Secret Of Wolf Pack - 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Škola, zranenie a záhada. To všetko v jednom dni.

18.03.2015 (11:00) • Ba24bu • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 857×

V tom momente cez moje telo prebehol ako keby elektrický prúd a mráz. Asi za päť minút sa do triedy privalila učiteľka a vôbec nebola nadšená, že stojím v strede triedy ako socha.

Zrazu na mňa strašne zvreskla: „Barbora Rusch, okamžite si sadni, lebo ťa vyhodím za dvere a budeš mať neospravedlnenú hodinu!"

Keď na mňa zvreskla, ako keby som sa z toho čo najrýchlejšie otriasla a začala som sa pozerať cez celú triedu. Hľadala som nejaké voľné miesto, pretože na mojom sedela najväčšia fiflena z celej školy. „Jesicca Smith, pre boha, keby som mohla, pretrhnem ako žabu?!“

Skrčila som sa aby som nebola nápadná, ale musela som si niekde sadnúť, predsa nemôžem sedieť na zemi pod stolom. Po chvíli mi Rocky poklepkal po ramene, nech sa postavím z tej zeme „Čo je? Keď ma zbadá, môžem si kopať hrob,“ zašepkala som si sama pre seba.

„Nemusíš, trochu mi ver," povedal.

„Veľmi ti neverím, ale dobre."

Keď sa učiteľka otočila, rýchlo som sa postavila a chcela sa dostať na jedno miesto úplne vzadu, ale aj to bolo obsadené. Šla som ku katedre a zobrala si jednu sklápaciu stoličku a natlačila som sa ku Kim.

„Prosím ťa, môžem tu sedieť, pretože už asi pol hodinu drepím pod stolom?!" Pozrela som sa na Kim

„Pokojne môžeš, veď aj tak za päť minút zvoní," povedala a zapísala si niečo do diára.

Keď už sa konečne skončila škola, šla som si dať veci do skrinky a potom na bus. Celý čas som rozmýšľala nad tým, prečo Rocky sedel na zemi a nič si nepamätal. Ale aj na pár nových ľudí, ktorí na mňa a na ostatných zazerali ako keby oni spasili celý svet. A na nás ako vrahov a zločincov. Jeden z nich sa presťahoval o dva domy vedľa od nás, takže sme šli spolu domov.

Len nedobrovoľne. Keď konečne došiel autobus, prišiel bližšie a niečo si zamrmlal.

Nerozumela som mu a ani som to neriešila.

Po päť minútovej ceste som vystúpila a šla cez dlhú ulicu domov. Zrazu okolo mňa šla obrovská partia nejakých ľudí a on s nimi. Vrazil do mňa a ja som cítila bodavú bolesť v ramene. Ale nič tam nebolo, ako keby som si tú bolesť len predstavila. Prešla som asi ešte desať metrov a odpadla som...

Zobudila som sa u seba doma na gauči, posadila som sa a chytila sa za rameno. „Au." Zrazu som počula hlas, ktorý znel známo.

„Už si sa zobudila?" Bol to Riker ktorý sa opieral o rám dverí.

,,Dve otázky - čo tu robíš a čo sa mi stalo?" Pozrel sa na mňa, z kuchyne zobral hrnček a sadol si vedľa mň.

„Napi sa, spala si dosť dlho," podal mi pohár, v ktorom bol nejaký čaj so zázvorom.

„Tak odpovieš mi?" Spýtavo som sa na neho pozrela. Chvíľu váhal, ale potom spustil:

„Hej, šiel som ti zaniesť koláč, ktorý piekla mama, ale napiekla ho trochu viac ako mala v pláne a keď som ťa videl, ležala si na zemi a držala sa za rameno bez nejakého pohybu, odniesol som ťa domov a čakal som, kým sa zobudíš." Pozrel sa na mňa.

Podala som mu šálku a povedala: „Nemusel si tu ostať." A on zavalil taký pohľad, ktorý sa ani nedá opísať.

„Áno, a keby ťa takto našiel brat alebo niekoho iný, čo by spravil? Hmm..."

„Dobrá otázka a prečo ma tak strašne bolí rameno." Vyhrnula som si rukáv

„Pozri, možno ťa niečo poštiplo a nič ti tam neostalo."

Na jeho tvári som videla, že mi neverí ale už je to tak. Ááá... (zívnutie) som strašne unavená."

„Pokojne si ľahni, ja sa vyprevadím sám a keby niečo, volaj." Položila som hlavu na vankúš a opýtala sa:

„Prečo mi pomáhaš, inokedy by si mi nepomohol?"

Pozrel sa na mňa, ako by ho niečo trápilo. „Ale pomohol, to kamaráti robia."

Keď už bol pri dverách, zakričala som: „Ďakujem!"

Vystrčil hlavu a usmial sa a odišiel preč.

Asi za tri hodiny som sa postavila z mäkkej sedačky a šla si po mobil, chcela som zavolať Kim, či by nešla do kina na nijaký horor, pretože som potrebovala rozptýlenie. Len skôr, ako som stihla odblokovať mobil, niekto zazvonil pri dverách.

„Hneď idem!" Prišla som k dverám a otvorila, stála tam Kim. „Ahoj," pozdravila som ju.

„Nezobudila som ťa?"

„Nie, aj tak som ti teraz chcela volať," povedala som.

„Ja len či sa ti nechce ísť na pláž?“

Chvíľu som premýšľala a potom som ju pozvala dnu. „Môžeme, len si obviažem ruku, prezlečiem sa a idem."

Šla som do kuchyne a stiahla som si ranu obväzom, ale vtom momente som cítila ešte väčšiu bolesť. „Au, pre boha." Rýchlo som povolila obväz a menej ho stiahla. O chvíľu prišla Kim a opýtala sa, čo bol ten môj výkrik bolesti.

„Čo sa stalo?"

„Nič, musím si obviazať rameno, pretože ma bolí." Kim mi pozrela na rameno.

„Nič, tam nemáš," nechápala.

„Viem, ale ja cítim, že mám hlboko v ruke niečo zaťaté." Stále sa na mňa pozerala ako na paranoika. Ale čo. Ja si myslím a meliem stále svoje a nikto to nezmení.

Keď som sa prezliekla, zobrala som si kľúče, mobil a šla s Kim cez ulice, bloky, jedno námestie a celú cestu sme trávili tým, že sme sa rozprávali o vzťahoch, chalanoch a takých babských témach.

Až kým sme neprišli k rozľahlej a obrovskej pláži. Prešli sme približne kilometer a stále sme sa rozprávali o tých istých témach, až kým sme neprišli asi ďalšie dva kilometre, zrazu sme na zemi uvideli obrovské psie stopy.

Autor: Ba24bu, v rubrice: Povídky » Na pokračování