OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sila prísahy - 2. kapitola

23.07.2014 (11:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 651×

2. kapitola

   Počkala som na kraji lesa, presne ako mi zbojník povedal. Pravdou bolo, že by som neodišla ani keby mi to nehovoril. Bála som sa a preto som nechcela do ničoho zasahovať. A keby ma videl Viktor, asi by ma na mieste zabil.

   Keď zbojník v noci odo mňa odišiel, ostatní urobili presne to, čo povedal. Zišli sa na kraji dediny a keď boli všetci, rozutekali sa na koňoch a na nohách preč. Bolo ich strašne veľa, že som ich nemohla ani spočítať. Toľkí prišli, no koľkí s nimi naspäť neodišli?

   Až keď som vedela, že situácia bola pokojná, až vtedy som sa pohla cez lúku a kráčala som k dedine. Vo vzduchu som cítila prach, dym, skazený oheň, no aj žiaľ a smrť. Domy boli čierne od ohňa, no aj tak ako-tak stáli. Bude trvať celé dni, kým sa všetko znova opraví. To však vôbec nebolo podstatné. Podstatné bolo, že za jedinú noc sme stratili mnoho priateľov.

   Prišla som do dediny a skoro znova plakala. Na zemi bolo veľa krvi, mŕtvych ľudí a aj meče. Všade bolo všetko porozbíjané, zničené a domy vyrabované. Všetko bolo zničené a úplne zabudnuté. Miesta, na ktorých som sa ako malá hrávala, boli zabudnuté v zemi a ja som tak stratila spomienky na pekné detstvo.

   No rýchlo som zabudla na seba a zastavila sa. Pred sebou som totiž uvidela Viktora, ako sa rozpráva s vysoko postaveným bojovníkom. Rozprával sa s ním naozaj horlivo a keby hlavou nemykol jemne ku mne, nezbadal by ma. No keď áno, zastavil sa v strede reči a civel na mňa.

   Ja som sa však rozbehla a bežala som k nemu. Pristúpil aj on ku mne a keď som sa pri ňom zjavila, roztvoril mi náruč a ja som mu do nej skočila. Nadvihol ma vysoko nad zem a ja som znova plakala. Bola som nesmierne rada, že to prežil a možno aj zabudne na to, že som neposlúchla jeho príkaz. I keď o tom dosť pochybujem, no na pár hodín mi dá rozhodne pokoj.

   „Kde si bola?“ pošepkal mi do vlasov a zložil ma na zem, kde mi vzal tvár do dlaní.

   „Ja...“ odmlčala som sa, pretože ma niekto vyrušil.

   „Tatiana!“ skríkla odniekiaľ moja mama a ja som sa otočila. V tom mi vbehla do náručia a silno ma stískala. S vytreštenými očami som sa na ňu pozerala a ešte viac, keď spoza nej pribehol aj otec, ktorý nás obe objal. „Báli sme sa o teba!“ šepkala mi s plačom do vlasov a ja som zatvorila oči, aby som tak zabránila slzám ďalej tiecť po mojej tvári.

   Nikdy predtým som nebola taká šťastná, ako v ten moment, keď som videla celú moju rodinu. Boli nažive a aj keď bol náš dom v katastrofálnom stave, aj tak som bola nesmierne šťastná. Dom sa vie znova postaviť, no mŕtvi nikdy nevstanú.

   Mŕtvych bolo presne dvanásť. Dvanásť občanov dediny a všetkých som poznala. Tento svet je krutý, vedela som to vždy, no zakaždým som plakala viac a viac, keď sa stalo niečo strašné.

   „Niekedy premýšľam nad tým, že odídem,“ ozvala sa odrazu Natalya a ja som na ňu hneď pozrela. Sedela na skale vysoko nad dedinou a opierala sa rukami o zem. „Niekam ďaleko,“ dopovedala a ja som si pritiahla nohy k telu o to bližšie.

   „A prečo? Nepáči sa ti tu?“ spýtala som sa, no nepozrela som sa na ňu. Hrozilo, že sa znova rozplačem.

   „Nieže nepáči,“ prevrátila očami a pozrela sa na mňa. „Lenže je tu všetko také smutné. Včera večer zomrelo veľa ľudí, Tatiana. Zbojníci prišli a napadli nás a pri tom dokonca aj kradli všetko cenné. Nič nám nezostalo!“

   „Zostali sme my, Natalya,“ povedala som a zahľadela sa jej do očí. „To nie je dôležité?“

   „Ale samozrejme, že je,“ rozhodila rukami a pozrela na dedinu. „Ale hovorím si stále dokola, prečo to robia?!“

   „Čo?“

   „Prečo zbojníci napádajú dediny a kradnú? Je mi jasné, že keď niekoho zabijú, tak len z obrany. To vidí hádam každý, no prečo sa musia brániť?“

   „Sú to zbojníci. Žijú v lesoch a horách. Nemajú tam obchody ako my, preto sa musia vlámať do dediny a kradnú, aby prežili.“

   „Presne tak a práve preto chodia do dedín. Aby sa uživili!“

   „Nebodaj ich obdivuješ!“ povedala som šokovane a obe sme sa postavili. „Natalya, zabili veľa ľudí. Keby nemuseli, nezabíjali by.“

   „Ja to viem a neobdivujem ich. Keby som to povedala však nahlas, Viktor by ma asi zabil.“ Ťukla do mňa päsťou a ja som sa zasmiala.

   Schádzali sme po kopci dole smerom k dedine. Z diaľky bola taká malinká, že sa to nedalo považovať za dedinu. Už teraz vôbec nie, keď je pár domov úplne zhorených.

   „Keď sme už pri ňom, nič ti nehovoril?“ spýtala sa ma, keď sme išli už po ceste.

   „Mal by niečo?“

   „Ja neviem,“ pomykala plecami a záhadne sa usmiala. „Z pivnice si sa nejakým zázrakom dostala k lesu. Ani trochu ho nezaujíma, ako si sa tam dostala?“ spýtala sa a ja som očervenela. Ani jej som nepovedala celú pravdu a aj keď ju nevedela, vedela, že je v tom niečo viac. No nemohla som jej povedať, že život mi zachránil zbojník, ktorého som krátko predtým zachránila ja.

   „Utiekla som tam, Natalya. Viac ti nemám čo povedať,“ povedala som a ona sa zasmiala. Potom som však nečakane zastala a ona sa prestala smiať. Pred nami bola totiž celá dedina a mali pri sebe vozíky, dobytok a všetok majetok, ktorý im zostal.

   Rozbehli sme sa obe ku svojim rodinám, ktoré sme rýchlo našli, pretože boli vedľa seba. Viktor sedel na jednom hnedom koňovi Lovesovi, ktorý bol aj spolu s druhým čiernym koňom Selionom upevnený o veľký voz, v ktorom boli všetky naše veci.

   „Kam ideme?“ spýtala sa Natalya, pretože ja som na mieste zmeravela.

   „Odchádzame,“ povedala moja mama a pozrela smutne na mňa. Pristúpila ku mne a pohladila ma po líci. „Musíme odísť.“

   „A kam?“ pošepkala som.

   „Do Kadathu,“ ozval sa Viktor a mne sa rozžiarili oči.

   „My ideme do kráľovského mesta?“ spýtala som sa s Natalyou naraz a netušila som, či nadšene alebo zhrozene.

   „Áno,“ povedal Viktor a naklonil sa k nám. „Byť vami, neteším sa z toho. Títo ľudia sa snažia nájsť domov, nie si obzerať hlavné mesto,“ žmurkol na nás a popohnal kone, aby vyrazili na cestu.

   Už zahanbene som sa pozrela na mamu, ktorá sa len usmiala a pohladila ma po líci. Všetci nasledovali so svojimi vecami Viktora a my dve sme zostali stáť v strede námestia. Obzrela som sa poslednýkrát na dedinu a spomínala na všetky zážitky, ktoré sa mi tu stali.

   Vedela som, že sa už nikdy nevrátime a toto je poslednýkrát, čo sa na domov pozerám. No vedela som aj to, že to tak proste musí byť. Všetko je zničené a trvalo by roky, kým by sme žili tak ako predtým. Podľa mňa je sťahovanie jediné a aj rozumné riešenie. Inak to nejde a ja som to chápala. Rovnako aj Natalya.

   Vzala ma za ruku a spoločne sme si preplietli prsty. A aj keď sme mali obe v očiach slzy, aj tak sme sa na seba usmiali a išli za ostatnými.

   V Kadathe som nikdy nebola. Od pocestných tulákov som počula, že je to veľkolepé miesto, kde chce žiť veľa ľudí. Nikdy som si nevedela predstaviť všetky tie trhy, zábavu a smiech ľudí. Je to veľké mesto a nie malá dedina. Isto tam bude veľa ľudí, ako aj zábavy. Nevedela som sa dočkať.

   Videla som aj na ostatných, že sa tak trochu tešia. Počula som niekedy medzi nimi rozhovory, v ktorých sa o tomto pláne zhovárali, no nikdy by nedokázali opustiť svoje domovy. Každý si postavil vlastný dom, z vlastných síl. Bolo by príliš ťažké po takej veľkej práci odísť a nechať ho tak. Zbojníci, ktorí nás napadli, nám vlastne urobili láskavosť. Začneme žiť nový život, na novom mieste.

   „Čo podnikneme ako prvé, keď tam prídeme?“ spýtala som sa Viktora, ktorý sa hneď usmial. Sedela som na sedle koňa Seliona a sledovala krajinu z veľkej výšky.

   „Neviem. Chcel by som nám vytvoriť domov a nájsť si rýchlo prácu. Myslím, že tam budem mať väčšie šance ako doteraz,“ odpovedal mi a ja som sa na neho usmiala.

   „To je pravda. Už nebudeš musieť odchádzať na niekoľko dní do iných miest. Budeš s nami viac doma.“ Pousmial sa, no pohľad mi stále nevenoval.

   „Aj ty by si mala niečo robiť, Tatiana. Nemôžeš byť stále len doma a nič nerobiť.“

   „Dobre vieš, že mi to rodičia nechcú dovoliť. Myslíš, že ja nechcem ísť niekam pracovať?“

   „Síce, majú pravdu,“ zažmúril oči. „Si príliš mladá, aby si niekde pracovala.“

   „Mám sedemnásť, Viktor! Nie som vôbec malá!“

   „A ja mám dvadsaťpäť,“ pozrel konečne na mňa a zatiaľ čo on zúril, ja som sa mračila. „Nehádaj sa so mnou, Tatiana. Dobre vieš, že pri mne nevyhráš,“ povedal a ja som zúrivo zoskočila zo sedla. Prešla som popri otcovi, ktorý sa hneď usmial, no ja som nazúrene odchádzala preč.

   Pokoj som našla až pri Natalyi. Vždy vedela, čo povedať v takejto chvíli. Vždy vedela, že má byť ticho, no niektorí to nevedeli.

   „Nevieš, kedy tam prídeme?“ spýtala som sa jej a ona sa zamyslela.

   „Za pár dní. Myslím, že to v pohode vydržíme, no ak ti mám povedať pravdu, bojím sa.“

   „A čoho?“ spýtala som sa a nechápavo na ňu pozrela. Len pred chvíľou sa tešila a vzápätí mala strach?

   „Bojím sa, že nás po ceste napadnú. Ak nám zbojníci vezmú aj ten zostatok, čo máme, čo budeme robiť? Je dosť ťažké len tak začať odznova. Bez ničoho!“ Pozrela smutne na mňa a ja som ju objala okolo pliec.

   „Ja viem, ale nejako to zvládneme. Je s nami Viktor a dobre vieš, že pár rokov slúžil ako bojovník v armáde.“

   „A potom odtiaľ musel odísť, pretože jeho mladšiu sestru rodičia vôbec nezvládali!“ Prevrátila očami a ja som sa ju za to jemne udrela. „Hej, vedia to všetci!“

   „Nebola som až taká zlá,“ povedala som jej a ona sa rozosmiala.

   „Vážne nie? Spomínaš si na to ako...“ hovorila so smiechom a ja som sa na nej tiež smiala. Každý z dediny vedel aké som číslo a vždy sa nad mojimi problémami smiali, zatiaľ čo ma Viktor hrešil. Dokonca aj teraz, keď o tom Natalya hovorila, sa pár ľudí zasmialo alebo aspoň pousmialo. Vedela som, že som vtipná osôbka, no že až tak, to som netušila.

   Pred večerom sme sa utáborili na jednej čistinke, kde sme si rozložili nocľah. Ja som sa ubytovala pri jednom strome a Natalya sa uložila vedľa mňa. Všetci už pomaly zaspávali, no pár mužov bolo hore, aby tak dávali pozor. Po pár minútach som sa pozrela na Natalyu a videla, že už spí. Cesta ju unavila a aj mňa, no aj tak som nedokázala zažmúriť oči. Stále som totiž za nimi videla toho zbojníka, ktorého som zachránila.

   Jeho modré oči, krátke čierne vlasy a neuveriteľne nádhernú tvár. Nikdy predtým som nevidela krajšieho chalana ako bol on. Stále som ho videla. Celý deň sa mi zjavoval a ja som nevedela prečo. Chcela som sa vrátiť na to miesto pri lese, kde mi vlastne zachránil život, no vzápätí odchádzal. Ja som mu svoje meno povedala, no on mne svoje nie.

   Dala by som čokoľvek za to, aby som to meno vedela.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sila prísahy - 2. kapitola: