Skupina ,,Masky

Toto je naša prvá a zároveň spoluautorká poviedka na tejto stránke. Príbeh je o troch dievčatách, ktorým sa život z jedného dňa na druhý zmenil. Spoznávajú nových ľudí a získavajú nové známosti. Nadviažu vzťahy, budú mať trapasy. Keď chcete vedieť ako to bude, aké trapasy budú mať prečítajte si našu poviedku. Dúfame či sa vám naša poviedka bude páčiť. Vaša Kikush a Sada010

27.10.2010 (18:00) • • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 473×

1. kapitola - Veľká náhoda

Sandra:

Ležala som v posteli dokým niekto neodostrel závesy a nevykúkalo na mňa slnko. Je to krásny pohľad. No zároveň mi aj oznamuje, že musím vstávať do školy. Z môjho premýšľania ma vyrušil mamin hlas.

„Sandra, vstávaj. Zmeškáš školu,″ hovorila to pokojne. Asi musela zistiť, že na mňa krik neplatí. Dnes mám nejakú zvláštnu náladu. Výnimočne som sa tešila do školy čo sa mne nepodobá pretože sa stretnem s mojimi najlepšími kamoškami, s ktorými som sa nevidela celé prázdniny.

Obliekla som si na seba jednoduché tričko s nepotrhanými džínsami. V škole nám totiž určujú ako sa máme obliekať. Už mi to lezie na nervy! Schmatla som mobil so slúchadlami a vyšla som z dverí. Nevyšla ale priam letela. Prešla som schody a dostala sa k dverám. Keď som vyšla z dverí počula som iba mamin hlas ako ma volá aby som neponáhľala a dávala pozor.

Nedávala som pozor na cestu. Celú cestu som bola nadšená, že uvidím svoje najlepšie kamošky. Vždy si s nimi užijem veľa zábavy a vyvádzame rôzne sprostosti. Prešla som cez poloprázdnu cestu. Práve som prechádzala popri ihrisku a tancovala počas rytmu keď som do niekoho vrazila. Určite si myslí, že som cvok pomyslela som si.

No keď som sa stavala zo zeme uvidela som muža v čiernom obleku. Určite bude nafúkaný zase moja mimoriadna myšlienka.

„Slečna....ste v poriadku?″ mal veľmi hrubý a chrapľavý hlas.

„Á-áno,″ koktala som. Premeriaval si ma zvláštnym pohľadom.

„No viete,″ zjavne nevedel čo povedať. Očividne sa ma chce niečo opýtať.

„Nechcela by si účinkovať v jednej kapele?″ vybafol na mňa.

Pozrela som sa naňho pohľadom. Čo ste padli z Marsu? Premeriavala som si ho stále tým istým pohľadom. Neverila som mu. Čo by taký pán robil pri detskom ihrisku? Zjavne to bola pravda pretože čakal moju reakciu. Nakoniec som mu uverila.

„No áno. Prečo nie?″

„Dobre. A ešte niečo. Nepoznáš nejaké ďalšie dve dievčatá, ktoré by účinkovali s tebou?″

„Áno. Poviem vám kde ich nájdete. Sú to moje najlepšie kamošky.″

„Dobre. A bolo by to vynikajúce. Najlepšie priateľky v jednej skupine. To sa nevidí každý deň.″

„To je super neviem sa dočkať kedy im to poviem.″ Začala som skákať od radosti. Ale zrazu som si uvedomila, že mám školu.

„Prepáčte ale musím sa poponáhľať do školy. A už ich chcem aj tak vidieť. Cez prázdniny sme neboli spolu.″

„To nie je problém. Odveziem ťa a hneď ma s nimi zoznámiš. A keď ti nebude vadiť tvoje povinnosti teraz začínajú.″

„Chcel by som vás aj s priateľkami počuť spievať a vypýtať vás zo školy. Musíme vám ukázať vaše nahrávacie štúdio. A ešte rád by som vám predstavil niekomu.″

„Ok.″ Malo to vyznieť, že mi na tom nezáleží. Ale bol to opak pravdy. Veľmi mi na tom záležalo. A komu nie? Všetci by na mojom mieste skákali a výskali od radosti. Ale ja ako správna diplomatka nie. Zatiaľ som nastúpila do elegantného čierneho Mercedesu s koženými sedadlami. Takýto luxus som ešte nevidela. No videla ale bolo iba v telke alebo na obrázku. Z môjho rozmýšľania ma prerušilo vypnutie motora. Museli sme byť už pri škole. Takže som vystúpila a čudovala som sa, že sme tu tak rýchlo a žijem.

Vstúpili sme do školskej budovy číslo 2. keď mi povedal.

„Mohla by si sem prísť aj s tvojimi priateľkami? V minulosti som nemal školu príliš v láske.″

„Dobre. Idem″

Po týchto slovách som odišla a očami som chodila po dave žiakov školy. Zbadala som ich pri vchode do jednej z tried. Hneď som za nimi utekala ako nadšený psík čo krúti chvostom.

„Neverili by ste mi čo sa mi stalo.″

Okamžite som im všetko presne do písmenka prezradila. Očividne mi neverili pretože to prezradili ich výrazy. Nakoniec som im položila najdôležitejšiu otázku na svete. Nebola najdôležitejšia ale v tejto chvíli áno.

„Tak čo? Idete do toho so mnou?″

Veľmi ma napínali. Nevedela som čo mi obi dve odpovedia. Nakoniec po dlhšom premýšľaní sa ozvali s odpoveďou.

„Samozrejme, že...

Dúfame, či sa vám páčila. Ďalšiu pridáme keď u predchádzajúcej bude 5 komentárov. Nemalo by to cenu. Máme málo času keďže je škola. Ďakujeme. Kikush a Sada010

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Skupina ,,Masky" - 1. kapitola:

8. LynVonNightlight přispěvatel

15.11.2010 [21:25]

vždy hovorím, kto má písanie rád, čas si nájde... aj keď je škola

7. MirrorGirl454 přispěvatel

31.10.2010 [9:20]

A toto piaty, heh. Emoticon Prosím, aspoň pridajte druhú kapitolu, ja milujem hudbu a vždy som chcela byť v nejakej kapele, tak prosím, aspoň nech si o tom môžem prečítať.

6. MirrorGirl454 přispěvatel

31.10.2010 [9:19]

Toto je štvrtý. Emoticon

5. MirrorGirl454 přispěvatel

31.10.2010 [9:19]

Toto je tretí. Emoticon

4. MirrorGirl454 přispěvatel

31.10.2010 [9:18]

Toto je druhý. Emoticon

3. MirrorGirl454 přispěvatel

31.10.2010 [9:18]

Naozaj ma to zaujalo, heh. Emoticon Al keď hovoríte, že potrebujete 5 komentárov, tak potom toto je prvý.

Smazat | Upravit | 27.10.2010 [14:34]

Texie: My to nepíšeme kvôli pochvalám a komentárom. Nás písanie baví ale nemáme na to dosť času keďže je škola. My sme chceli iba vedieť či sa to bude niekomu páčiť.

1. Texie admin

27.10.2010 [0:06]

Vaše povídka není špatná, ale musím přiznat, že nejvíce mě na ní zaujal váš dodatek. Vyznívá, jako by jste psaly jen pro komentáře a pochvaly a jinak vás psaní téměř snad i obtěžuje.
Nechtěla bych se vás děvčata dotknout, ale s tímto přístupem (čili že vás psaní nebaví) je tohle docela zbytečné.