Skúsme to! 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Dejú sa divné veci, ako to, že jej sestra žije? Ako je možné, že ju vlastne našla?

15.11.2010 (17:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 477×

3. kapitola – Medailón a sestra

Po poli sa blížila divná postava. Moja rodina bola za mnou a ležala v tráve a usmievala sa na slnečný deň. Ja som tej postave vyšla na proti. Okolo seba som vytvorila ochranný štít a preniesla som ho nad svoju rodina. Istým krokom som sa blížila k tej postave ktorá sa mi už začala črtať pred očami. Bola to žena nižšieho vzrastu, okolo tváre jej šľahali vlasy čierne vlasy a upierala na mňa svoje modré oči. Vyzerala strašidelne. Keby som sa s ňou stretla v nejakej tmavej uličke, asi by som vzala nohy na plecia. Zastala predo mnou a pozrela na mňa divným pohľadom.

„Predsa si prišla.“ Ten hlas, nie to nie je možné.

„Myslíš si, že si sa zbláznila?“ Začala sa okolo mňa prechádzať. Snažila som sa neobzerať, chcela aby som sa jej dívala do tváre.

„Nie, som to ja, Katherine.“ Nie, veď ona je mŕtva. Snívam? Chcem sa zobudiť. Chcem precitnúť s tohto hrozného sna. Pozrela mi na zápästie. Ešte som jej pred oči zdvihla ruku. Nemala som tam to čo čakala. Moje zápästie zdobila červená stužka a nie ten medailón. Výraz v jej tvári sa zmenil. Už sa nedívala posmešne, črty sa jej vyrovnali a pozerala na mňa s kamennou tvárou. Vedela som, že to v nej vrie. Uškrnula som sa na ňu a stiahla som ruku.

„Prečo nenosíš ten medailón!“ Nadvihla som plecia a môj úsmev sa rozšíril.

„Kde si ho dala? Počuješ kde ho máš!“

„Je preč, navždy.“

„Čo si s ním spravila! Počuješ! Daj ho sem, okamžite!“ Cítila som ako sa niečo v mojom štíte hýbe, určite počuli krik.

„Nemám ho, keď ma Ludv...“ Nestihla som to ani dopovedať.

„Nevyslovuj jeho meno! Nevyslovuj ho!“

„... igovej pevnosti hodila som ho do fontány osudu. Poznáš ju, nie? Je to tá, ktorá pohlcuje všetku magickú silu, ten medailón je bezcenný!“

„Ty špina, ako si mohla!“

„Načo by mi bol! Nechcela som byť netvor!“

„Daj mi ho, aj keď nemá cenu, ja ho chcem!“

„Nemám ho, keď stratil svoju moc rozbila som ho niekde, mm, počkaj musím si spomenúť.“

„Neštvi ma!“

„Načo ti je, aj tak máš svoj.“

„Nie nemám, zničil sa pred rokmi, keď napadli našu dedinu, je po ňom.“

„Aha, a ty si dúfala, že môj ti ho nahradí čo? Že za mnou len tak prídeš, akoby sa nechumelilo a budeš chcieť ten môj? Zabudni, nikdy by som ti ho nedala!“

„Prosím!“

„Neviem kde je! Keď som ho zničila chytili ma opäť a zobrali mi ho!“

Teraz sa predo mnou roztriasla. Chytil ju amok a ona sa mi zložila ku kolenám.

„Za to zaplatíš,“ šepla a premiestnila sa pocítila som taký silný náraz do môjho štítu, že som spadla. Bolesť v mojej hlave sa stupňovala a ja som sa roztriasla od horúčky. O chvíľu sa ozval jej smiech a bolesť prešla. Ja som sa však neprestávala triasť. Už som nemala silu udržať štít, tak som ho zrušila. Klepala som sa na zemi a v mojom tele sa striedala horúčka a zimnica.

„Už je dobre,“ ozvala sa mi pri uchu, pocítila so ako ma niekto zobral na ruky a potom som už nevnímala nič, okrem choroby. Snažila som sa zaspať, ale nešlo to. Pocítila som ako ma pokladajú do niečoho mäkkého. Hlavu som mala v plameňoch. Zrazu mi prišlo tak zle, že som to nevydržala a vyvrátila som obsah svojho žalúdka. Príjemne sa mi uľavilo a ja som unavená zaspala.

„Ahoj, Kiara. Čuduješ sa, že som v tvojich snoch? Ja môžem čo ma len napadne, vieš, že som bola vždy o trochu mocnejšia ako ty. Ale v niektorých veciach si predsa len lepšia. Vieš ja som vždy chcela čítať myšlienky, to jediné ti závidím.“

„Bež preč, zmizni.“

„Ale, ale, Niekto sa nám bojí. Chcem vedieť čo by sa stalo, keby som ti vyvraždila tú tvoju slávnu rodinku? Há?“

„Nie, prosím. To neurobíš.“

„Ak ma ešte raz pekne poprosíš.“

„Choď preč!“ zakričala som a v mojej hlave sa otvorila tá časť ktorú sa snažím už toľké roky zavrieť bezpečne v sebe. Moje oči zaliala tma a z úst mi vyšiel nezmyselný prúd slov. Okolo mňa to vybuchlo a opäť som sa ponorila do tmy.

2. kapitola - Zhrnutie - 4. kapitola

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování