Skupina

Udeje sa tu pár rozhovorov. Akých?
Sada010 a Kikush

20.12.2010 (18:00) • sada010 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 519×

6. kapitola

Sandra:

Keď sme sa nejakým zázrakom dostali z bazéna, chceli sme sa ísť osušiť do domu. No teraz som si spomenula, že tu nemám náhradné oblečenie.

„Baby, máte tu niečo na prezlečenie?“ opýtala som sa zdesene.

„Nie.“

„Nie. Vôbec ma nenapadlo, že by ma mohol niekto sotiť do bazéna,“ hovorila naštvane Kika.

„A do...“

„Ale máte. Jeff vám už niečo kúpil. Však bol včera v Paríži,“ povedal jeden z chalanov.

„OK. Idem sa pozrieť,“ povedala som namyslene a zmizla do svojej izby. Na dverách som našla lístok, na ktorom bol odkaz od Jeffa:

Za týždeň koncert. Napíš si to do mobilu, aby si na to nezabudla. Jeff.

Vstúpila som do izby. Na zemi ležali nákupné tašky. Bola nich plná podlaha v mojej izbe. Začala som si ich prezerať. Boli úžasné a od rôznych svetových návrhárov. Nechcela som si ich však obliecť pretože sa bojím, že ich zničím. Tá moja šikovnosť. Tak som si obliekla najobyčajnejšie veci, ktoré som našla v mojom šatníku.

Keď som vyšla z mojej izby, tak som na malý okamih pozrela na hnedé dvere a v duchu som dúfala, že práve teraz vyjde z izby a ja ho stretnem. Ale nevedela som prečo to chcem. Nestalo sa tak.

„Kika!“ zakričala som.

„Áno. Čo chceš?“ opýtala sa ma so zvedavosťou v očiach.

„Máš číslo na Jeffa?“

„Áno. Prečo?“

„Dnes je piatok, že?“

„Áno. Ale stále nechápem prečo?“

„No tak mi ho daj,“ netrpezlivo som hovorila. Zatiaľ kým som hovorila Kika vytiahla mobil a začala nahlas diktovať číslo.

„Spokojná?“ opýtala sa ma na záver.

„Jasné, že hej.“ To už som vytáčala Jeffove číslo.

„Ahoj Jeff.“

„No. Môžeme si urobiť pyžamový večierok. Iba dievčatá.“ Na poslednú časť vety som dala dôraz.

„Áno.“

„OK. Prosím ťa vybavíš to za nás a povieš to naším mamám?“

„Jasné.“

„Ďakujem. Niečo si proste vymysli. Napríklad, že máme starosti s albumom.“

„Samozrejme.“

„Ďakujem moc pekne.“ No to už som zakričala na celú vilu.

„Tak čo. Môžeme?“

„Jasné. Poďme to povedať Katke,“ povedala som a chytila ju za ruku. Keď sme prišli k jej dverám chytila som kľučku na dverách a otvorila ich. A zrazu som uvidela Katku s Lewisom ako sa bozkávajú. Ani som nevidela, že je niečo medzi nimi.

„Videla si to?“ opýtala som sa Kiki keď som zatvorila dvere.

„Áno.“

„Vedela si to?“

„E-e...“

„OK. Uvidíme sa neskôr. Teraz musím ísť ešte niečo zariadiť. No sľúb mi, že sa nezapletieš s tým, no s tým...“

Ako som jej to mala slušne povedať?

„Sandra ja už som sa...“

„Čo? Ako to, že sa to vždy dozviem posledná?“

„No ty si mala iné starosti ako naše vzťahy.“

„To nie je pravda,“ snažila som ju presvedčiť o opaku.

„Ale je. Ty nemáš ani svoje vzťahy vybavené.“

„Aké? Veď ja žiadne nemám.“

„Ale však vieme, že ty a Patric.“

„To nie je pravda. Medzi mnou a ním nič nie je.“

„OK. Už sa nehádaj. Nechaj to tak.“

„OK. Tak pá.“

Išla som okolo Patricovej izby a začula som hlasy. Nedalo mi to a musela som ísť počúvať.

Patric:

„Vieš ako dobre sa bozkáva?“

„Nie. Ale prečo si z nej tak na mäkko?“

„Pretože je trochu rozmaznaná, trochu crazy, trochu úžasná a všetko. Proste je to ona. Na nikoho sa nehrá,“ znelo to asi moc staromódne.

„A koľkokrát si sa s ňou bozkával?“

„Dva.“

„Takže tretí krát sa s ňou vyspíš?“

Sandra:

Keď som to začula vošiel do mňa taký veľký hnev, že by som dokázala vraždiť. Otvorila som dvere a vošla tam ako nejaká fúria. Obidvaja na mňa pozerali akoby som spadla neviem odkiaľ. Prišla som k Patricovi, chytila som ho a dala mu pusu. Tá pusa nebola obyčajná. Bola úžasná no zároveň hrozná. Pustila som ho a otočila som sa k Nateovi.

„Tak vidíš. Tretia pusa a nikto sa s nikým nevyspal.“

„Nabudúce keď budeš hovoriť si over či všetci súhlasia,“ povedal Patric.

„OK?“ opýtala som sa skôr rečníckou otázkou.

„Bye, bye.“ Po tomto som odišla do svojej izby. Tam ma čakala Kika s Katkou.

„Čaute. Musím vám niečo povedať.“

„Čo?“ spýtali sa jednohlasne.

„Zase som dala Patricovi pusu.“

„Moment. Čo vlastne k nemu cítiš?“ spýtala sa ma Kika.

„No keď ja neviem. Niekedy ho mám veľmi rada a niekedy ho priam z duše nenávidím.“

„Ty si doňho,“ povedala Katka.

„Nie som a nebuď malá.“

„OK. Ale aj tak si doňho,“ odvetila pokojne a môj hnev si nevšímala.

„Dobre. Tak možno som. A čo?“

„Poďme sa radšej prezliecť a spať. Veď už je ... 22:22“

„Prajem si aby...“ ani sama so nevedela čo si prajem. Ale vykríkla som:

„Mám!“ vykríkla som ako prvá. To znamená, že sa mi to splní. Aj keď neviem čo. Kika s Katkou si išli pre pyžamo a ja som si zatiaľ išla umyť zuby. No zarazila som sa. V kúpelni som zbadala Patrica. To nie je možné! On počul celý náš rozhovor?

„Koľko si počul z toho nášho rozhovoru?“

„Skoro všetko.“

„A?“

„No chcem ti povedať, že ťa mám naozaj rád.“

Však aj ja teba. Chcela som mu to povedať ale nedokázala som to.

Autor: sada010, v rubrice: Povídky » Na pokračování