Rozprávka pre dospelých - 3 • OurStories.cz ~ naše povídky

Stretnutie s Alexom, isté "zoznámenie", vracanie a hlavne cesta do Blufftonu:) príjemné čítanie:)

20.09.2009 (15:30) • RoseDublest • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 977×

3. kapitola „ Romantické“ zoznámenie...

Alexander Raymond (Savannah):

Dni šli ďalej a mojou obľúbenou časťou dňa sa stala noc...noc s Rose. A keď som nebol s Rose...obzeral som si sponu...ktorú si to dievča zabudlo na mojom kabáte. Voňala moc príjemne...nie tak že by som ju rád zakusol...ale tak krásne...ihneď ma očarila...ale ja mám Rose, takže to ostáva len pri očarení.

Dnes je nedeľa a zajtra....zajtra sa ide na ten „zoznamovací“ výlet...ach... týždeň v spoločnosti ľudí...to neprežijem...alebo oni neprežijú... Šiel som spať pomerne skoro...keďže som sa už nemohol dočkať Rose. Zaspal som...

Bol som zase u Rose doma...ale ona tam nikdy nebola...zpanikáril som. Jediné svetlo v mojom živote a ono tu nie je...to neprežijem. Vymýšľal som si už všadejaké hororové scény a v tom sa vo svojej plnej kráse vyskytla na posteli. Ale nechápal som toho zmučeného pohľadu.

„ Rose...kde si bola?“

Podišiel som ku nej. Chcela mi odpovedať...no namiesto toho jej z úst vyšiel iba bolestný ston. Rýchlo som ku nej podišiel...bože...čo sa deje?

„ Rose, Rose čo sa deje?!“

Panikáril som...nesmiem ju stratiť! Nesmiem! Tak trochu sa chcela pousmiať no moc jej to nešlo... a potom bolestivo zašepkala.

„ To nič, poď ideme spolu snívať“

Bolo to hrozné ju vidieť trpieť...moju Rose. Presunul som sa ku nej a ona mi vnorila tvár do hrude...v tej chvíli som pocítil deja vu, bolo to presne ako to dievča dnes... O chvíľu som sa spamätal a pobozkal moju Rose do vlasov. Na chvíľu bola nesvoja...asi pre to, že som ju nikdy nebozkal. Pritúlila sa ku mne a ja som okolo nej ovinul ochraniteľsky ruky a spoločne sme ako povedala Rose...snívali.

Ráno som sa zobudil zase moc skoro... bolo iba 4:35. Zišiel som dole po schodoch, nik nebol v obývačke ani v kuchyni a tak som vošiel do chladničky a vytiahol mlieko...je to taký môj ranný rituál. Potom som šiel do kúpeľne a do izby. Rýchlo som sa pobalil. Idem tam totižto až na týždeň...prečo ja...

Bolo 6:54 a ja som bol zbalený, umytý, upravený, najedený...dokonca som stihol zájsť si na lov...ale i tak som ešte stále mal čas. Z hora som už počul nejaký pohyb. Otec zišiel dole s úsmevom na tvári.

„ Dobré ráno synu“

„ Ahoj oci..“

„Pripravený?“

„ Ostáva mi aj nejaká iná možnosť?“

„ Nie...máš pravdu“

Usmial sa na mňa a šiel do pracovne....celý otec...je architekt a tak chodí z izby do pracovne a z pracovne do izby. Nebral som si na ten výlet veľa vecí. Mal som svoju gitarku, a jeden veľký kufor na kolieska. Toď bolo vše. Čakal som asi 20 minút na Audryho a Madison. Keď už i oni boli pripravení...vyštartovali sme.

Stretnúť sme sa mali pred školou o 7:45, niektorí spolužiaci už boli v autobuse a boli tam aj taký...ktorých som nepoznal...to budú asi tí noví... a oni idú s nami v autobuse. Tak toto už prekračuje moje očakávania. Kufor aj s gitarou som si dal opatrne do nákladného priestoru autobusu.

Vošiel som do autobusu a šiel niekam dozadu pri okno. Bolo nás tam naozaj máličko a pomaly sa to zaplňovalo. Vytiahol som si mp3 a zapol svoju obľúbenú pieseň – Sum 41 – With me:

Nechcel som tento moment, aby vôbec niekedy skončil
Kde všetko bez teba je zrazu ničím,
Počkám tu navždy, len aby som ťa videl usmiať sa
Pretože je to pravda, bez teba som len ničím

Po tom všetkom, spravil som chyby
Potkol som sa a padol
Ale to čo vravím, myslím vážne

- A vtedy vošla ona...

Chcem aby si vedela, že to všetko nenechám len tak ujsť
Tieto slová sú odo mňa a preto
Chcem tento moment podržať, vieš?
Pretože by som nechal aj moje srdce
vykrvácať aby si videla že to nenechám ujsť

- Ona...to dievča zo včerajška...

Myšlienky prečítané boli vyslovené, navždy v pochybnostiach
A črepiny spomienok padajú na podlahu
Viem, čo som nestihol, preto to len tak nenechám
A je to pravda, bez teba som len ničím

- V tej krásnej tvári mala vpísanú bolesť..

Všetky tie ulice, cez ktoré som kráčal sám
Nemajúc kam ísť
Prišiel som až na koniec

Chcem aby si vedela, že to všetko nenechám len tak ujsť
Tieto slová sú odo mňa a preto
Chcem tento moment podržať, vieš?
Pretože by som nechal aj moje srdce
vykrvácať aby si videla že to nenechám ujsť

- Celú cestu sa dívala do zeme...

Padá ti to priamo pred oči, priamo z oblohy
Keď sám nevieš, čo vlastne hľadáš
Padá ti to priamo pred oči, priamo z oblohy
Keď proste sám nevieš, čo nájdeš

Nechcel som tento moment, aby vôbec niekedy skončil
Kde všetko bez teba je zrazu ničím

- Sadla si na prvé voľné miesto...

Chcem aby si vedela, že to všetko nenechám len tak ujsť
Tieto slová sú odo mňa a preto
Chcem tento moment podržať, vieš?
Pretože by som nechal aj moje srdce
vykrvácať aby si videla že

- Miesto...blízko mňa.. a moje srdce radosťou poskočilo.

chcem aby si vedela, že to všetko nenechám len tak ujsť
Tieto slová sú odo mňa a preto
Chcem tento moment podržať, vieš?
Pretože by som nechal aj moje srdce
vykrvácať aby si videla že to nenechám ujsť.

Dievča si sadlo a nahlas vzdychlo. Celú dobu bola taká...kŕčovitá...ako keby ju niečo rozožiera z vnútra. Nevedel som sa na ňu vynadívať....taká krásna...pripomínala porcelánovú bábiku...prekrásna a krehká zároveň. Stále sa dívala na svoje prepletené ruky na ktorých mala rukavičky. Vyzerala celkom srandovne...keďže na 21 storočie bola oblečená ako nejaká kňažná i tak bola krásna...

( asi takto nejako by to malo vyzerať)

Po 5tich minútach bol autobus plný a pri tej dievčine sedel nejaký vyfúkaný frajer. Keď som videl ten jeho pohľad chcelo sa mi vracať a vrčať naraz. Díval sa na ňu tak laškovne... priam ju vyzliekal očami...bol strašne slizký..

Celú cestu som tŕpol a nemohol sa dívať nikam inam než na nich. Dievča ho skvele ignorovalo a čítalo si knihu a on ju ústavne pri tom sledoval a skenoval každučký zhyb jej tela. V tom sa jeho ruka priblížila ku jej stehne, dotkol sa jej a dievča nadskočilo. Pozrela sa na chalana a priam zavrčala.

„ Neopováž sa to ešte raz urobiť...ani sa o to pokúsiť!“

Chalan odvrátil zrak a chvíľu bol pokoj. Po asi pol hodine sme zastavili. Neboli sme ešte v Bluftone...iba sme tankovali na stanici. V tom som započul výkrik. Bolo to, to dievča, rýchlo sa prestrkala cez jej suseda a s rukou na ústach vybehla von. Neváhal som ani chvíľu a šiel za ňou. Vbehla do lesa a ja tiež. Našiel som ju opierajúc sa o strom a dosť ťažko vracajúcu.

„ Si v poriadku?“

Šepol som... Dievča ešte stále vracalo, a potom si kvoklo a oprelo sa o zem rukami.

„ Choď preč“

Zašeptala do zeme. Započul som ju pár krát vzlyknúť. Rýchlo som ku nej pribehol a naklonil sa nad ňou. Po chvíli mi pozrela do tváre a zalapala po dychu, asi až teraz ma spoznala. Rýchlo zvrtla tvár a znovu začala vracať. Ona taká krehká....a tu teraz si išla dušu vyvracať. Pridržal som ju okolo boku...hoci ma najprv odháňala...ale potom sa už musela venovať vracaniu. Vlasy som jej dával preč z tváre. Boli krásne ako ona a tak aj krásne voňali. I keď vracala...pre mňa bola ako Aphrodita...dokonca tisíc ráz krásnejšia...

Po pár minútach sa bola za nami pozrieť profesorka Trohstová.

„ Alex...pomôžete jej? Zvládate to?“

„ Pravdaže pani profesorka nemajte strach“

Odvetil som jej a skúsil sa pousmiať...bolelo ma že tá bábika tu pri mne musí teraz trpieť. Znovu dovracala. Sedeli sme tam pár minút...možno pol hodinu. Ona to rozdychávala a ja som rozdychával strach o ňu. Už nevracala...zo začiatku ju aj napínalo...ale už nič nešlo. Pokúsila sa postaviť ale zosypala sa ihneď...nie na zem...ale do môjho náručia. Zahanbene sa na mňa pozrela a tak trochu sa pousmiala.

„ Tak poď ideme to vypláchnuť“

Pokúsil som sa o žart a celkom sa mi to vydarilo...usmiala sa. Rýchlo som si ju vyzdvihol do náručia...už ani nenamietala. Hlavu si oprela o moje rameno a ja som kráčal na pumpu ku záchodom. Postavil som ju pred zrkadlo. Pustila si vodu a začala sa umývať. Umývala si celú tvár.. a hlavne ústa. Nebola nikde ovracaná...našťastie. Skončila...utrela si ruky a pozrela sa na mňa.

„ Ehm...ďakujem...je mi ľúto že si to musel zažiť“

Sklonila hlavu. Musel som sa zasmiať...bola strašne zlatá. Skúmavo sa na mňa pozrela.

„ Beriem to tak že táraš hlúposti a nechcem počuť žiadne odhováranie“

Povedal som na oko prísne a usmial sa na ňu. Znovu stratila balans...ale ja som už u nej stál a bral si ju znovu do náručia. Zmučene a ospravedlňujúco sa na mňa pozrela. Brnkol som jej po nošteku a jej tvár sa rozžiarila do krásneho úsmevu. Dokráčal som s ňou až do autobusu. Jej sused ešte stále bol na mieste.

„ Prosím ťa vypadni dozadu, kým ti nerozmlátim ksicht“

Zavrčal som keď som bol pri ňom. Chalan nasadil tvár akože „ nezabíjaj ma“ a rýchlo odprášil dozadu na moje miesto. Opatrne som ju položil na sedadlo. Videl som na nej ako rýchlo ju opúšťajú sily. Prisadol som si a jej hlavu si oprel o rameno. Len sa pousmiala a zavrela oči. Ale ja som ešte chcel niečo vedieť.

„ Tvoje meno“

Zašepkal som jej pri ušku.

„ Chloe..“

Hlesla v polospánku.

„ Alex, teší ma“

Povedal som si skôr sám pre seba. Dievča....teda Chloe...už slastne spala v mojom náručí a ja som bol zrazu šťastný. Možno tento výlet nebola až taká hrozná vec...

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování