OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Skúsme to! 2. kapitola

14.11.2010 (20:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 659×

2. kapitola - Späť domov

Keď som precitla ležala som na mäkkej tráve a v nose ma šteklila vôňa čerstvo upečenej slaninky a uvarenej kávy. Otvorila som oči a poobzerala sa okolo. Prvú som si všimla svoju rodinu, našťastie tu boli všetci. smiali sa pri raňajkách a ani sa neobťažovali pozrieť na mňa. Prišlo mi to ľúto, ale neriešila som to. Potom som si všimla, že ležím pod mohutným stromom a na východe sa rozprestierala obrovská pláň, ktorej nebolo vidieť na koniec. Slnko sa mi týčilo nad hlavou a po oblohe plávali obláčiky v ktorých som si predstavovala malé ovečky, cupkajúce po lúke predo mnou. Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Okrem tých voňavých raňajok som cítila rôzne kvety, od púpavy až po nezábudky. Počula som spievať vtáčiky v korunách stromov a šušťanie lístia a trávi. Tiež vietor, ktorý sa lámal o les. Postavila som sa a pozrela sa na rodinu, stále sedeli. pomalým krokom so prešla k nim a pohodlne sa usadila. Ustarostene na mňa pozreli a ja som im venovala jeden veľký úsmev.

Uvedomila som si, že po tej, nazvime to nehodou, som svet vnímala ináč. všetko bolo krajšie a farebnejšie. Nepociťovala som zlosť, vlastne som sa nemohla hnevať ani na Clemensa, to bol mág, ktorý mi zabil rodičov a sestru. Tešila som sa z každého nového dňa, či bol škaredý, či slnečný alebo mrazivý. Naučila som sa žiť na plno, každú chvíľu som si vychutnávala a robila som to, čo ma robilo šťastnou. Ničoho a nikoho som sa nebála. Viac som sa usmievala a na nikoho nepozerala škaredo, ani keď ma vytočili, vždy som len mávla rukou a povedala som si, že sa to vyrieši.

Postavila som sa a poobzerala sa. Zdalo sa mi, že tu nie som sama. Možno ma niekto sledoval. Nie, to sa mi musí zdať. S trasúcimi nohami som sa pobrala k rodine. Išla som po tej ceste čo som prišla, ale stále sa mi zdalo, že ma niekto sleduje. Odhŕňala som kríky pred sebou a opatrne prešľapovala korene stromov. Začula som prasknúť vetvičku a obzrela som sa. Pohľadom som smerovala do najhustejších kríkov, ale nikoho som neuzrela. Pohla som a ďalej a potkla sa. Tvrdo som dopadla na ruky a oškrela si kožu. Začali mi vytekať dva malé pramienky krvi. Niečo za mnou sa pohlo a ja som mala len pár sekúnd na to, aby som si okolo seba vytvorila obranný štít. Tariemence. Okolo mňa sa vytvorila niečo ako bublina a ja som sa vydesene pozerala pred seba. Potom ma pochytil šialený záchvat smiechu. Predo mnou stál Chris a tváril sa nechápavo. Ja som len pokrútila hlavou a pozrela na neho. Vydal sa ku mne, asi sa chcel uistiť, že som v poriadku, ale narazil na môj štít, ktorý mu bránil v prístupe. Intariem. Ochranná bublina sa rozplynula a Chris sa ku mne priblížil.

„Si v poriadku?“

„Prečo si ma sledoval?!“ Vybafla som na neho.

„Ja...“ Vetu nedokončil len sa na mňa  ospravedlňujúco pozrel.

„Nič ti nie je?“ Spýtal sa znova a chytil ma za ruky, aby mi pomohol postaviť sa. Škaredo som na neho zazrela a vyvliekla sa. Postavila som sa a otočila som sa k odchodu.

Čo si o sebe myslí. Sledovať ma. Mňa! Ako keby som na seba nevedela dať pozor. Ja viem kúzla o ktorých sa jemu ani nesnívalo. Viem sa o seba postarať,  nech ide do čerta.

Opäť som si pomaly vykračovala lesom, keď som zbadala niečo nezvyčajné. Na čistinke po mojej pravej strane stálo asi tridsať upírov. O niečom sa dohadovali snažila som sa započuť o čom, ale nemohla som sa priblížiť. Ešte kúsok a ucítili by ma. Rozbehla som sa k svojej rodine. Musíme vypadnúť, lebo sa nám môže niečo stať. Prebehla som na druhú stranu lesa, stočila sa doprava a uvidela som ich ako sedia pri potôčiku.

„Musíme vypadnúť,“ dostala som zo seba horko ťažko, pretože som bola až príliš zadýchaná.

„Kde je Chris?“ Spýtala som sa, keď som si všimla, že tu nie je. Všetci do jedného mykli plecami. Teraz tu nie je? Keď musíme odísť, och ja ho zabijem.

„Musíme ho čo najrýchlejšie nájsť.“ Keď som to dopovedala z lesa sa vynoril Christian a smutne sa díval pred seba.

„Chris, môžeš si švihnúť?“ Zakričala som na neho, on zdvihol hlavu a pozrel na mňa zamysleným pohľadom. Zamračila som sa na neho a on rýchlo dobehol.

„V lese som videla upírov istotne vedia, že sme tu, musíme zmiznúť a potom zistiť prečo nás vždy nájdu.“ Dokončila som a pozrela sa na Philippa. Z nejakého dôvodu som upodozrievala práve jeho. Možno podľa jeho správania. Pohľad mi oplatil a pochytali sme sa za ruky. Všetci sa na mňa uprene pozreli. Ja som sústredene zavrela oči a jediné miesto, ktoré ma napadlo bol Birchwood. Moja rodná krajina. Birchwood, Birchwood, Birchwood. O chvíľu sa mi zdvihol žalúdok a ja som vedela, že letíme. Neviem kde sme boli teraz, tak neviem ako dlho budeme letieť. Stále som mala zavreté oči a myslela som na svoju vlasť. O chvíľu som pocítila pod sebou vysokú trávu a mäkko som dopadla na nohy. Ostatný to šťastie nemali a popadali okolo mňa. Poobzerala som sa okolo seba. Stojíme pri poli čo leží úhorom. Vlniace pahorky striedajú plytké údolia. Stojíme vo vysokej tráve a za chrbtom sa nám dvíhajú obrovské rozložité duby. Obloha naberá odporne sivú farbu, akoby odrážala popolavú farbu polí. Nič mi tu nepripomína Hustú zlatistú trávu, čo sa po väčšine roka vlní vo vetre na lúkach okolo Birchwoodu. Stromoradie na okraji poľa je také čierne, že jeho farba hrá domodra ako havranie perie. Na prvý pohľad je zrejmé, že je to neobývaná pustatina. Ach, môj Birchwood, pamätám si ho plný ľudí, nádherných kvetov s ktorých som si viazala kytičky, Kvitnúcich líp, ktoré rozvoniavali celé leto. Bzučanie včiel, ktoré sa potulovali krajinou a hľadali rozvoniavajúce kvety plné sladkého nektáru. Zavrela som oči a všetko som si predstavila ako to bolo pred tým. Pred tým ako sem vtrhli „jeho“ muži a nevyvraždili všetko po okolí.

1. kapitola - Zhrnutie - 3. kapitola

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Skúsme to! 2. kapitola: