OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sila prísahy - 1. kapitola

16.07.2014 (11:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 586×

1. kapitola

   Zobudila som sa na výkrik.

   Posadila som sa prudko na posteli a vystrašene sa obzerala okolo seba. Stále bola noc a zima, no aj tak som cez okno videla vonku svetlo. S prikrývkou v ruke som sa doplazila k oknu a pozrela sa cezeň. Čo som však videla, som vidieť nechcela.

   Vonku sa totiž bojovalo. Všade som videla oheň, počula cvendžanie ocele a krik detí, či žien. So strachom som sa prizerala, ako umierajú moji susedia a utekajú pred útočníkmi. Nevedela som ich od seba vôbec rozoznať, takže som netušila, kto je priateľ a kto nepriateľ. Nevedela som však, čo mám robiť.

   Nehybne som sedela v nočnej košeli na posteli a bezmocne sa prizerala na umierajúcich ľudí na uliciach.

   „Tatiana!“ zvolal niekto a ja som sa prudko otočila k dverám. Tie sa rozleteli a v nich stál vysoký chalan, samozrejme, s mečom v ruke. „Čo tu robíš?“ spýtal sa ma zúrivo a pristúpil ku mne.

   „Bojím sa. Čo sa to deje?“ spýtala som sa, zatiaľ čo ma drsne, no stále jemne vzal za ruku.

   „Napadli nás,“ povedal mi brat a viedol ma preč z izby. Moje bosé nohy sa ozývali po podlahe a stále som sa potkýnala.

   Ženy a deti vonku stále kričali a ja som ani len netušila, či to moji priatelia prežijú. Nechala som sa viesť bratom, ktorý ma pevne držal za pás a nedovolil, aby sa mi nič stalo, i keď mi zatiaľ žiadne nebezpečenstvo nehrozilo.

   „Tu,“ povedal mi a vopchal ma do dverí, ktoré viedli do pivnice. Studená podlaha ma chladila na nohách, no aj tak som bežala, až som sa dostala na samý koniec, kde si ma Viktor obrátil a vzal tvár do rúk.

   „Počúvaj ma,“ zohol sa k mojej tvári a žiadostivo mi pozrel do očí. „Tu buď a ani sa odtiaľto nepohni. Nech sa bude vonku diať čokoľvek, ty odtiaľto za žiadnu cenu nevyjdeš. Rozumela si mi?“

   „Ale čo sa to deje?“ spýtala som sa s plačom a chcela sa odvrátiť, no Viktor ma držal tak pevne za tvár, že som to nedokázala.

   „Počúvaj!“ skríkol a ja som sa naplašila ešte viac. „Zostaň tu a počkaj na mňa, keď sa po teba vrátim. Rozumieš? Neopováž sa odtiaľto vyjsť!“ povedal výhražne, pobozkal ma na čelo a rozbehol sa preč.

   „Viktor!“ skríkla som na neho, no on už za sebou tresol dvermi a viac sa nevracal.

   Bezmocne som sa objala okolo ramien a porozhliadala sa. Okolo mňa nebolo nič, len pár sudov vína, police s jedlom a iné kuchárske veci. Sviece, ktoré osvetľovali miestnosť, boli vyhorené už do polovice, čiže som veľa času nemala.

   Vlastne som nemohla robiť vôbec nič.

   Sadla som si preto v nočnej košeli na chladnú zem a kolená som si pritiahla k hrudi. Triasla som sa, no nedokázala som posúdiť, či kvôli strachu alebo kvôli chladu.

   Prebehlo niekoľko minút, čo ma Viktor zatvoril v pivnici. Nemohla som vyjsť hore, no nemohla som ani zostať. Chcela som sa pozrieť, čo sa to vonku deje a prečo. Nevedela som si nič z toho vysvetliť, no musela som zistiť, čo sa vonku deje.

   Preto som sa s veľkou odvahou pomaly postavila a chytila sa zábradlia. Chytila som sa ho pevne a urobila prvý krok. Vonku som stále počula krik a aj žiaľ, či plač. Nechcela som vyjsť hore a pozrieť sa na smrť, no aj tak som urobila ďalší krok a ďalší.

   Pomaly som sa oprela o dvere a stisla kľučku. Možno ju Viktor zamkol a ja by som sa aj tak nedostala ďalej. No keď som dvere potlačila, zistila som, že ma nezamkol. Chyba, ktorej sa dopúšťa len málokedy. Keď ma chce udržať v bezpečí alebo mimo od všetkého, zamkýna ma. Lenže teraz sa tak ponáhľal, že ho nenapadlo zamknúť. Možno ho to neskôr v boji napadlo, no asi ho poháňala dopredu myšlienka, že nie som taká hlúpa, aby som vychádzala.

   Omyl. Som.

   Vyšla som do kuchyne a počula stále krik. Medzi krikom som počula aj rozkazy na oboch stranách, no nerozoznala som slová. Schmatla som veľký sveter zo stoličky a zabalila sa doň, keď niekto vtrhol do domu. Ako šialená som vybehla cez zadné dvere a dopadla na trávu.

   Vonku bola tma, no aj tak som vďaka mesiacu a ohňu všetko videla. Horeli záhrady, strechy na domoch. Dokonca aj príbytky, kde bývali zvieratá. Všetko bolo totálne zničené.

   So strachom som sa prisunula k stene a odchádzala od ľudí, ktorí prevracali kuchyňu a smiali sa pri tom. Posúvala som sa teda pri stene a so strachom som sa obzerala. Až keď som sa konečne dostala poza stenu, pozrela som sa na hlavnú ulicu. Tá však bola v hroznom stave.

   Každý dom, na ktorý som dovidela, bol v plameňoch. No to nebolo všetko. Ženy utekali, deti kričali a muži bojovali so zbojníkmi. S tými, ktorí sa vzopreli kráľovi a robia všetko proti nemu. Sledovala som kráľových bojovníkov a rytierov, ako zneškodňujú zbojníkov, ktorí sa im smiali do tvárí a bojovali s nimi s vlastnými zbraňami.

   Kľakla som si na kolená, pretože som nevidela len bojujúcich mužov, ale aj mŕtve telá, ktoré sa povaľovali len tak na zemi. Z očí mi vytryskli slzy, pretože som uvidela moju drahú susedu, ktorú som mala rada od narodenia. Vždy ma rozosmievala a keď mama potrebovala pomoc, vždy prišla. No teraz ležala na zemi v krvi a mŕtva.

   Očami som rýchlo hľadala iný cieľ, aby som nemyslela len na smrť mojich priateľov. Hľadala som Viktora alebo rodičov, aby som mohla byť s nimi a nie sama v pivnici. Ktovie, možno keby som zostala v tej pivnici, zbojníci by ma našli a zabili by ma. No to by pred Viktorom neobstálo, tak sa pred ním nebudem ani obhajovať.

   Aj keď okolo mňa všetci bojovali, vedela som, že by som nemala byť na očiach, aj keď som sa schovávala za stenou. Uvideli by ma a v nočnej košeli sa naozaj hrozne uteká. Chcela som sa postaviť a bežať ako o život, no pred sebou som mala hroznú situáciu, ktorá ma spomalila a donútila zadržať dych aj srdce.

   Asi pár metrov odo mňa, bojoval jeden rytier s mladým chlapcom, ktorý bol vo veku, ako aj ja. Bojoval naozaj statočne, čo ma šokovalo, hlavne kvôli jeho veku. No aj tak bol urastený, pekný a hlavne naozaj silný. Niekedy som si myslela, že rytiera nakoniec porazí, no vzápätí sa karta znova obrátila.

   Sledovala som ich boj, pretože ma naozaj zaujal. Nebol to boj, ktorý sa v takýchto vojnách preferuje, že štyria na jedného, ale súboj jeden na jedného. Taký boj ja obdivujem, keď nikto nepodvádza a aj keď možno jeden zomrie, aspoň zomrel čestne a nie s hanbou. No keď som sledovala rytiera, vedela som, že toto nie sú boje ako na hrade. Tento rytier vôbec nedbal na čestný a čistý súboj. Bol krutý a robil všetko pre to, aby mladého zbojníka zabil. Nedalo sa na to pozerať.

   Poobzerala som sa okolo seba a hľadala nejaký nástroj. Nenašla som nič, no našla som veľké poleno, ktoré bolo veľmi hrubé. Bez váhania som ho schytila do ruky, práve v momente, ako rytier podrazil nohy zbojníkovi a ten spadol na zem.

   Sledovala som, ako sa mu rytier smeje a neľútostne mu zapichol meč do stehna. Chlapec síce neskríkol od bolesti, no zvraštil tvár a zákerne sa pozrel na rytiera, ktorý sa ho rozhodol zabiť krutou smrťou. To som nemohla dopustiť.

   Zatiaľ čo sa rytier rozhodoval, ako mu ublížiť, prikrádala som sa potichu k nemu, s polenom v ruke. Keď sa rozhodol, že s ním nebude márniť čas, zdvihol meč a chcel ho zabiť. Lenže v tom momente som ja zdvihla nad hlavu poleno a silno som ho udrela do chrbta.

   Rytier zalapal po dychu a následne sa zložil v bezvedomí k zemi. Prekvapene som sa na neho pozrela a snažila sa popadnúť dych. Lenže som ho nenašla a už vôbec nie, keď som sa pozrela na chlapca. S vytreštenými očami sa na mňa pozeral a akoby zabudol na krvácajúcu nohu. Ja som teda na ňu nezabudla.

   Sklonila som sa rýchlo k nemu a za nohu som ho chytila. Sykol od bolesti a odtiahol sa, no ja som na neho pozrela s úprimnosťou a najmä s pomocou. „Dovoľ mi ti pomôcť,“ povedala som takmer potichu a vpíjala jeho oči.

   Chvíľu na mňa bezmocne hľadel, no vzápätí s pootvorenými ústami prikývol a ja som sa usmiala. Vzala som si lem šiat do rúk a odtrhla z nich kus látky.

   Vzala som ho do ruky a začala mu ňou obväzovať nohu. Krv presiakla aj cez látku, no aspoň som zjemnila krvácanie.

   „Mal by si sa rýchlo vrátiť, aby ti to niekto ošetril,“ povedala som a chcela sa na neho pozrieť. Lenže vedľa mňa spadlo zapálené drevo a z neho sa hneď chytilo seno, ktoré sa veľmi rýchlo rozšírilo.

   Skríkla som a padla na zem, odkiaľ som sa vyjavene pozrela na rýchlo sa šíriacia oheň. Zmeravela som a keby sa ku mne ten chalan nenačiahol, asi by som na zemi zostala sedieť ešte veľmi dlho.

   Držal ma okolo pása a aj keď mal zranenú nohu, pohyboval sa veľmi rýchlo. Odtiahol ma od zapálenej stodoly a chrbtami sme narazili do steny iného domu. Od nej sme sa prizerali, ako stodola vzplanula a vzápätí bola celá v plameňoch.

   So slzami na špinavej tvári som sa obrátila na chlapca a ten sa pozrel na mňa. Bol od krvi a na tvári mal veľa škrabancov. V ruke držal meč a okolo pása mal upevnený ďalší. Zachránila som zbojníka, ktorý je, ako aj všetci ostatní, odsúdený na smrť.

   No aj keď bol zločinec, aj tak som mu pozerala do očí a nevidela v ňom vraha. Chcela som niečo povedať, no vzápätí vedľa mojej hlavy pristál šíp a ja som naň vytreštila oči. Chalan sa okamžite obrátil a hľadal nepriateľa, no nikde ho nevidel. Ja som sa však so strachom zošuchla na zem a bála sa o to viac.

   „Poď so mnou,“ šepol chalan oproti mne a sklonil sa. Ja som sa však triasla a ani som ho poriadne nepočula. Nechcela som ho počúvať. Chcela som z hlavy vyhnať moment, keď mi tesne pri hlave pristál šíp. „Pozri sa na mňa.“ Chytil ma za tvár a ja som sa na neho pozrela. Tvár mal tak blízko pri mne, len aby ma donútil ho počúvať. „Pomôžem ti, no musíš ísť so mnou.“

   „Prečo by som mala?!“ spýtala som sa tvrdohlavo. „Si zbojník!“

   „Áno, som, no ak nepôjdeš so mnou, zabijú ťa!“ povedal varovne a ja som sa prudko nadýchla. „So mnou sa ti nič nestane. Musíš mi veriť!“ povedal a ja som vpíjala jeho slová. Nechcela som s ním ísť nikam, no aj tak som pomaly prikývla a on prikývol tiež.

   Vzal ma okolo pása a pomohol mi sa postaviť. Chytila som ho za ruku, ktorú mi podával a preplietol si so mnou prsty. Pozrela som na naše ruky a potom na neho, no on sa príliš sústreďoval na okolie, ako na mňa. Keď si všetko prezrel, potiahol ma za ruku a vyrazili sme.

   Netušila som, kam ideme, pretože som oči mala čierne a lepkavé od sĺz. Potkýnala som sa o kamene, o drevo a neodvážila sa otvoriť oči. Bála som sa pozrieť na smrť, ktorá okolo mňa bola. Stále sa bojovalo a ja som nevedela, kedy to prestane. Bála som sa, pretože som bola v spoločnosti zbojníka, ktorý tiež zabíjal. Z nejakého dôvodu som mu však verila a preto som sa ním nechala viesť do bezpečia.

   Odrazu sme zastali a ja som sa poobzerala.

   Stáli sme na kraji dediny a za mnou bol les. Zaviedol ma ďaleko od diania bitky v dedine. Dodržal, čo povedal a doviedol ma do bezpečia. Prekvapene som sa na neho pozrela a videla jeho pobavený výraz.

   „Čo je? Myslela si si, že ťa chcem uniesť?“ spýtal sa a ja som sa usmiala.

   „Si zbojník. Myslela som si čokoľvek,“ povedala som a objala sa okolo ramien. Bola som o dosť menšia, ako bol on, no to nebolo podstatné. Podstatné bolo, že stál so mnou na kraji lesa a boli sme sami. Čo bude chcieť za odmenu?

    „Ak zostaneš tu, nič sa ti nestane. Počkaj, dokým sa všetko neukľudní a až potom sa vráť,“ povedal mi a ja som prikývla.

    „A ty?“

   „Ja sa vrátim späť,“ povedal a ja som po ňom šibla pohľadom. „Musíme sa zhromaždiť, pretože odídeme. Nemusíš sa preto báť. Od nás vás už nikto nenapadne.“

   „Prečo ste napadli našu dedinu?“ spýtala som sa zúfalo a pozrela mu smutne do očí. Hľadel na mňa, no neodpovedal.

   „Ako sa voláš?“ spýtal sa ma a ja som očervenela.

   „Tatiana,“ odpovedala som a civela na neho. Usmial sa na mňa a pohladil ma po líci.

   „Ešte sa stretneme, Tatiana. Sľubujem,“ povedal a rozbehol sa naprieč lúkou preč. Civela som na neho, až dokým sa mi nestratil z dohľadu.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sila prísahy - 1. kapitola: