A no... proste mi daj čas, dobre?“ Tiež sa usmiala, podišla ku mne, dala mi pusu na líce a utiekla. Ešte dlho som tam stál ako obarený a díval sa za ňou.

Autor: Spenser, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Remember - Prolog + 1. kapitola: