OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Shadows of the Moon - Prolog + 1. kapitola

13.11.2010 (16:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1483×

Začula som, ako niekde v diaľke vijú vlky. Všade bola tma, ale len preto, že som prechádzala hustým lesom. Len tam, kde neboli vetvy stromov, sa predralo mesačné svetlo až na zem. Niekde v korune stromu vedľa ktorého som stála, zahúkala sova. Vystrašene som odskočila na bok. Nebola som strachopút, ale prechádzať sa v noci hustým čiernym lesom nie je žiadna slasť.

Niekde blízko mňa praskla vetvička a to bola posledná kvapka. Rozbehla som sa lesom, nevnímajúc nič okolo seba. Snažila som sa udržať v rukách vlákno, ktoré som musela doniesť nevlastnej matke až zo susednej dediny. Zrazu som ale stratila rovnováhu a skončila som na zemi. Na tvári ma začal štípať sneh a to ma prinútilo vstať.

Až vtedy som si uvedomila, že som zišla z chodníka. V tej chvíli som nevedela určiť, ako veľmi, pretože som si všimla okolie. Stála som medzi stromami pri malej čistinke v tvare kruhu. Nebola som až tak blízko, aby som mohla vidieť, čo sa na lúke deje, ale bola som dosť blízko na to, aby som počula, čo sa tam deje.

Ako prvý som si všimla obrovský oheň. Horel presne v strede lúky. Nebol to ale obyčajný oheň. Mal v sebe takú... moc. Nedokázala som nájsť iné slovo, ktoré by opísalo to, čo som v tomto ohni videla. Bol taký neobyčajný. Nestúpal z neho dym a mal zvláštnu farbu. Ako zmes všetkých farieb, čo poznáte. A dokonca aj tých, ktoré nepoznáte.

Ako druhé, za čo sa dokonca hanbím, som si všimla tri postavy, ktoré stáli v kruhu okolo ohňa. Boli to ženy. Začala som si ich pozorne prezerať a zistila som, že sú to tri ženy z mojej dediny. Vlastne nie celkom z mojej dediny. Nežili na našom území, ale mierne mimo neho. Žili v obrovskom dome, na túto dobu až v priveľmi veľkom. Videla som ich len raz, ale tie tváre sa nedajú zabudnúť. Mali tie najkrajšie tváre, aké si dokážete predstaviť. Dalo by sa povedať, že dokonca anjelské. Mali bielu pokožku, ktorá sa v mesačnom svite jemne trblietala ako diamant na slnku. Všetky tri mali na sebe oblečené rovnaké tenké šaty aj napriek tomu, že vonku bola treskúca zima. Ani oheň by ich nedokázal tak veľmi zahriať. Ale oni tam stáli nepohnuto, akoby sa ich okolitý svet a teplota vôbec netýkali. Na sebe mali len jednoduché, ale predsa len krásne šaty. Na anjelských tvárach, som im videla sústredené výrazy, Stáli okolo ohňa v kruhu a držali sa za ruky. Niečo sústredene odriekali. Ich hlasy, aj napriek tomu, že zneli monotónne, zneli nádherne. Ich hlasy sa zdali byť rovnaké a pritom také odlišné.

„Nyx multo da
In ista nocte.
Nos illuminet Moonlight.
Sit mens nostra purgatione.
Lætétur voto evenire.
Sit nostra túžny absolvere.”

Nerozumela som jedinému ich slovu, ale nevadilo mi to. Ich hlasy mi v učiach zneli ako hudba. Zavrela som oči a nechala sa ňou pomaly unášať. V mysli sa mi začali pomaly vynárať obrazce. Najprv sa mi v mysli zjavila nádherná lúka. Vedela som kde presne je aj v skutočnosti, ale takto nikdy nevyzerala. Všade rástli nádherné kvety a obloha mala krásnu jasnú farbu. Videla som deti, ako sa hrajú a veselo sa smejú a rozprávajú.

“V. Diffusa in corpora potestas.
Ergo fortitudo nostra venis.

Haec plena circuli veneficus.
Lætétur natura exprimit.”

Počula som, ako tieto slová vyriekli hlasnejši, ako tie predošlé. A spolu s nimi som pocítila aj neznámu silu. Ale spolu so silou sa zmenili aj obrazy, čo som videla v mysli. Na oblohe sa objavili ťažké čierne mraky a deti nahradil oheň, ktorý pálil všetko, čo sa mu dostalo pod ruky. Po chvíli sa z lúky stala len vyprahnutá planina. Oheň ustal a z neba sa začali spúšaťať ťažké daždové kvapky. Všetko to vyzeralo tak hrozne, tak ako teraz. Vedela som, že ten obrázok, ktorý som videla ko prvý, niekedy skutočne existoval. Nevedela som ako, ale vedela som to. Ale to bola minulosť. Ten druhý obraz bola prítomnosť. Krutá prítomnosť. Po kráse a nevinnosti zostala už bolesť a krutosť.

“DA ROBUR!”

Počula som ich skíknuť a to ma prinútilo otvoriť oči. A zrazu som hľadela do veľkých bledomodrých očí. Ich majiteľka stála odo mňa len na pár krokov a ja som vedela, že ujsť s ami nepodarí.

“Senna, poď za mnou,” povedala melodickým hlasom, ale neznel nahnevane.

Len pred chvíľou som ich videla, ako niečo sústredene odriekajú a vôbec nevnímajú svet vôkol seba a o pár sekúnd sa dívala do očí jednej z nich. Keby som nebola na smrť vystrašená a taká prekvapená, že s aku mne tak rýchlo dostala, že som neváhala a šla za ňou.

Nohy ma sami doviedli až do stredu lúky, tesne k ohňu. Všetky tri sa ku mne otočili a ja som im mohla jasne vidieť do vážnych, ale predsa krásnych tvárí.

“Už sme ťa tu očakávali, Senna” povedala mi tá, ktorá ma prichytila, ako ich sledujem.

“Odkiaľ poznáte moje meno?” Pozbierala som nakoniec odvahu.

“My poznáme všetko,” odpovedala mi jednoducho žena po jej pravici.

“Už pár splnov mesiaca ťa očakávame pri našom kruhu,” povedala tá po jej ľavici.

“Pár splnou? A ako to, že ma očakávate?” spýtala som sa.

“ To, odkiaľ to vieme, sa dozvieš až nastane ten správny čas. Ale na tú prvú otázku ti odpoveď dať môžem hneď teraz,” odpovedala mi záhadne.

Spýtavo sa na mňa pozrela, akoby čakala, čo jej na to odpoviem. Len som nemo prikívla a ona mi odpovedala.

“Sme slúžkami bohyne Nyx, bohyne Noci. Každý mesiac, keď sa mesiac dostane do splnu, usporiadavame obrad pri ktorom prosíme Nyx, aby nám dala moc.”

Ak by mi to povedal niekto iný z dediny, začala by som sa smiať, ale im som to rozhodne verila. Vedela som, že mi povedala tak zjednodušene, že by to pochopil každý. Zároveň som ale vedela, že mi nehovorí tak celkom pravdu.

Zarzu mi ale jedne z nich podávala vlákno, ktoré som musela najskôr nechať na zemi v lese.

“Tu máš,” povedala mi celkom prívetivým hlasom.

“Ďakujem,” vykoktala som zo seba nakoniec.

“Z kade sa vraciaš?” ozvala sa zrazu tá, ktorá ma prichytila v lese.

“Zo susednej dediny.”

“Prečo?”

“Nevlastná matka, ak sa ju tak môžem nazvať, ma poslala po vláknu pre jej nové šaty.”

“Je k tebe krutá?” spýtala sa ma zrazu nežne.

“Áno, správa sa ku mne, akby som bola jje otrok. Každú minútu, čo musím pri nej trpieť si želám, aby to už konečne skončilo! Aby mi dala konečne pokoj!” skríkla som.

Až potom som si uvedomila, že som sa pod prívalom emócií som sa roztriasla. Nikdy som svoje emócie nedávala najavo a teraz to vo mne trochu vybuchlo. Nebolo to ale až také zlé.

“Žaláš si to aj v tejto chvíli?” spýtala sa ma zrazu.

“Áno!” skríkla som.

Bola som taká nahnevaná, že som si vlastne ani poriadne nevšimla, na čo sa ma vlastne spýtala a čo som odpovedala.

“Možno by si si mala dať pozor na to, čo si v kruhu zaželáš,” zašepkala žena po jje pravici takmer nečujne.

“Možno by si sa mala vrátiť domov. Je neskoro a matka by sa o teba mohla obávať,” povedala mi tá po jej ľavici.

“Skôr by sa bála o vlákno a svoje šaty,” povedala som.

“Mala by si ísť. Ak by si nás chcela vyhľadať, vždy po zotmení nás nájdeš tu.”

Len som nemo prikívla a dala sa na odchod. Bola som taká omráčená tým všetkým, že som si ani nevšimla, ako som sa dostala späť na známu cestu a onedlho som už stála pri našom dome.

Na ďalšie ráno:

“Matka? Si hore?” zavolala som tesne pred tým, ako som vošla do kuchyne.

Nikde nikto. Odkedy som vstala, nevedela som ju nikde nájsť. Niežeby mi to nejak vadilo, ale jedoducho som musela vedieť, kde je.

V kuchyni máme okno a z neho nám vidieť na skoro celú záhradu, čo máme pred domom. Hlava sa mi sama pootočila smerom k oknu a ja som periférnym videním videla niečo, čo by nechcel vidieť nikto. Otočila som sa úplne a od hrôzy som vykríkla. Nechcela som, ale nohy ma sami od seba začali niesť k tej ohavnosti. Vyšla som pred dom a znovu som skoro od tej hrôzy vykríkla. Zblízka to všetko vyzeralo ešte horšie. Z očí mi začali tiecť slzy a tiež som začal potichu vzlykať. V záhrade sme mali jediný strom a práve na ňom bola prirazená. Ruky aj nohy jej niekto prebil oborvskými klincami a jeden mala dokonca zapichnutý v hrudníku, tam kde je srdce. V tvári mala výraz ukrutnej bolesti a neuveriteľne veľkého strachu. Ale najhoršie na tom boli jej oči a ústa. Oči mala zavreté a prešité čiernou niťou, ktorá vytvárala písmená X. A jej ústa boli tiež zošité, niekto jej ich na kolko prešil, ale pery mala divne vykrivené, akoby chcel kričať dokonca aj terza, už dávno po smrti, ale nemohla.

Vedela som, kto to urobil. Preto som si počkala kým sa zotmie a vydala som sa do lesa. Nohy ma sami od seba doviedli k lúke, kde boli aj predchádzajúcu noc.

“Čo ste zač?” spýtala som sa ich, pretože to bolo to jediné, čo som zo seba dokázala dostať.

“Čarodejnice,” povedali všetky tri naraz.

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Shadows of the Moon - Prolog + 1. kapitola: