Skúsme to! 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Pokračovanie príbehu...

12.11.2010 (16:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 527×

1. kapitola - Láska? Nie!

Kiara

Keď sme sa konečne vymotali s toho víru, dopadli sme do lesa. Deti začali plakať, lebo spadli dosť nepekne. Ja som sa postavila a pozrela na Chrisa s otázkou v očiach.

„Sme niekde v Škótskych lesoch, ale netuším kde.“

Prikývla som a pozbierala som sa zo zeme. Schytila som Le Fay a hojdala si ju v náručí. Elizabeth zobrala zo zeme malého Henriho a postavila ho na nohy. Predsa bol väčší ako Lee, a keď konečne prestal poťahovať, začal sa zvedavo obzerať po lese. Ja som sa postavila, ale Lee som nepustila. Plakala mi do ramena. Musela byť hrozne vystrašená. Obzrela som sa okolo seba a neďaleko som uvidela jazero. Pevným krokom som sa k nemu vydala a všetci cupitali za mnou. Jazero bolo tmavomodré a odhadom hlboké asi tridsať metrov. To neveštilo nič dobré. Na dne mohli žiť tvory od výmyslu sveta. Pozrela som sa na ostatných a pokrútila hlavou.

„Tu nemôžeme ostať.“

„Kam inam by sme išli? Nevymýšľaj!“ odporoval Phill.

„Má pravdu,“ prisviedčal mu Chris.

Porazene som sklopila hlavu a Lee položila na zem. Prešla som nad jazero a pozrela sa dole. Videla som tam dlhé potvory s podobou ryby. Pokrútila som hlavou, veď tu nemôžeme ostať. Bohvie, čo v tom jazere žije. Čo ak nás to v noci napadne? Musíme strážiť.

„Dobre, ostaneme tu, ale budeme sa striedať na stráži, som prvá,“ Chris chcel niečo namietnuť, ale keď som na neho pozrela prísnym pohľadom zavrel ústa a sklopil oči. Videla som na nich, že si oddýchli.

Zotmelo sa a ja som si sadla ku brehu jazera. Ostražito som ho pozorovala. Pár krát sa mi zazdalo, že som nad hladinou zazrela oči. V každom prípade som mala strach. Bála som sa ako nikdy pred tým. Po chrbte mi behali zimomriavky a ja som mala veľmi zlý pocit. Po pár hodinách som ospalo privierala oči. Vtedy ma napadlo, že by sme si mali vymeniť stráže. Postavila som sa a otočila. Pomaly som prechádzala k ostatným keď ma okolo krku chytilo niečo veľmi slizké. Začalo ma to dusiť, do tváre sa mi nahrnula krv. Už som nemohla dýchať a pred očami sa mi zahmlilo. Zavrela som oči a pohltila ma temnota.

Okolo seba som počula hlasy, ale nemohla som rozlepiť oči. Len som ležala a cítila ako ťažko dýcham. Krk som mala opuchnutý a hrdlo mi zvierala divná sila. Ležala som len tak v tme. Aspoň si myslím, že ležím. Z ľaku som otvorila oči a vtedy som zbadala, že sa potápam pod čiernu hladinu. Snažila som sa vyplávať ku hladine, potrebovala som kyslík. Zavrela som oči a nechala sa unášať vodou. Nemala som sily na to aby som vyplávala. Vtedy, ma niečo chytilo a vytiahlo nad hladinu. Sípavo som sa nadýchla a ďakovala Bohu, že sa dožijem ďalšieho dňa. Otvorila som oči a pohľad mi smeroval do očí nado mnou. Boli farby tekutej čokolády a dívali sa na mňa zo strachom a láskou? Nie, to je hlúposť. Nesmiem si nič namýšľať. Akoby ma mohol niekto ľúbiť. Zavrela som oči a otvorila ich o niečo neskôr. Nikto vedľa mňa už nebol. Doľahla na mňa únava a ja som zaspala.

Ludvigova pevnosť

„Máte nejaké stopy?“ Ozval sa mocný hlas.

„Pane, my hľadáme a vieme, že sú niekde v Škótskych lesoch, teda aspoň boli, už znova ušli.“

„Takto ich nedostaneme, musíme im nastražiť pascu.“

„Ale ako? Sú prefíkaný, len tak ľahko ich nedostaneme.“

„Niečo vymyslíme, potrebujem len nápady.“

„My, nás nič nenapadá.“

„Potrebujem o tých deckách vedieť všetko čo vás napadne! Hneď!“

„Môžeme ísť do archívu.“

„Rýchlo, len tu strácame čas, no tak bežte!“

Prológ - Zhrnutie - 2. kapitola

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování