Rozprávka pre dospelých - 12. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ďalší diel, o niečo smutnejší... ale asi aj zaujímavejší... Ranné vstávanie do školy, ostýchavosť v škole a nakoniec premena... ako vezme pravdu Chloe? Tak nech sa vám krásne číta... Rose!

07.01.2010 (16:00) • RoseDublest • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 712×

12. Zle premyslená rozprávka

Chloe Aiden ( Savannah)

Bolo mi ľúto, že som sa na parkovisku ani poriadne s Alexom nerozlúčila... ale nechcela som aby mal kvôli mne problémy. Doma som si rýchlo zaliezla do izby. O chvíľu mi zvonil mobil... bolo mi jasné že je to Alex... veď nik iný moje číslo nemá. Ospravedlnila som sa mu... že nech mi zavolá o chvíľu... vedela som, že nemôžem volať doma a tak som sa šla prejsť.

Alex mi volal presne o 5 minút... ospravedlnila som sa mu za to na parkovisku a ďalej sme spolu volali... strašne mi chýbal... a to sme spolu neboli asi len hodinu. Zahla som za roh a skoro onemela... zaklapla som telefón a rozbehla sa môjmu anjelovi do náručia. Priam som do neho narazila... Bola som neuveriteľne šťastná... to znamená že bývame blízko seba. Asi 10 minút som si užívala jeho blízkosti ... potom sme sa od seba odtrhli pobozkali sa a začali sa prechádzať... zväčša som rozprávala ja... to bolo pre mňa dosť zvláštne...ale nevadilo mi to... Alex sa na mňa iba krásne usmieval.

Potom asi o dve hodiny ma šiel odprevadiť domov... aby to našim nebolo také divné. Rozlúčili sme sa ešte na vedľajšej ulici a potom som šla nerada domov. Mne by to nebolo ľúto... keby už vôbec neprídem domov... ale to nejde. Prišla som domov a hneď si vliezla do postele. Zajtra idem už normálne do školy a nehorázne sa na to teším... pretože tam bude i Alex. Zaspala som s myšlienkou na Alexa. Zase sa mi snívalo... ale nebol tam ani Alex... a ani Kenneth... čo sa to deje? Nechápala som tomu... ale dúfala som že sa všetko zlepší. A znovu sa mi ukázal ten anjelik. Pohladil ma po tvári a zmizol. Potom sa na chvíľu u mňa v izbe objavil aj Alex. Chvíľu sme sa ku sebe túlili... lenže mne zazvonil budík a všetko pokazil.

Rýchlo som sa vyhrabala z postele a šla sa umyť. Pravdou bolo... že som sa nemohla dočkať Alexa a tak som bola upravená... umytá... učesaná... namaľovaná... oblečená a najedená pol hodiny dopredu. Vošla som do izby a vzala mobil do ruky... rozhodla som sa mu napísať sms... zveriť sa mu zo svojou nedočkavosťou.

„Dobré ráno... macko... nemôžem sa ťa dočkať.“

A poslala som mu to ani nie o 2 minúty mi prišla odpoveď.

„Ahoj zlatíčko... ani ja teba... o chvíľu sa vidíme... a ja ťa budem držať vo svojom objatí.“

Zaklapla som celá šťastná telefón a chvíľu sa pohojdávala na posteli. Nevedela som že niekedy v živote budem takáto šťastná. Musím si Alexa určite vyfotiť... potrebujem ho tu mať aspoň v takej podobe... premýšľala som a čas utekal. Vyskočila som z postele a priam zutekala dole. Tam som nasadila vážnu masku... obula si lodičky a posadila sa do limuzíny... o chvíľu tam bol aj brat, ktorého ešte po ceste matka bozkávala.

Zastavili sme pri škole. Noah sa ihneď rozbehol ku svojím kamarátom a ja som sa pomaly za ním vliekla. Hneď ako vošiel do školy... som ja zamierila do lesa. Na parkovisku ešte nebolo veľa ľudí... takže skoro nik ma nevidel. Poslala som Alexovi správu že na neho čakám v lese. Stála som tam a čakala, až som ho potom uvidela na parkovisku... ako vždy krásny.

Pozrel sa do lesa a uvidel ma tam postávať pridal do kroku a o chvíľu bol pri mne. Rýchlo si ma vyhupol na bruško a pobozkal ma tak že som bola rada že ma drží.

„Ahoj bábika.“

„Ahoj macko.“

Usmiala som sa na neho a vynútila si ďalší bozk... a ďalší... až kým sme si nevšimli že treba ísť už do školy. Na parkovisku bolo pár ľudí... ktorí si i tak ničoho nevšímali. Bola som rada že som s Alexom spoločne v triede. Neviem ako by som to bez neho prežila. Mlčky za sebou sme vošli do triedy a sadli si pri seba. Prisunula som sa „nenápadne“ čo najbližšie ku Alexovi a spoločne sme si preplietli malíčky... cítila som sa ako v škôlke... ale aspoň niečo.

A takto to šlo celý deň. Na obede som tiež s ním sedela a ešte aj so Scotom a Daveom. Bolo mi krásne... stále byť pri ňom. S Alexom sme sa dohodli že sa po škole pôjdeme ešte prejsť. A tak som povedala Noahovi... nech odvetí rodičom že idem ešte do knižnice... do večera som doma. Noah prikývol... i sto to sám nepovie... ale keď sa budú vypytovať...

http://www.youtube.com/watch?v=CoUOrLe4vlY&feature=fvw

Stála som pred školou a čakala na Alexa. Ale on neprichádzal... že by zabudol? Ale kedy išiel preč? Veď som ho nikdy nevidela ísť preč zo školy... Vytiahla som z vrecka mobil a vytočila jeho číslo... No nezdvíhal. Dostala som strach čo ak sa mu niečo stalo? Zvonila som ďalej a vošla do školy... Hľadala som po všetkých triedach... nikde nič... až keď som prechádzala okolo pánskej toalety, započula som tichý tón Beethovenovej sonáty mesačného svitu. Rýchlo som vošla dnu a skoro som zomrela na mieste.
------------------------------------------------------------------
Chcel som aby si vedela, že milujem spôsob akým sa smeješ.
Chcem ťa držať hore a ukradnuť tvoju bolesť preč.
Mám tvoju fotografiu, viem že mi dobre služi.
Chcem ťa držať hore a ukradnúť tvoju bolest.
-------------------------------------------------------------------
Môj anjel ležal na zemi... nehybne celý biely s napoly otvorenými očami. Rýchlo som ku nemu pribehla, dopadla na kolená. Skúsila som mu tep... našťastie tep... tam bol... ale moc slabý a taktiež plytko dýchal. Z vrecka som mu vytiahla mobil. Hovoril mi o svojom ocinovi... hľadala som otec... ocino... až nakoniec som našla tatino. Ach môj Alex...

„Pán Raymond?“

Opýtala som sa uplakane do telefónu.

„Áno... kto je tam? Prečo máte synov telefón?“

Spytoval sa ma.

„Prosím rýchlo príďte pred školu... ja neviem čo je s Alexom... on sa nehýbe... iba leží... ale žije... ja neviem čo mám robiť...“

„Dobre... hneď som tam.“

Zaklapol a ja som dúfala že je dosť rýchly. V tom začal Alex prestrašne kričať. Pevne som ho objala a on sa mi len vrtel v náruči. Bol dosť silný a pár krát ma aj dosť dobre buchol... takže to vidím zajtra na modriny. Nechápala som tomu.

„Alex... pššš... to bude dobré... pššš.“

Objala som ho poriadne šepkala mu do ucha... hojdala ho v náručí a sem tam pobozkala na čelo. Vyzeralo to tak, že už mu je lepšie.
-----------------------------------------------
Pretože som zlomený keď som otvorený.
A necítim sa akoby som bol dosť silný.
Pretože som zlomený keď som osamotený.
A necítim svetlo keď si preč.

Najhoršie je už preč a môžeme znovu dýchať.
Chcem ťa držať hore a ukradnúť tvoju bolesť preč.
Ešte toľko sa treba učiť a nikto nezostal na boj.
Chcem ťa držať hore a ukradnúť tvoju bolest.
------------------------------------------------------------
Ukľudnil sa a ja som už len odpočítavala minúty. V tom sa rozrazili dvere a v nich stál Alexov otec. Rýchlo pribehol ku Alexovi a vzal ho do náručia... ja som sa pozviechala zo zeme a bežala za ním. Posadil ho dozadu a ja som si sadla za ním. Jeho hlavu som si dala do lona a neustále ju bozkávala a hladila... dúfala som že sa nič hrozné nestane.

Potichu som povzlykávala.

„Pán Raymond... čo sa to deje?“

Opýtala som sa medzi vzlykmi.

„Neboj sa Chloe... o chvíľu bude v poriadku... on ti potom povie čo sa stalo.“

„On máva epileptické záchvaty?“

Opýtala som sa opatrne a pán Raymond sa iba zasmial.

„Nie Chloe... toto nie je záchvat... to je premena...“

Poslednú vetu priam zašeptal. Mala som chuť... sa ho na to opýtať... v čo sa môže asi môj anjel premieňať? No možno v toho anjela. Ale pán Raymond sa tváril dosť vážne a tak som radšej bola ticho a hladila môjho anjela.
------------------------------------------------------------
Pretože som zlomený keď som otvorený.
A necítim sa akoby som bol dosť silný.
Pretože som zlomený keď som osamotený.
A necítim svetlo keď si preč.
------------------------------------------------------------
Onedlho sme boli už u nich v dome. Pán Raymond rýchlo vyniesol hore Alexa a ja som tam tiež rýchlo pribehla opatrne ho položil na posteľ a ja som si kľakla ku nemu a pevne ho chytila za ruku... celý horel... bolo to hrozné... dívať sa na neho... ako trpí... veď anjeli nesmú trpieť... tak prečo to Boh dovolil? Ticho prelomil prestrašný Alexov výkrik.
----------------------------------------------------------
Pretože som zlomený keď som otvorený.
A necítim sa akoby som bol dosť silný.
Pretože som zlomený keď som osamotený.
A necítim svetlo keď si preč.
----------------------------------------------------------

Otvoril oči. Dlho sa díval do stropu a potom sa pozrel na mňa, zdesil sa a o chvíľu už ho v izbe nebolo. Jednoducho zmizol... rozhliadala som sa po izbe... až som ho našla v kúte. Sedieť... smutného... môjho anjela. Opatrne som ku nemu podišla. Pohladila som ho po tvári... no Alex nič.

„Alex... čo sa deje?“

Opýtala som sa ho a slzy sa mi drali z očí von. Po chvíli si toho všimol. Spamätal sa a pevne ma objal. Pomaly som mu začala plakať na chrbát.

„Prepáč anjelik... iste som ťa vydesil... prepáč mi to.“

Odtrhla som sa od neho a pohladila som ho po tvári.

„To... nevadí... ale Alex... čo sa to s tebou dialo? Vlastne čo sa deje?“

Opýtala som sa ho. Alex zvážnel... a taktiež zosmutnel.

„Lee... zlatíčko... ty si si nikdy nevšimla... že som tak trochu iný?“

„Všimla... a mne sa taký páčiš.“

Pokúsila som sa na neho usmiať... no jeho to ešte viac zarmútilo.

„Chloe... pozri aký som bledý... studený... silný... a rýchly...“

Obzerala som si ho pozorne... ale ja už som bola na to tak nejak zvyknutá.

„Tvoj... otec... mi povedal že to čo sa ti dialo... bola premena... ale na čo?... nechápem? Alex na čo si sa premieňal?“

„Veríš na elfov? Či na vlkodlakov... alebo upírov...“

Posledné slovo skoro zašepkal. A mne to vtedy došlo. Opatrne som mu pootvorila ústa a nahmatala 2 ostré špice očných zubov. Ihneď som ruku vytiahla von a prst si chytila. Zdesene som sa pozrela na Alexa... no ten sa tváril strašne... strašne smutne... plný žiaľu... ako keby zomiera.

„Mne to nevadí... nebojím sa.“

Po chvíli som prehovorila a chytila sa Alexa.

„Ale mala by si sa Chloe... mala... viem že toto nie je správne... ale ja jednoducho musím.“

Priblížil sa ku mne... a ja som neprotestovala a tiež sa ku nemu priblížila. Alex chcel len letmú pusu. Ale ja som mu chcela ukázať, že sa ho naozaj nebojím a tak som ho vášnivo pobozkala. Privinula som sa ku nemu čo najbližšie a po bozku mu do tváre zašepkala.

„Bála som sa... mohla som o teba prísť... myslela som si že som o teba prišla... bola to prestrašná bolesť... prosím... už nikdy mi to neurob... prosím.“

„Milujem ťa.“

Šepol krásne môj anjel...

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování