OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Shadows of the Moon - 4. kapitola

10.12.2010 (20:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1152×

Zobudili ma lúče slnka, ktoré práve vychádzalo. Bola som úplne dezorientovaná. Nevedela som, kde som, čo tu robím a prečo tu som. A vtedy som si spomenula. Melissa. Strhla som sa a rýchlo vstala. Začala som sa obzerať, ale nikde som ju nevidela. Nebola tam.

„Odniesli sme ju a pochovali,“ ozval sa mi za chrbtom Zafirin hlas.

Pomaly som sa otočila a zbadali ich, všetky tri stáli len pár metrov odo mňa.

„Kde ste ju pochovali?“ spýtala som sa ich.

„Dolu pri rieke.“

Odvrátila som od nich hlavu a rozhodla sa, že sa pôjdem k jej hrobu pozrieť.

„Nikam nepôjdeš!“ skríkla na mňa Zafira.

Čo? Čože? Ona mi číta myšlienky?

„Presne tak, čítam ti myšlienky,“ odpovedala mi pokojným hlasom.

„A prečo am nemôžem ísť?“ pretože musíš ostať s nami.

„Len preto, že som sa rozhodla k vám pridať, neznamená to, že teraz s vami musím byť vo dne v noci“

„Máš pravdu, neznamená to, ale musíš nám pomôcť s prípravami na obrad.“

„Obrad? Aký obrad?“ spýtala som sa nechápavo.

„Obrad na prijatie novej učenkyne a a kňažky,“ odpovedala mi stále rovnakým pokojným hlasom.

Nechápavo som sa na nich dívala. Obrad? Zafira si povzdychla a začala mi vysvetľovať, čo sa na obrade bude diať.

„Musíme ho spraviť dnes večer, pretože dne bude zatmenie mesiaca. Jediné, čo od teba žiadame, je, aby si pri západe slnka vytvorila tu na lúke, presne v jej strede, veľký kruh, nakreslený kriedou a v jeho strede založila oheň. Rozumieš mi?“

Nemo som prikývla.

„Dobre,“ spokojne prikývla a v tej chvíli zmizli. Znovu som ostala na lúke sama.

_

Celý deň som strávila na lúke. Nechcelo sa mi odtiaľ ísť preč, cítila som sa na nej dobre. Ale tesne pred západom slnka som sa musela vrátiť po kriedu a po ceste som musela nazbierať nejaké drevo na oheň. Nebola som nervózna, ale mala čudný pocit. Celý deň som nepociťovala hlad ani smäd. Vlastne som necítila nič. Nevedela som, čo to znamená. Vyhnala som tieto myšlienky z hlavy a ponáhľala sa na lúku. Najprv som urobila pomocou kriedy veľký kruh, ktorý mal stred presne v strede lúky. V tomto strede som založila oheň a potom som už len čakala.

Nemusela som na nich čakať dlho. Približne po hodine sa objavili na lúke. Mali na sebe priliehavé čierne šaty, na konci rozstrihané, takže im šaty vo vetre viali okolo nôh. Fúkal mrazivý vietor, ale bolo v ňom cítiť aj niečo iné, ako len obyčajný chlad. Tento chlad bol predzvesťou niečo veľkého... zlého... Kňažky sa rozostúpili okolo kruhu, ktorý som nakreslila a konečne mohla pochopiť znamenia, ktoré mi vietor dával. Doteraz ho skrývali, ale keď sa postavili okolo kruhy, prinútili ho aby vošiel do kruhu. Bol to chlapec. Bol len o niekoľko rokov straší ako ja a keď uvidela jeho tvár v svetle, zistila som, že je aj pekný. Nepoznala som, preto ho museli doviesť z nejakej dediny tu nablízku.

„Vojdi do kruhu!“ prikázala mi Zafira. Poslúchla som ju.

V tej chvíli začali niečo rozprávať po latinsky, ale rozprávali tak rýchlo, že som im vôbec nerozumela. Oheň sa zväčšil a vietor začal fúkať ako splašený. Vietor mi nadvihoval jednoduché šaty, ktoré som mala na sebe a vlasy mi viali vo vzduchu. Musela som vyzerať rovnako ako kňažky. Pozrela som sa na chlapca a zistila som, že sa na mňa tiež díva. Myslela som si, že sa bude báť, ale v jeho tvári nebol ani náznak strachu. Iba očarenie. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, prečo sa vôbec nebojí. Bol očarený. Očarený Zafirou, Lunou a Larou. A nielen nimi. Vyzeral, akoby som ho poblúznila, načisto omámila. Díval sa na mňa tak zbožne, až som sa ho takmer začala báť. Po obrade mi kňažky povedali, že ho očarovali, aby sa nebál a aby sa mi rýchlejšie poddal, ale tej noci som ničomu nerozumela. Kňažky prestali rozprávať a jediné, čo bolo počuť, bol ohlušujúci vietor. Vycítila som na sebe Lunin pohľad a otočila som sa k nej. Zo záhybu šiat vybrala zlatú dýku. Podala mi ju a ja som na ňu len nechápavo pozerala, pretože som nevedela, čo s ňou mám robiť.

„Musíš ho zabiť,“ povedala tak pokojne, akoby rozprávala o počasí.

„Čože s ňou mám urobiť?“ vydesene som sa spýtala.

„Musíš preliať nevinnú krv, aby sme mohli obrad dokončiť.“

„Ale ja ho nemôžem zabiť! Prečo ste nemohli doniesť aspoň nejakého zločinca? Nedokážem ho zabiť,“ začala som vydesene rozprávať.

„Aby bol obrad vykonaný správne, musíš preliať nevinnú krv.“

„Ale Nyx by si určite neželala, aby som ho zabila.“
“Odkiaľ to môžeš vedieť?“

„Od detstva nás učili, že Nyx nás všetkých miluje. A preto pochybujem, že by si želala smrť tohto chlapca,“ odpovedala som jej rozhodne.

„Musíš ho zabiť! Musíš obrať dokončiť! Už si sa rozhodla! Nemôžeš to vziať späť! Nedovolíme ti to!“ skríkla nahnevane.

Nikto mi predsa nemôže nič prikazovať! Nikoho nemienim zabiť! Nemohla som to urobiť. Je ešte mladý a nevinný, má prežiť krásny život. Nezaslúži si predsa smrť. Pochybovala som, že by som im dokázala ujsť, ale aj tak som to nakoniec skúsila. Rozbehla som sa, ale niečo mi nedovolalo prekročiť čiaru z kriedy.

„Uzavreli sme kruh a ty si v ňom. A v ňom zostaneš dovtedy, pokým nedokončíme obrad?“ povedala mi Zafira ľadovo chladným hlasom.

Na prázdno som preglgla a pozrela sa na toho chlapca. Usmieval sa! Naozaj sa usmieval! Prikročil ku mne a povedal:

„Bude mi cťou zomrieť pod rukami takej krásnej kňažky.“

Takmer som sa rozplakala. Toto si predsa nezaslúži.

„Neboj sa... budem rád,“ povedal a uprene sa na mňa pozrel.

Nedokázala som to. Dívala som sa na neho ako zhypnotizovaná a nič som nerobila. Ledva som dýchala.

„Lara, urob niečo. Ona to nedokáže,“ počula som v diaľke Zafirin hlas.

A v tej chvíli niečo ovládlo moje telo. Prinútilo ma to uchopiť dýku pevnejšie a k tomu chlapcovi pristúpiť bližšie. Zavrel oči a čakal na bolesť. Pokúsila som sa vzoprieť moci, ktorá ma ovládala, ale nepodarilo sa mi to. Po chvíli som pochopila, že ma Lara ovláda. Musela som robiť to, čo mi prikázala. Donútila ma pobozkať ho. Prinútila ma dať mu posledný vášnivý bozk pred smrťou. On ma automaticky objal v pevnom náručí a bozk mi opätoval. Z očí mi začali stekať slzy, ale jeho ani mňa to nezastavilo. Uvoľnila som si ruku a zapichla mu ju priamo do srdca. Lara opustila moje telo a konečne som mohla robiť to, čo som sama chcela. On mi spadol do náručia a ja som ho pridržala. Krvácal. Veľmi veľa.

„Ďakujem,“ zašepkal. „Za ten bozk.“

Naposledy sa na mňa pozrel a potom stratil vedomie. Jeho telo mi pomaly ochablo v náručí. Kňažky začali znovu niečo odriekať a posledné slová vyslovili tak hlasno, až sa mi zdalo, že ich vykrikujú. Pomaly som ho položila do trávy a pozrela sa na svoje šaty. Boli celé od krvi. Jeho krvi.

V tej chvíli ma niečo zasiahlo. Obrovský prúd energie. Stratila som rovnováhu a spadla na zem. Moje telo sa zmietalo v kŕčoch. Hlava mi šla prasknúť a vnútro mi horelo. Po pár minútach bolesť začala ustupovať a namiesto nej sa objavil chlad. Postupoval mi od končekov prstov až k srdcu a keď prišiel k nemu, ucítila som neznesiteľnú bolesť. Moje srdce prestalo biť a ja som sa ocitla v hlbokej temnote.

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Shadows of the Moon - 4. kapitola: