OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sila prísahy - 6. kapitola

29.08.2014 (17:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 578×

6. kapitola

   Prišla som načas a moji rodičia, ani brat si nič nevšimli. Takže som nemeškala vôbec tak veľmi, ako som si spočiatku myslela. Myslela som si, že tu bude armáda a pôjdu ma do lesa hľadať. Ešteže to neurobili, pretože potom by našli aj Eidena a to by som asi neprežila.

   Už od skorého rána som sedela v izbe na parapete a sledovala les. Len pred niekoľkými hodinami som sa tam stretla s Eidenom a o pár hodín s ním budem znovu. Neskutočne som sa tešila a nevedela som, čo od radosti robiť. Keď prišla mama do izby a oznámila mi, že mám ísť na raňajky, nechcela som ísť. No moje škvŕkajúce brucho ma prezradilo.

   Tak som teda zišla do kuchyne, kde som si sadla na stoličku a nechápavo sa pozrela na brata a otca, ako sa horlivo o niečom rozprávali.

   „Čo mi ušlo?“ spýtala som sa ich a nechápavo na nich pozerala.

   „Viktor znovu pracuje pre kráľa,“ povedala mi mama, keď sa ku mne naklonila. Pozrela som sa na ňu a potom znova na brata.

   „To vážne? Skvelé,“ zasmiala som sa a Viktor pomykal plecami.

   „Na trhu som stretol jedného rytiera, ktorý si ma pamätal. Hneď ma odporučil a som tam. No mrzí ma, že nebudem tak často doma,“ povedal a pozrel na otca.

   „To je v poriadku, synak,“ potľapkal ho po chrbte. „Dôležité je, že máš prácu, na ktorej ti záleží. A pevne aj dúfam, aby si zatkol všetkých zbojníkov,“ povedal mu vážne a ja som sa na nich hneď pozrela.

    „Tomu ver, otec. Bude to moja prvá splnená úloha,“ povedal a usmiali sa na seba. Mne však srdce bilo ako na poplach.

   Po raňajkách som išla von a hľadala Natalyu. Spočiatku som jej o Eidenovi chcela povedať, no vzápätí som si to rozmyslela. Nechcela som jej pridávať starosti a už vôbec nie takéto. Odrádzala by ma od toho a to som si nemohla dovoliť. Nie práve teraz, keď je to vec, ktorú som sa rozhodla urobiť sama.

   Našla som ju sedieť na tráve pri dome. Už sa na mňa nevrhla tak ako predtým, keď ma videla. Tentoraz sedela ďalej na tráve a sledovala mesto.

   „Čo sa deje?“ spýtala som sa jej a sadla som si k nej.

    „Ale nič, len sa mi to tu zdá zvláštne,“ povedala mi a ani sa na mňa nepozrela.

   „Zvláštne? Ako to myslíš?“

   „Také nové. Príde ti to tu ako domov? Mne teda rozhodne nie,“ pozrela na mňa a ja som nadvihla obočie.

   „Natalya? Si v poriadku?“ spýtala som sa jej a ona po mne zazrela.

   „Jasné, že som. Nebuď smiešna,“ prevrátila očami a ja som sa zasmiala. „Len konštatujem našu situáciu. Uvedomila si si, že si tu môžeme nájsť chlapcov? Môžeme sa dokonca aj zamilovať a potom byť šťastné.“

   „A ty si sa už zamilovala?“ spýtala som sa a ona sa rozosmiala.

   „To síce nie, ale mám k tomu veľký nábeh,“ povedala a pozrela sa na chlapca, ktorý prechádzal neďaleko nás. Usmiala som sa na Antonia a ten nám zakýval.

    „Antonio?“ spýtala som sa Natalyi a ona sa usmiala.

   „Nie je krásny? Podľa mňa veru áno,“ povedala zasnene a ja som sa zvalila na trávu.

   „Rob si čo chceš,“ povedala som a zatvorila oči.

   Predstavovala som si noc. Kam ma Eiden zoberie? Čo všetko mi v lese ukáže? Bola som si istá, že nebudeme sedieť na kraji lesa a pozerať sa na seba. Určite pôjdeme niekam do vnútra lesa, aby sme tak boli naozaj sami. Nemohla som sa noci už dočkať a nevedela, čo od radosti robiť.

   „Poď, pôjdeme sa prejsť,“ schytila ma Natalya za ruku a postavila. So smiechom som ju nasledovala, i keď som chcela ďalej snívať.

    Ruka v ruke sme sa prechádzali po uliciach a sledovali všetko okolo. Videla som samé nové tváre a nikoho známeho. Určite si už aj oni našli svoje nové domovy a už si v nich žijú. Niektorí mi trochu aj chýbali, no iní ani nie. Chcela som začať nový život a to stále platí.

   „Mohli by sme si kúpiť nejaké šaty, nie?“ usmiala sa Natalya a už si obzerala všelijaké stánky. Ja som však mysľou bola niekde inde.

   „Hej, mohli,“ odpovedala som jej, no ona si už obzerala veľa šiat. Založila som ruky na hrudi a premerala som si ju. „Čo si myslíš o zbojníkoch?“ spýtala som sa jej a bola som si istá, že ma ostatní nepočujú, pretože bol všade samý hluk.

   „Sú to zlodeji a vrahovia,“ povedala mi a obzerala sa v zrkadle. „Ale aj tak ich obdivujem.“

   „Vážne?“ Nadvihla som obočie a prekvapene sa na ňu pozerala. „Obdivuješ?“ spýtala som sa a ona sa na mňa pozrela a pomykala plecami.

   „No, áno. Vzopreli sa kráľovej vôli a to chce odvahu, nie?“ usmiala sa a žmurkla na mňa.

   „To je pravda. No čo myslíš, prečo sa vzopreli? Kvôli tomu, že niečo nemajú? Obe vieme, že táto krajina je naozaj dobre zabezpečená.“

   „Netvrdím, že nie, no oni museli mať dôvod, aby ho zradili. Aj náš kráľ má veľa nepriateľov v iných krajinách a aby mal aj svojich vlastných ľudí? Tak to je poriadne na nič.“

   „Myslíš, že mali dôvod ho zradiť?“ spýtala som sa a ona pomykala plecami.

   „Určite áno. Muselo to byť niečo naozaj veľké, pretože zbojníci pustošia túto krajinu už dosť dlho. Čudujem sa, že ich kráľ ešte stále nechytil,“ povedal a ja som sa pousmiala.

   „Možno majú dobrého vodcu,“ zamrmlala som a ona sa na mňa hneď pozrela.

   „To máš pravdu. Možno majú, no je na neho vypísaná tá najväčšia odmena,“ povedala a ukázala na plagát, ktorý bol na stene. Bol na ňom nakreslený muž a pod ním titulok VODCA ZBOJNÍKOV. Lenže ten muž sa na Eidena vôbec nepodobal. Vôbec by som netvrdila, že je to on.

   „Páni, až toľko?“ pozastavila som sa nad tou sumou a ona sa zasmiala.

   „Aj tak viem, že ho nechytia. Ak iných áno, jeho nie. Je prešibaný a rozhodne by sa nenechal len tak ľahko chytiť.“

   „Ale prečo sa vzopreli kráľovi?“ spýtala som sa a obrátila sa zamračene na ňu. „Čo im tu chýbalo?“

   „Ja neviem, zlatko,“ pomykala plecami. „To sa musíš spýtať priamo zbojníka,“ vyplazila mi jazyk a rozosmiala sa. „Ale to by som ti neradila. Sú známi svojou krutosťou. Určite by ťa iba zneužili a následne zabili. Taký zbojníci naozaj sú. Počula som,“ naklonila sa ku mne, „že ten ich vodca je z nich najkrutejší. Preto si ho zvolili za vodcu. Na bojisku vraj zabil veľa rytierov a ešte s nikým neprehral. S tým človekom by som sa teda stretnúť nechcela. To teda nie.“

   Zanechala vo mne neistotu. O zbojníkoch som takmer nič nevedela, no za tak krátky čas som jednému zachránila život, ďalší ma chceli zabiť a následne mi znova jeden z nich zachránil život. Možno bol ku mne milý, k iným nebol. Ao to jasne povedal: To je náš veľký šéf. Budeš ľutovať, že si nás niekedy sledovala. On totiž nemá pred nikým zľutovanie.

    Zmohol ma strach. Ako som sa mohla stretnúť s niekým takým? Ako ma to len mohlo napadnúť? Zabíja nevinných a je to zločinec, ktorý uteká neustále pred zákonom, aj pred kráľom. Porušil všetky pravidlá, ktoré robia človeka človekom a ja sa s ním mám stretnúť? Čo ma ťahá dopredu?

   Dobre som to vedela.

   „Tak čo, tieto môžu byť?“ spýtala sa ma nadšene Natalya a ja som na ňu s úsmevom pozrela. Mala pri sebe dlhé hnedé šaty, ktoré mali na rukávoch samé čipky.

   „Áno, sú nádherné,“ usmiala sa a ja som sa k šatám pohla tiež. Aj ja som si nejaké pekné chcela kúpiť, aby som sa večer Eidenovi páčila.

   Na tú myšlienku som však rýchlo zanevrela. Čo to so mnou je?

   V meste sme strávili pár hodín, ktoré boli plné nakupovania nového oblečenia. Ja som si najprv chcela kúpiť len jedny, no Natalya ma nahovorila aj na ďalšie a preto som jej vyhovela. No priečilo sa mi to. Hlavne keď po mne každá obchodníčka zazerala, ako na princeznú. Bolo mi to nepríjemné a rýchlo som sa odvšadiaľ pratala preč.

   „Myslím, že by si mala zbaliť nejakého princa. To by už aká paráda bola,“ zasmiala sa, keď sme išli cestou domov. Usmiala som sa na ňu, no rýchlo som ju rukou schladila.

    „Zabudni na to, Natalya. Máš rovnaké možnosti, ako aj ja,“ povedala som a ona sa zasmiala a mávla rukou.

   „Jasné, jasné, no môžem snívať, nie?“ Pobozkala ma na líce a utekala preč. Zasmiala som sa na ňu a išla inou cestou smerom k domu.

    „Ahoj, Tatiana,“ ozvalo sa za mnou a ja som sa obrátila. Antonio sa na mňa žiarivo usmieval a ja som si spomenula na slová, ktoré povedala Natalya.

   „Ahoj, ako sa máš?“ spýtala som sa so slušnosti a on mi hneď vzal tašky. Usmiala som sa na neho a spoločne sme išli smerom k domu.

   „Výborne. Dnes sme s otcom boli na rybách, tak sme sa zabavili. Chytil som veľa rýb.“

   „To ma teší. Počuj, ty niekde pracuješ?“ spýtala som sa ho a on prikývol.

   „Vieš, my vlastníme jednu krčmu. Neďaleko odtiaľto,“ ukázal za seba. „Pracujem tam a je to tam skvelé. Čo ty, našla si si prácu?“

   „Nie, moji rodičia si myslia, že som priveľmi mladá,“ usmiala som sa na neho a zastavila som sa kúsok od nášho domu.

   „To máš dosť blbé, ale ty to zvládneš.“

   „Dúfam. Ďakujem ti za pomoc, Antonio, no budem už musieť ísť,“ povedala som a nahla sa pre tašky. Usmial sa na mňa tiež a podal mi ich. Nenápadne sa nám stretli aj ruky, no zatiaľ čo ja som si z toho nič nerobila, jemu išli oči vypadnúť z lebky. „Tak ti ďakujem,“ otočila som sa, že pôjdem, no zastavil ma.

   „Stretneme sa? Chcel by som ti ukázať mesto,“ povedal nadšene, no ja som taká nadšená byť nechcela.

   „Uvidím, prepáč mi, ale už budem musieť ísť. Maj sa,“ povedala som a ako blesk som išla smerom do domu. Počula som, že chcel ešte niečo povedať, no nenechala som mu priestor. Musím ho rýchlo dať dokopy s Natalyou, pretože ma jeho dvorenie otravuje.

   Pozdravila som sa mame a odišla do izby, z ktorej som až do noci nechcela vyjsť. Chcela som sa pripraviť na noc a na to, kam ma Eiden zoberie. Bola som nadšená, no v hĺbke duše som vedela, že to nie je správne.

   Kráľovi rytieri raz prišli do našej dediny a povedali nám isté zákony ohľadom zbojníkov. Čítali nám veľa zákonov a keď som si na to spomenula, ich varovné slová sa mi stále ozývali v hlave:

   Keď uvidíte nejakého zbojníka, vašou úlohou je ho zadržať a predložiť spravodlivosti.

  Pri strete so zbojníkmi je vašou úlohou, v mene kráľa, brániť každého občana aj vlastným životom.

   Pomáhanie alebo ukrývanie nejakého zbojníka sa trestá smrťou.

   Kto by sa vzoprel kráľovej vôli, je považovaný za zbojníka a tým je odsúdený k smrti.

   Kruté zákony voči zbojníkom nemajú nikdy výnimku. Dobre som vedela, čo ma čaká, keby pomôžem nejakému zbojníkovi. Dobre som vedela, že keby ma niekto uvidel, som odsúdená k smrti. No úplne som na zákony zabudla, keď rytier nemilosrdne bojoval s Eidenom. Vedela som, že to nie je správne, no aj tak som mu zachránila život. A aj keď som poznala pravidlá, aj tak som sa rozhodla s jedným z nich stretnúť. No prečo? Kvôli čomu?

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sila prísahy - 6. kapitola: