OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sila prísahy - 3. kapitola

11.08.2014 (12:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 590×

3. kapitola

   Trvalo pár dní, kým sme konečne dorazili do Kadathu. Bolo to naozaj veľmi vzdialené miesto, no keď sme ho z kopca konečne videli, okamžite som zabudla na únavu a hneď som sa nadšene pozrela na Natalyu. Bola rovnako šťastná ako aj ja a spoločne, ruka v ruke, sme bežali po kopci smerom k mestu.

   „Tatiana! Natalya!“ kričala za nami celá dedina, no my sme sa nezastavovali. Nikdy v živote som nebola v takom veľkom meste, ako je Kadath. Chcela som ho rýchlo preskúmať, aby som zistila, či sa mi tam bude žiť dobre.

   No už keď som videla obrovský hrad na kopci nad mestom, vedela som, že je to miesto ako stvorené pre mňa.

   „Začneme tu nový život, Tatiana,“ povedala vedľa mňa Natalya, keď sme sa obe zastavili. Pozrela som sa na ňu a žiarivo sa usmiala.

   „Plný zábavy a šťastia,“ žmurkla som na ňu a v tom k nám dorazili aj ostatní. Jedine Viktor sa netváril tak nadšene, ako ostatní. On ako jediný v Kadathe bol, čo sa o nás ostatných povedať nedá.

   Usmiala som sa na neho a aj keď sa na mňa stále hneval za tú pivnici, usmial sa na mňa tiež a stisol ma v jeho pevnej náruči.

   Pred veľkou bránou do mesta, sme sa so všetkými rozlúčili, pretože sa týmto naša spoločná cesta končí. Každý sme si museli nájsť vlastný domov a každý to vedel urobiť len tak, že si to zvolí sám, bez ohľadu na ostatných. Bála som sa, že to napadne aj Natalyu a jej rodinu, no tá s nami vždy bola a tentoraz sa to vôbec nezmenilo. Vedela som, že ona so mnou zostane ešte veľmi dlho.

   S vozíkom sme prechádzali po veľkej tržnici, kde bolo omnoho viac ľudí, ako som si predstavovala. Takmer som sa nevedela dostať ďalej, toľko ich bolo. No mne a ani ostatným to nevadilo. Boli sme nesmierne radi, že nám osud poskytol šancu, aby sme začali odznova.

   Okolo nás bolo veľa vysokých domov, v ktorých boli rôzne obchody. Ľudia volali ľudí na svoje produkty, ktorí si ich s obdivom kupovali. Videla som plno výrobkov, ktoré ľudia vyrobili a bolo to naozaj krásne. Vlastne všetko okolo. Samé farby, hudba a smiech malých detí. Všetko bolo dokonalé a ja som sa už nemohla dočkať hodiny, keď to budem môcť všetko preskúmať.

   „A kde budeme bývať?“ spýtala som sa otca a ten sa usmial.

   „Keď tu ešte bol Viktor, tak mohol bývať v jednom dome na kraji mesta. Tam práve ideme a dúfame, že sa s majiteľom dohodneme.“

   „Chcete dom kúpiť?“ spýtala som sa s úsmevom a on ma objal okolo pliec.

   „Vieš, zlatko, ešte nemáme toľko peňazí, takže si ho iba prenajmeme a budeme zaň platiť každý mesiac. Keď zarobíme dostatok peňazí, až vtedy si dom naozaj kúpime,“ povedal mi a ja som súhlasila. Vedela som, že to nebude ľahké a bola som na to pripravená. Teda dúfam.

   Miesto, kde sme mali pozrieť dom, nebolo ďaleko. Prišli sme tam za pár minút a keď som sa pozrela na veľa záhrad a domov, vedela som, že sa mi tu bude páčiť. Natalya s rodinou hneď odišla, aby sa tiež dohodli s jedným majiteľom a my sme sa hneď pozdravili s naším majiteľom. Bála som sa, že to bude nejaký hlupák, ktorý bude zlý, no nakoniec to tak vôbec nebolo. Bol to milý chlapík a viac ako s úsmevom nás privítal. Vôbec by som sa nečudovala, keby nám dal dom aj zadarmo.

   Ja som však ich reči a hlúposti počúvať nechcela. Preto som založila ruky za chrbát a porozhliadala sa. Všade bola veľká krása a ja som sa jej nevedela nabažiť. Škoda, že som sa v takomto meste nenarodila. To by však bola katastrofa, pretože som na problémy naozaj magnet.

   Oprela som sa o jeden strom a zahľadela sa na mesto. Bolo veľké, no miesto, kde som bola, bolo vzdialené a malo perfektný výhľad na hrad. Bola to obrovská stavba z kameňa, ktorú by som dokázala obdivovať celý život. Veže, okná a všetky zástavy boli nádherné a ja som vedela, že je to miesto, ako stvorené pre mňa.

   No keď som sa pozrela za seba, videla som hustý les. Nemohla som si pomôcť, les ma priťahoval viac ako nejaké hradby. V lesoch som strávila veľa času ako dieťa, keď som sa hrala s Natalyou alebo aj s Viktorom. Bola to zábava a v ňom som bola voľná, no teraz? Pripadala som si v takom veľkom meste ako vojak, ktorý musí plniť všetky príkazy, ktoré mu povedia. Bála som sa, že také veľké mesto, ako Kadath, ma zničí.

   „Ahoj,“ ozvalo sa pri mne a ja som potočila hlavou. Vedľa mňa stál vysoký chalan a usmieval sa na mňa. „Ty si tu nová?“ usmial sa ešte žiarivejšie a ja som sa usmiala tiež.

   „Ach, áno. Práve som prišla s rodinou,“ povedala som a ukázala na nich, ako sa stále rozprávali s usmievajúcim majiteľom.

   „Môj otec im asi hovorí, aký nádherný dom môže ponúknuť,“ povedal a ja som sa na neho hneď pozrela.

   „To je tvoj dom?“ spýtala som sa nahlas a o prikývol. „Ach, to som netušila.“

   „V poriadku. Takže vidíš Kadath prvýkrát?“ spýtal sa a ja som prikývla. „Tak to rozhodne nebudeš ľutovať. Je to naozaj krásne miesto a ak chceš, môžem ti ho ukázať a všetko ti o ňom povedať. Poď.“ Už ma bral za ruku a viedol preč. Bezmocne som sa však znova otočila na les a smutne mu dávala zbohom. I keď len na malú chvíľu.

   Antonio mi povedal všetko o Kadathe a to len za pár minút. Naozaj som netušila, že môže existovať niekto tak ukecaný, ako on. Pusa sa mu celé hodiny nezastavila, ani vtedy, keď som mu povedala, že môžem ísť do nového domu. Nechcel ma pustiť, stále ma len držal, s obdivom sa na mňa pozeral a ja som vedela, že som jeho veľká nádej na rozhovor. Aj keď som sa s ním rozprávať nechcela, pretože som chcela ísť spať, aj tak som zostala.

   No keď už bola tma, rozlúčila som sa s ním s prísľubom, že mi zajtra mesto ukáže. Usmiala som sa na neho a odchádzala preč.

   Dom bol naozaj krásny. Všetko bolo takmer rovnaké, ako aj v starom dome. Mala som vlastnú izbu, ktorá bola dosť veľká. Tešila som sa, že sa tu začne môj nový život.

   „Čo povedal ten chlap?“ spýtala som sa otca počas večere. Hneď sa mu na tvári zjavil úsmev a pozrel na mňa.

   „Dal nám omnoho lepšiu cenu, akú mali iní. Splatíme to za mesiac a potom je všetko naše. Je to dosť veľký pozemok a hovoril, že sú tu susedia naozaj veľmi milí.“

   „Naozaj? To ma veľmi teší,“ usmiala som sa. „A Natalya? Neviete ako dopadli oni?“ spýtala som sa a mama mi stisla ruku.

   „Majú dom pár metrov od nás. Môžete sa navštevovať každý deň.“ Stisla mi ruku a ja som sa žiarivo usmiala.

   „To je paráda,“ zvolala som a chcela oboch objať. No krotila som sa a len som so šťastím na tvári jedla večeru.

   „Kto bol ten chalan, s ktorým si sa bavila?“ spýtal sa zrazu Viktor a ja som na neho pozrela. Zamračene sa pozeral do taniera a jedol.

   „Antonio. Je to syn majiteľa tohto domu,“ povedala som mu a on nadvihol obočie.

   „Aha,“ povedal len toto. Pozerala som sa prekvapene na neho a keď som hľadala pomoc u mamy, len mávla rukou a viac som sa nepýtala. Asi mu prekážalo, že je to chlapec.

   Po večeri som sa pobrala do svojej izby, kde na mňa čakala mäkká posteľ a pekná prikrývka. Obliekla som si nočnú košeľu a sadla som si na parapetu k oknu.

   Mala som veľký výhľad na mesto, no aj na les. Mesiac osvetľoval cesty a ja som tak nemusela žmúriť oči. Bol to krásny výhľad, no ľutovala som, že som sa naň nemohla pozrieť aj s Natalyou. Ona vždy vyslovila nejakú peknú báseň a bolo to vždy pekné. No teraz? Teraz som sama a nemyslela som na nič iné, len na neho.

   Už ubehlo pár dní odo dňa, čo som ho videla naposledy. Moja myseľ stále blúdila niekam k nemu a nevedela som, čo s tým mám robiť. Bol taký krásny, že som na neho nemohla prestať myslieť. Čo keď ho už nikdy neuvidím? Čo keď sa na neho nikdy nepozriem?

   Je to zbojník. Je dosť možné, že ho zabijú pri kradnutí alebo ho chytia rytieri. Pri tej myšlienke mi zovrelo srdce a chcela som kričať. Nevedela som ani jeho meno, no chcela som ho vedieť. V tom som si však spomenula na jeho slová: Ešte sa stretneme, Tatiana. Sľubujem.

   Tie slová ma ťahali dopredu a verila som, že sa naozaj niekedy stretneme. Netušila som kedy a ani za akých okolností. Vedela som však, že som si zúfalo priala, aby som ho ešte niekedy videla.

   Z myšlienok ma vytrhol niekto, kto mi hádzal kamienky do okna. Naplašila som sa, pretože som sa vôbec nesústredila. Zamračila som sa na tmavý tieň pod oknom a pomaly ho otvorila. 

   „Natalya?“ spýtala som sa šeptom a videla jej šibalský úsmev. „Čo tu robíš?“ spýtala som sa a obrátila sa do izby, či ma náhodou nikto nepočul.

   „Hádam si si nemyslela, že prvú noc stráviš sama,“ žmurkla na mňa a už liezla na strom, ktorý bol tesne vedľa môjho okna. Usmiala som sa na ňu a otvorila okno dokorán, aby doň mohla skočiť.

   Až keď bola v izbe, až vtedy som ju silno objala a pozrela jej do očí.

   „Aj cez svoje okno si vyliezla?“ spýtala som sa jej, keď sme sedeli oproti sebe na mojej posteli.

   „Áno,“ priznala sa. „Pozerala som sa na krajinu ako aj ty, no nebolo to ono. Musela som sem prísť, aby sme boli v takýto deň spolu,“ chytila ma za ruku a stisla mi ju. Usmiala som sa na naše ruky, no stále ma niečo trápilo.

   „Myslíš, že sa nám tu bude dariť?“ spýtala som sa potichu.

   „Ako to myslíš?“

   „V dedine nás bolo málo. Každý každého poznal a boli sme skoro ako rodina. Vedeli sme o všetkom, čo sa v iných rodinách dialo a vždy sme si pomáhali,“ hovorila som so sklonenou hlavou, no potom som sa na ňu pozrela. „Bojím sa, že toto miesto je na nás priveľké. Zo starej dediny sme zostali pokope len my a ja sa bojím, že to bude iné. Zložité,“ priznala som sa a ona ma s úsmevom chytila za ruku.

   „Bude to iné, Tatiana. Našu dedinu zničili, museli sme odísť, aby sme začali odznova. A aby sme sa tak vyhli vojnám, Kadath bol najlepším riešením. Chápem, že máš strach z nového začiatku, no časom pochopíš, že je to takto lepšie,“ žmurkla na mňa a ja som sa na ňu usmiala. „My dve sme spolu a vždy spolu aj budeme. Sľubujem ti to,“ povedala a ja som sa na ňu so slzami vrhla a objímala ju okolo krku.

   Aj keď som mala stále strach, aj tak som jej verila. Je to nové miesto, preto aj šanca na nový začiatok. A možno lepší začiatok.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sila prísahy - 3. kapitola: