OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Shadows of the Moon - 3. kapitola

04.12.2010 (18:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1000×

Dostala som na prvý pohľad naozaj ľahké ultimátum. Vy by ste sa určite rozhodli, že sa k nim pridáte. Ale ja som o tom nebola až tak pevne rozhodnutá. Niečo mi našepkávalo, a to niečo bola určite Nyx, že už nie sú celkom kňažkami Nyx. Na prvý pohľad sa zdali dobré do morku kostí, ale opak bol pravdou. Nútili všetky vaše zmysly, aby si mysleli to, čo chcú ony. Chceli, aby ste si mysleli, že sú stále pod krídlami Nyx, že jej ešte stále zasväcujú celý svoj život, no aj napriek tomu, keď ste sa odhodlali nepoddať sa im, videli ste až do ich duše. Ich krásny vzhľad naznačoval spojitosť s niečím neľudským, zlým, krutým... V ich očiach sa odzrkadľovala ich duša. Čierna, nebezpečná a zvrátená... Nechcela som k nim patriť. Ale vedela som, že nemám iné riešenie. V mysli sa mi odohrával vnútorný boj medzi týmito dvoma skutočnosťami a nakoniec vyhrala tá, ktorá mi šepkala, aby som okamžite utiekla. Aby som od nich utiekla, neohliadala sa za seba, jednoducho bežať, kým nedobehnem do dediny.

„Nie!“ vykríkla som.

Zatvárili sa prekvapene. Určite nečakali túto odpoveď. Ani ja sama. Myslela som si, že sa podriadim, že s ak nim pridám, ale z úst mi vyšlo to jedno slovo a ja som mala pocit, že nepatrilo mne. Akoby patrili niekomu inému. A aj napriek tomu som vedela, že to čo vyšlo z mojich úst, si naozaj prajem. Nechcem k nim patriť!

„Ako si želáš,“ povedali všetky tri naraz a zmizli.

Zavial studený vietor a mraky na chvíľu ustúpili, takže mesačné paprsky dopadli až na lúku, na ktorej som v tejto chvíli stála úplne opustená. Bola mi zima. Ale nebolo to len počasím. Naozaj som cítila chlad, ktorý nemal nič spoločné s teplotou vonku. Nevedela som, či som spravila dobre. Zrazu som začala pochybovať. Čo sa asi stane? Čo spravia? Nemusela som dlho rozmýšľať nad odpoveďou. Vedela som, čo spravia, vedela som, čo sa asi stane. Budú plniť svoju hrozbu, pokým sa nestanem jednou z nich.

Ale to som nemohla dovoliť. Rozbehla som sa k dedine. Boli to asi dva kilometre behu, ale vôbec mi to nevadilo. Bežala som, čo najrýchlejšie som vedela a ani raz som sa nezastavila. Jediné, čo som dokázala vnímať bolo, že niekto je práve v tejto chvíli v nebezpečenstve. Konečne som dobehla do dediny, ale konečne som zastala. Nevedela som, čo mám teraz robiť. Ku komu asi pôjdu? Koho si vyhliadli? Koho chcú zabiť, aby mi ukázali, že mi zo života urobia peklo, ak sa k nim nepridám? Koho zabijú, aby mi ublížili tak veľmi, že sa k nim bez protestov pridám? Na kom mi najviac záleží? Poznala som len jednu odpoveď: Melissa, moja najlepšia priateľka. Rozbehla som sa k jej domu a každým krokom som si bola istejšia, že naozaj šli za ňou. Dobehla som k domu, kde bývala a zistila som, že som sa naozaj nemýlila. Boli tam. Stáli pred dverami a Zafira držala Melissu tak, že sa jej nemohla vykrútiť. Nemala šancu ujsť.

„Nie!“ vykríkla som, dnes už po druhý raz.

„Povedali sme ti, čo spravíme, ak sa k nám nepridáš a aj to dodržíme,“ povedala Zafira strašidelným hlasom.

„Nie! Nie! Prosím, pustite ma,“ prosila ich Melissa a po lícach jej začali stekať slzy.

Pozrela sa na mňa vystrašenými očami. Mala výraz vystrašeného králika tesne pred smrťou. Chcela som vykríknuť, nech ju pustia, že sa k nim pridám, ale v tej chvíli Zafira chytila Melissu okolo krku a jediným rýchlym pohybom jej pretrhla miechu. Pokojne ju pustila a jej bezvládne telo dopadlo na zem. Počula som krik, ale v tej chvíli som si neuvedomovala, že kričím ja. Z hrdla sa mi drali výkriky plné hnevu, bolesti a utrpenia. Pribehla som k Melissinmu mŕtvemu telu a objala ho. Po lícach mi stekali potoky sĺz a ja som na ňu takmer nevidela. Neuvedomovala som si, čo robím, ale bolo mi to jedno. Objala som ju a pritískala k telu. Plakala som ako malé dieťa a kolísala sa s ňou v náručí. Po chvíli som už nemala, čo plakať, ale Melissu som nepustila. Držala som ju a tak celú noc, celú večnosť, keby ma neboli kňažky zobrali a neodniesli späť na lúku. Tam ma položili do trávy a postavili sa predo mňa. Akoby so mnou smútilo aj nebo, bohovia a Nyx, začalo pršať. Ťažké kvapky mi do tela vytvárali malé dierky, z ktorých sa postupne vylievala všetka bolesť, utrpenie a hnev, ktoré som pred chvíľou cítila, To všetko sa dialo samozrejme len obrazne povedané, no aj tak som cítila, že dážď mi pomáha. Namiesto smútku som cítila už necítila nič. Tupá prázdnota po citoch, ktoré sa doteraz cítila, sa mi usádzala po celom tele, až som nakoniec nič necítila. Vnímala som len vodu, čo mi stekala po tvári, mokrú trávu, na ktorej som sedela, zvuky kvapiek dopadajúcich na listy stromov, na tiché zavíjanie vlka z diaľke...

Stále tam len tak stáli a dívali sa na mňa. Mala som síce zavreté oči, ale vedela som, čo robia. Cítila som to. Nemusela som otvoriť oči, aby som sa uistila, že mám pravdu, tajná intuícia mi to našepkávala. Po chvíľke som už bola celá mokrá a začala mi byť zima. Chlad ma pomaly začal prebúdzať z otupenosti, ktorú som cítila. Znovu som si začínala uvedomovať realitu.

„Ako si sa rozhodla? Aj naďalej sa budeš hrať na hrdinku, alebo sa staneš jednou z nás?“ prerušil ticho Zafiryn hlas.

Začala som uvažovať. Nechcela som, aby zomreli ďalší ľudia. Stačila mi smrť Melissy a už som bola na pokraji nervového zrútenia. Nechcela som mať na svedomí ďalšiu smrť. To Zafira zabila Melissu, ale skutočným vinníkom a vlastne skutočným vrahom som bola ja. Nikto iný nemohol za jej smrť. Dostala som na výber, vybrala som si a vybrala som si zle. Ak nie zle pre mňa, tak zle pre Melissu. Nemohla som dovoliť, aby sa stalo niečo také isté znovu.

„Pridám sa k vám,“ zašepkala som.

„Dobre, zajtra o polnoci tu buď,“ povedala Zafira, akoby sa nič nestalo a znovu zmizli.

Vrátila som sa po Melissino telo do dediny a doniesla ho tu na lúku. Položila som ju do trávy a ľahla si vedľa nej.

„Melissa,“ zašepkala som smutne jej meno a potom som od únavy zaspala.

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Shadows of the Moon - 3. kapitola: