Rozprávka pre dospelých - 11.kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Blíži sa návrat domov, ale ešte pred tým sa bude týrať:D,cesta domov, zvláštne lúčenie, zasa doma, rodičia sa nemenia, prechádzka a nakoniec skutočné stretnutie. Príjemné čítanie!

06.01.2010 (16:00) • RoseDublest • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 682×

11. Návrat... nič nemení...

Chloe Aiden ( Bluffton)

Ako som si myslela... celé dva ostávajúce dni som preležala pri mojom anjelovi. Nie že by mi nebolo dobre... ale radšej by som s ním niekde aj bola... aby som ho videla usmievať sa a nie dívať sa na mňa ustarane, presne tak ako sa díval i teraz na mňa. Bola nedeľa ráno. Jemne som ho pohladila po tvári.

„Alex... mne je fajn... tak sa už prosím ťa usmej.“

Alex sa trošku pousmial... ale moc mu to nešlo. Tak keďže prišla krízová situácia... tak som to urobila. I cez bolesť hlavy a bolesť v hrdle... som sa posadila, rýchlo sa vyhupla obkročmo na Alexa, chytila som mu obe ruky od tela... a usmiala sa. Pri tom som vlastne ani nevnímala kde som... hlava sa točila... točila... točila a točila...

„Pán Raymond ak sa na mňa neusmejete tak budem nútená vás mučiť.“

Povedala som zvodne so štipkou šibalstva. Alex ešte viac posmutnel a strašne smutne predniesol.

„Tak to sa už nikdy nebudem usmievať.“

Zasmiala som sa na ňom. Neviem čo to bolo so mnou... nikdy som sa takto nesprávala... ale keď ja som bola taká šťastná... Pokrivene som sa na neho usmiala. Nebezpečne som sa priblížila ku jeho tvári.

„Ja som vás varovala.“

Zvážnela som... Priblížila som sa ku jeho ušku. Pár krát som zamlaskala, potom som ho pobozkala naň... potom na krk a pokračovala som až ku brade. V tom sa Alex neuveriteľne rýchlo zvrtol a ja som ani neviem ako prekvapene ležala pod ním a on sa nakláňal nado mnou. Určite som mala prekvapením až otvorené ústa, pretože sa krásne zasmial. Priblížil sa ku mojim perám. Pootvorila som ústa a on mi do nich pomaly šepkal.

„A čo keby ja teraz vás začnem mučiť... slečna Aiden?“

Usmial sa a ja som sa rýchlo ku nemu natiahla a spojila naše pery. A zase Alex zmenil svoje miesto... on bol zase podobnou... ale ja som teraz pre istotu ležala na ňom. Naozaj som sa nechápala v takýchto chvíľach. Hladil ma po vlasoch a po tvári... Bol naozaj neskutočný... v niektorých chvíľach... ktoré boli ako táto... som ani neverila že to nie je iba sen.

O dve hodiny... teda o 10:00 sme mali stadiaľto odchádzať. Bola to moja najkrajšia časť života... veľa sa toho zmení... teda všetko sa zmení keď prídem domov. Bojím sa toho... moc... Alex sa na mňa povzbudivo usmial... asi si všimol že som smutná... keby len on vie... Práve sme už nastupovali do autobusu.

Videla som tam, Dereka, Vivien... i toho chalana s autobusu... všetci sa na mňa dívali strašne nenávistne. Zhupol sa mi žalúdok a ja som mala pocit že o chvíľu už aj budem bežať von. Alex si ma privinul ku sebe bližšie a tak odohnal moje starosti o vracanie. Posadili sme sa niekam do stredu. Tak aby sme to nemali blízko ani ku jednému s našich nepriateľov. Autobus sa pohol a my sme sa vracali domov... s výletu môjho života.

Alex Ramond ( Savannah)

Bol som rád že Chloe je už na tom lepšie... no nechápal som tomu čo mi povedala o svojej rodine. Bolo na nej vidieť, že to ani nechce rozoberať a tak som to radšej nechal tak a ďalej sa jej venoval. Neviem si predstaviť... ako to asi schováme pred jej bratom... ktorý chodí s nami do školy. Ale dúfal som že sa nám to nejako podarí.

Nechápal som ani tomu... prečo zrazu bola Chloe znovu oblečená do šiat... no áno bola krásna... ale i tak prečo tie šaty? Veď sme sa len vracali...

Pomohol som Chloe vystúpiť z autobusu. Už sme boli v Savannahu, pred školou. Isaac... teda môj otec mal prísť tiež po mňa. Pomohol som jej s taškami a šli sme opodiaľ autobusu. Chloe sa zrazu rýchlo zvrtla na mňa naliehavo ma pobozkala .

„Prepáč.“

Zašeptala... do rúk mi vložila nejaký lístok a odišla odo mňa so sklopeným zrakom. Nechápal som a len tak som tam stál s prekvapeným výrazom. Pri Chloe zastala čierna limuzína, ktorá práve pred chvíľou prichádzala na parkovisko pred školou. Aha... to bude jej rodina... tak pre to to všetko. Otvoril som lístok. Bolo tam napísané telefónne číslo, adresa a veľké „ďakujem“.

Usmial som sa na lístok. Pozrel som sa späť za Chloe. Ešte stále sa vláčila s batožinou do auta. V tom z auta vyšiel šofér... prešiel smutne až ku druhému autobusu, vytiahol z neho batožinu, tri krát väčšiu ako bola Chloeina a vláčil ju späť ku limuzíne. S limuzíny vyšiel pár v stredných rokoch. Obaja moc spoločensky oblečení. Chloe opatrne nastúpila do auta a zavrela dvere. Smutne sa pozrela na pár. Ten práve privítaval svojho synčeka, objímali ho, muckali, bozkávali. Bolo to... ja neviem... v iných prípadoch krásne... ale toto bolo až primoc hrané.

Šofér všetko naložil a vošiel do auta. Chloe sa na mňa smutne pozrela a na sklo nenápadne nakreslila malé srdiečko a krásne... no i tak smutne sa na mňa pozrela. Nenápadne som jej zakýval a usmial sa. Potom som už videl iba túto limuzínu ísť preč. Rozlúčil som sa ešte s chalanmi a čakal na otca.

O chvíľu sem prišiel aj Isaac... teda môj otec. Pospytoval sa ma na pár vecí... no aj som moc nemal náladu na rozprávanie... no keď sme boli v aute ... už som to nevydržal.

„Oci?... môžem ti povedať kamarátov príbeh... povieš mi, čo si o ňom myslíš... neviem mu poradiť.“

Isaac sa šibalsky usmial... asi ma ihneď prekukol... ale i tak som pokračoval v mojej hre.

„Oci... on má taký problém... ona sa zamiloval... do jednej dievčiny... ale ona nevie kto on je... a vlastne oni dvaja by ani nemali byť spolu... chápeš ma? Čo má teraz urobiť?“

Opýtal som sa ho opatrne... otec sa usmial a prehovoril.

„Takže Alex... zamiloval si sa do človeka... i keď vieš že sa to nesmie... a teraz nevieš čo máš robiť... je to moc silné? Synu?“

„Oci ani nevieš ako... i teraz keď nie som s ňou... tento výlet bolo to najlepšie čo ma kedy stretlo... bolo to úplne niečo nevídané... keď nie som s ňou... je to ako keby neexistujem.“

„A si naozaj do nej zamilovaný?“

„Áno oci... asi áno... ak zamilovanosť je ten pocit čo ťa napĺňa z vnútra i z vonka. Je to to prečo nespávaš... bojíš sa o toho človeka... každú chvíľu ho kontroluješ či dýcha. Nedokážeš sa bez neho usmiať a keď si s ním život je ako rozprávka... no nie pre deti... ale pre dospelých.“

Dopovedal som... otec sa na mňa obdivne pozrel a potom spustil.

„Tak to s tým už nič nenarobíš... ja byť tebou sa chytím šance... počul som už aj o takýchto pároch... upír a dievča... len je dôležité aby si jej to povedal... ona to musí vedieť... a ona si musí vybrať... a ty zase musíš jej rozhodnutie rešpektovať.“

„Ďakujem oci.. poviem jej to... ale asi teraz ešte nie... chvíľu počkám.“

„Len aby ťa tá chvíľa nestála srdce, Alex, dávaj si pozor.“

Skoro zašeptal otec a mne až mráz prešiel po chrbáte... znelo to dosť tajomne. Potom už cesta domov pokračovala potichu. Hneď ako som vošiel do domu som si veci pobral hore. Sadol si na posteľ a vytočil číslo Chloe. Chvíľu to vyzváňalo... a potom to tichý hlások zdvihol.

„Alex.. prosím ťa zavolaj mi o 5 minút... dobre?“

Nestačil som ani odpovedať prečo a už bolo ticho... No dobre. Tak som si rýchlo vybalil, obliekol... vonku bolo pomerne teplo... dal na seba bundu a šiel som sa prejsť.

http://www.youtube.com/watch?v=wEUAsupI0w4&feature=related

Vyšiel som von a ihneď vytáčal jej číslo. Chvíľu to zvonilo a potom to zdvihla.

„Ja... prepáč Alex... nemohla som hovoriť ale teraz už môžem.“

V jej krásnom hlase som počul radosť a tak i ja som bol šťastný.

„Chýbaš mi... kde si?“

Opýtal som sa jej s trochou zármutku.

„I ty mne... no niekde vonku... ešte to tu moc nepoznám.“

„Chloe... ako si vedela že ti práve ja volám?“

Opýtal som sa jej keď mi došlo že už druhýkrát vedela že ja volám.

„Alex... si jediný, kto má moje číslo... takže asi pre to.“

„A prečo máš teda mobil?“

„Do teraz mi bol na nič... ale teraz bude často zneužívaný.“

Zasmiala sa mi krásne... tak zvonivo.. ako keď hrá zvonkohra pri húpaní vetrom. Mal som asi halucinácie, lebo sa mi zdalo že ju počujem aj normálne, len o trochu tichšie.

„Budeš môcť ísť zajtra niekam?“

Opýtal som sa jej opatrne... Chloe chvíľu mlčala a potom prehovorila.

„Neviem... Alex.. je mi to ľúto... ale posnažím sa.“

„Lee... to je v poriadku... ak nie tak nie... ja to chápem.“

Zahol som za roh a skoro som dostal infarkt. Ani nie 30 metrov predo mnou stála moja láska s telefónom pri uchu. Zaklapol som telefón a ona tiež.

Pobehol som a ona sa ku mne rozbehla. Vletela mi prudko do náručia. Objímal som ju v ňom. Tento Savannah je asi malé mesto. Cítil som ako sa na mňa čo najviac tlačí... bola rozkošná... ani ja som sa jej nemohol nabažiť. Pozdvihol som jej hlavu a vynútil si bozk, ktorý ona zdokonalila svojou spoluprácou.

„Toto je zázrak.“

Šepla po tom bozku a ja som sa rozosmial aj s ňou. Bola ako vždy očarujúca. Vzal som ju za ruku a aj okolo pásu a spoločne sme sa vydali na prechádzku. Prechádzali sme sa po polke Savannahu približne 4 hodiny. Úplne som zabudol na to že Chloe je človek... a že nedávno bola chorá.

Keď sme sa už vracali... len tak sa za mnou vliekla a niekedy potrebovala zastaviť. A tak som si ju vzal na seba na chrbát ako opičku. Najprv mi odporovala... no potom upustila. Celú tu dobu čo som ju niesol ma hladila a bozkávala po tvári... neznesiteľné to bolo keď šla svojími krásne krojenými perami po mojom krku. Vždy som mal chuť si ju dať dole a prisať tie jej krásne pery na svoje. Ale udržal som sa.

Prišli sme až pred jej ulicu. Ospravedlnila sa mi že ma nemôže pozvať domov... inak by to spravila... Mne to nevadilo. Zatiahla ma za strom a krásne pár krát pobozkala a potom ma len silno objímala a ja som si to moc užíval. Vyprevadil som Chloe a pozeral sa za ňou a mával jej až kým neprišla ku domu. Zatvorila bránku, zamávala mi posledný krát a poslala vzdušnú pusu. Urobil som tak ako že som ju chytil a schoval do vačku. Ešte raz sa usmiala a odišla.

Ja som tiež šiel už domov. Mal som moc krátku cestu... viem že keď budem doma... ďalej od nej ako som teraz... budem na ňu stále... stále... stále myslieť. A tak som šiel extra pomalým krokom domov... ale i tak som na ňu myslel. Na moju Chloe... najkrajšiu z najkrajších a najlepších bytostí na svete... no áno... ona nie je človek... ona je anjel...

12.kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování