OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Rozprávka pre dospelých - 2

2. kapitola – Život nie je rozprávka

Chloe Aiden ( Pooler) :

Bol štvrtok a moja „rodina“ sa sťahovala do Savannahu. Náš dom zase raz vyzeral strašne.....zazobane....jednoducho ako moji „rodičia a brat“ a vlastne aj ja. Dom bol rozdelený na západné a východné krídlo. Rodičia a brat si zobrali východné aj s kuchyňou a s obývačkou a mne nechali západné moja izby, mini kúpelka, mini kuchyňa a jedna izba s klavírom, našťastie sme ho zobrali zo sebou.

Všetko bolo upravené a presťahované už do soboty večera, padla som na posteľ únavou a tešila sa na Kennetha....

„ Dnes bude krásny deň..“

Zašepkala som, keď som si všimla zatiahnutej oblohy. Aspoň jedno ráno ma nezobúdzalo . Neznášam ho. Usmiala som sa na oblaky a vstávala. Rýchlo som vkĺzla do kúpeľne. Umyla sa, upravila, vyčistila zuby. V izbe som si vybrala šaty na dnes. Bledomodré, bledoružové, bledooranžové, smotanové? Ako každé ráno vyhrali bledooranžové.

Silonky, korzet a šaty, potom biele rukavičky a strieborné polotopánky. Vlasy hore do drdolu, nechať spustený jeden prameň z vlasov v drdole a som hotová. Už len nasadiť masku a zísť dole.

„ Dobré ráno“

Hlesla som, keď som práve vošla do jedálne. Otec i mama len pokývali hlavami a brat sa ani neobťažoval. Obišla som ich a prisadla ku stolu. Maria, naša, no....naša slúžka doniesla jedlo.

„ Dobré ráno slečna Chloe, ako ste sa vyspali?“

Milo sa ma opýtala Maya, chcela som jej odpovedať, no mama bola rýchlejšia.

„ Čo ťa do toho! Si platená za prácu a nie za rozprávanie, tak si pohni!“

Prečo je mama tak krutá...Smutne som sa pozrela na Mayu. Zvesila plecia.

„Áno, prepáčte mi“

A už aj mi išla po raňajky. Musím Mayi pomôcť, nechcem aby ju tu moja matka utýrala. Dnes som znovu bola s Kellanom. Hral mi nové piesne, veľmi krásne piesne. Dojedla som. Nesmela som odložiť riad, to smela iba Maya. Odišla som do izby. Dnes ma chcú matka s otcom zoznámiť s nejakým mužom. Je veľmi bohatý a v spoločnosti známy. Ako inak. Moji rodičia zaspali v roku 1973 a od vtedy sa neprebudili, i keď je už 21 storočie.

Netešila som sa na neho. Naposledy, keď mi naši niekoho takého doviedli bol to 35 ročný uchylak. Druhý krát som sa s ním nechcela stretnúť a preto som sa predávkovala. Pre nešťastie mojej rodiny i mňa som to prežila. Od vtedy sa mi sníva s Kennethom. A teraz mi chcú predstaviť ďalšieho...

„Chloe idem!“

Zvrešťala mama. Rýchlo som sa pozviechala a dobehla dolu. Po tichu sme nasadli do auta a vydali sa smer Charllstonovci. Áno, presne tak sa volá, Richard Charllstone, 28 ročný, vlastník viacerých bánk. Ani Kennethovi som o ňom nepovedala, nechcela som aby bol smutný. Stretnúť sme sa mali v Opere. Dávali práve Luskáčika. Charllestonovci už na nás čakali. Naši sa s nimi zvítali.

„ Zdravím Vás, slečna Aidenová“

Podával mi ruku ten muž. Položila som mu dlaň do jeho ako mi to rodičia nariadili. On ju jemne pobozkal a zaceryl sa na mňa. Hneď som zistila že je to len laškovný úsmev. Posadili sme sa vedľa seba a opera začala. Pár krát mi chytil ruku a usmial sa na mňa, ale po hodine mu to asi nestačilo a chcel viac. Nadvihol mi šaty a začal ma hladiť po kolene, po stehne a po.....

„ Dosť!“

Vykríkla som. Strelila mu facku a odkráčala preč. Hneď ako som vyšla z opery, rozbehla som sa preč.Všetci na mňa len s údivom hľadeli. Za sebou som už počula kričiaceho otca. Oni ma dostanú, bola som si tým istá. Utekala som, až som sa dostala do celkom odľahlej štvrte. To bola chyba. Tu ma mohli dostať bez toho aby spravili scénu. Zahla som za roh a bum. Spadla som tvrdo na zem.

Predo mnou stál anjel v čiernom. Mal krátke špinavo blond vlasy, plné pery farby pleti a krásne medové oči. Celý bledý a odetý do dlhého čierneho plášťa. Natiahol ku mne ruku. Vzala som ju do svojej a rýchlo ma vyhupol na nohy. Za rohom som započula kričiaci hlas otca.

„ Schovaj ma, prosím“

Šepla som ku nemu. On to pochopil. Ihneď si stínal plášť zo seba a zakryl ma ním.

„ Rozpusti si vlasy“

Zašepkal. Vzala som sponu z vlasov a pripla ju na kabát. Vzal ma okolo pásu a prisunul ku sebe bližšie. Tvár som mu zaborila do hrude a dúfala že ma nenájdu.Počula som otca. V tom sa mojej hlavy on dotkol. Cítila som ako sa môjho čela dotýka svojimi perami. Otec bol už blízko a ten cudzí muž, či chlapec, si ma ešte väčšmi pritlačil ku sebe. Otcov hlas zosílil a potom slábol, slábol až nakoniec zanikol.

Vzhliadla som od cudzincovej hrude a otec tam nebol. Rýchlo som sa vysúkala z kabátu a podala ho cudzincovi so zašeptaným „ ďakujem“ a rýchlo ušla. Cudzinec ešte za mnou kričal, ale ja som ho už nevnímala. Keď som prebehla pár blokov predo mnou zastavilo auto. Otec! Rozzúrený vyšiel z auta, chytil ma za vlasy a vláčil až ku autu.

„ Tak toto si doma vyjasníme“

Bože len to nie...prosím nie...Vysadili nás s otcom pred domom a mama s bratom ešte niekam išiel. Otec ma dovláčil až do domu, zabuchol a zamkol. Vyšiel so mnou hore, do spálne. Zvrtol sa. Ztrhol zo mňa šaty a začal ma surovo obchytkávať na stehnách.

„ Tak toto sa ti nepáči?! Toto!? Ty handra..“

Zvalil ma na zem. Postrhúval zo mňa ostatné oblečenie.

„ Postav sa! Tak vstaň!“

Znovu ma schmatol za vlasy, prehol a rozopol si opasok. Vrazil ho do mňa. Ako už toľko krát pred tým. Stále prirážal a ja som tam stála...len tak, prehnutá a znášala otcove sexuálne praktiky. Asi po pol hodine skončil.

„ Vypadni si dať tú tabletku! Inak budeme mať o netvora viac!“

Zvreskol na mňa. Pozviechala som sa zo zeme a nahá odišla do izby. Do rúk som vzala tabletku, tabletku na potrat. Matka mi ich kúpila, ako povedal otec, nechcú mať o netvora viac.

„ Prepáč...maličké“

Pohladila som sa po brušku a vzala si tabletku. Rýchlo som vliezla do sprchy a neprestajne trela všetky časti tela, ktorých sa on dotýkal. Po hodinovej sprche som si išla ešte dobaliť. Zajtra idem na ten „ spriateľovací“ výlet. Maya ma už hoci stačila dobaliť, ale ja som vedela ešte o neičom inom. Vzala som do rúk veľkého plyšového slona. To bola moja nová skrýša. Odzipsovala som ho od spodu a vyťahovala moje krásne hnedo- červené- šedé – čierne veci.

Môj zakázaný majetok. Keby to matka vie, tak by ma utýrala ku smrti. Už som si dobaľovala maličkosti, keď ma znovu chytili známe kŕče. Potrat dieťaťa nie je len tak. Zvalila som sa na posteľ a oddala sa kŕčom. Raz sa stupňovali a potom ustávali aby mohli znovu prísť silnejšie. Bola 1 hodina a ja som ešte stále nemohla zaspať. Ani som nechcela. Keby ma Kenneth vidí v takomto stave...

Ale spánok je silnejší ako bolesť a okolo pol 4 nad ránom som zaspala.

Sedela som na posteli a pri mne stál Kenneth.

„ Rose...kde si bola?“

Podišie ku mne, no mňa v tej chvíli, kedy by mala vyjsť odpoveď, zasiahol ostrý kŕč. Hlasno som vykríkla. Kenneth bol hneď pri mne.

„ Rose, Rose čo sa deje?!“

Celý vydesený sa na mňa díval. Pokúsila som sa pousmiať aby sa nebál, no moc sa mi to nedarilo.

„ To nič, poď ideme spolu snívať“

Zašeptala som s bolesťou v hlase. Kenneth sa zatváril smutne a posunul sa ku mne. Tvár som mu vnorila do hrude. V tom ako by skamenel. Pozrela som sa na neho, usmial sa na mňa a pobozkal ma do vlasov. Tentokrát som ja ztuhla. Bolo to ako keď ma pobozkal ten cudzinec. Ale to sa mi iste iba zdá. Hodila som to za hlavu a užívala si blízkosti môjho Kennetha....

Shrnutie