OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Shadows of the moon - 5. kapitola

20.12.2010 (16:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1067×

Pomaly sa mi vracalo vedomie. Celé telo ma bolelo a hlava mi šla vybuchnúť. Ale necítila som žiadne teplo. Len chlad. Na chvíľu som sa zľakla, či som náhodou neumrela, pretože mi nebilo srdce, ale nebola som mŕtva. Aj napriek neznesiteľnej bolesti som otvorila oči a prudko sa posadila. Obzrela som sa okolo seba a zistila, že som v nejakej miestnosti. Ležala som na obyčajnej posteli a vedľa mňa bola drevená stolička. V kozube horel oheň, ale ja som jeho teplo necítila. V tej chvíli niekto vošiel do miestnosti.

„Už si hore? Myslela som si, že budeš v bezvedomí dlhšie.“ Bola to Lara.

Chcela som sa jej spýtať, prečo mi nebije srdce, ale hla smi zlyhal. Neodkázala som povedať jedinú hlásku. Videla, že nemôžem rozprávať a preto mi pomohla.

„Chceš ma spýtať, prečo ti nebije srdce, no aj napriek tomu tu sedíš a myslíš si, že si živá?“ Nepočkala na moje prikývnutie, pokračovala ďalej: „Nie si živá. Tvoje telo už nežije. Je mŕtve, ale tvoja duša žije. Viem, že sa ti to zdá kompilované a sa tým nezaťažuj. Odteraz budeš žiť večne.“

Konečne sa mi vrátil hlas. „Večne? T znamená, že navždy budem mať sedemnásť rokov?“

„Tak, ako my budeme mať navždy dvadsaťpäť rokov, ty budeš mať navždy sedemnásť.“

„A prečo ste mi nepovedali, že budem žiť večne?“ skríkla som na ňu nahnevane.

„Nemusela si to vedieť.“

„Je ešte niečo, o čom neviem? Niečo, čo ste mi nepovedali?“

Jej mlčanie hovorilo za všetko. Bolo tu niečo, ale oni mi o tom očividne nechcela nič povedať. Odišla z izby a znovu ma tam nechala samú. Ľahla som si a v tom momente som zaspala.

_

„Vstaň! Musíš nám pomôcť!“ kričala na mňa Lara a všetka dobrota, ktorú z nej bolo cítiť, keď som sa prvý krát zobudila, bola preč. Ostala len chladná nenávisť. Ja som an tom bola rovnako.

„S čím vám mám pomôcť?“ spýtala som sa, keď ma dotiahla do priestornej izby na poschodí mne neznámeho domu.

„Keďže si teraz jednou z nás, budem nám pomáhať so všetkým, čo chystáme.“

„Ale to ešte stále nie je vysvetlenie!“ skríkla som.

V tej chvíli oheň v kozube vzbĺkol silnejšie a vietor vonku zavyl. To všetko zavinil môj prudký hnev. Zafira medzitým zamkla dvere a okná, ak by som sa náhodou pokúsila ujsť.

„Spýtam sa ešte raz,“ pomaly som odsekávala, „povedzte mi, čo plánujete urobiť!“

„Chceš to počuť? Vážne to chceš počuť? Tak dobre! Plánujeme oživiť ZLO!“ skríkla Zafira.

To mi vyrazilo dych.

„Zlo?“ zopakovala som po nej ako malomocná.

„Presne tak! Zlo!“ povedala a škrekľavo sa zasmiala.

Akoby ju niečo posadlo. Už to nebola ona. A rovnako, ako to posadlo Zafiru, posadlo to aj Laru a Lunu. Všetkým trom sa v očiach blysol hnev, krutosť a túžba po preliatej krvi. Túžba po vražde. Rozbehla som sa k dverám a snažila sa ich otvoriť, ale nepodarilo sa mi to. Priskočila som k jedinému oknu, ktoré v tej miestnosti bolo, ale ani to sa nedalo otvoriť. Zdesene som sa na ne pozrela a potom prehovorila:

„Čo chcete urobiť? Na čo vám v tom mám pomáhať?“ Od strachu mi preskakoval hlas.

„Ty zlatko, mi pomôžeš znovu povstať,“ ozval sa cudzí hlas zo Zafiriných úst. Teraz som si už bola istá, že ju niečo, alebo niekto, ovláda. A Laru a Lunu rovnako.

Z jej úst vyšiel diabolský smiech.

„Čo sa stalo? Bojíš sa ma?“

Nedopovedala som. Znovu sa zasmiala. Alebo by som mala radšej povedať on?

„Luna! Lara! Prikážte nech sa postaví k nám do kruhu!“ skríkol hlas.

Až vtedy som si všimla veľký kruhu a v ňom nakreslený pentagram. Nemohla som nad tým dlho rozmýšľať, pretože ma niečo znovu ovládlo, presne tak, ako na obrade. Lara do mňa vstúpila a prinútila ma vstúpiť do kruhu. Potom sa všetko stalo tak rýchlo, že to ani neviem poriadne opísať. Lara ma prinútila kričať nejakú kliatbu s nimi a potom ma prinútila porezať sa a vlastnou krvou obkresliť pentagram. Hrozne to bolelo, ale ona mi nedovolila ustúpiť. Kým som sa obkresľovala čiaru, oni vraveli niečo po latinsky, čomu som znovu nerozumela, ale dve slová som pochopila: starobylé zlo. V tej chvíli bolestne vykríkli a ja som bola voľná. Potom som ucítila obrovský prúd energie, ktorá sa šírila od stredu pentagramu. Veľkosť energia bola taká obrovská, až nás všetky odhodilo a mne spôsobilo fyzickú bolesť. Spadla som na zem, ale hneď som sa rýchlo postavila a obzerala okolo seba. Všade bolo veľa dymu, ale dokázala som rozoznať tri postavy. Zafiru, Lunu a Laru. Ležali na zemi, nehýbali sa a nedýchali. Rozbehla som s ak nim a zistila som, že sú mŕtva. Všetky mali na hlavách rany od prudkého úderu a následného silného úderu a všetkým trom tieklo veľké množstvo krvi. Vedela som, že už ich nič nezachráni. Sú mŕtve.

„Konečne som voľný...“skríkol neuveriteľne krásny hlas. Pohladil ma po ušiach a upokojil mi zmysly. Pozrela som, kto to povedal, ale cez hustý dym som skoro nič nevidela. A potom som konečne zbadala veľké čierne krídla...

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Shadows of the moon - 5. kapitola: