OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Skúsme to! 6. kapitola

28.12.2010 (20:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 639×

6. kapitola – Mám na výber?

Sadla som si na útes a po tvári mi začali stekať slzy. Prečo ja? Prečo práve ja musím nosiť na chrbte takú ťarchu? Hlúpy medailón! Buchla som päsťou do skaly a do očí mi vyhŕkli tento krát slzy od bolesti. Ešte aj toto. Už som to nevydržala a zrútila sa na zem. Objala som si kolená a prepadla v hrozitánsky plač. Tak veľmi mi chýba predošlý život. Nemala som za seba žiadnu zodpovednosť. Všetko bolo tak ľahké. Teraz sa musím starať o malé deti a mám pocit, že to nezvládam. Nepočúvajú ma, robia si zo mňa srandu. Keby som tu nebola, tak im ani nechýbam. A to ma mrzí najviac. Ja ich ľúbim, bez nich by som si svoj život nevedela predstaviť, ale je to ťažké. Je ťažké byť matkou v sedemnástich. Je to priam nemožné. Keby im nezabili rodiny bolo by im lepšie. Mali by zázemie, nemuseli by lietať po celo svete, len aby boli v bezpečí. Možno by naozaj bolo lepšie využiť medailón na ich ochranu. No je to nebezpečné, keby sa jeden z nich stratil, neboli by sme schopný ho nájsť.

„Pomôžem ti,“ ozval sa mi Chrisov hlas pri uchu. Potom ma objal a zdvihol zo zeme. Prvý krát po dlhej dobe mi bolo príjemne. Jeho vôňa ma zbavovala zmyslov, podmaňovala si ma. Teplo, ktoré vyžarovalo jeho telo ma upokojovalo. Cítila som, že nie som sama, že niekto so mnou drží. Odtiahol ma a ja som mu nesmelo pozrela na tvár. Zotrel mi poslednú slzu a nežne na mňa pozrel. Mala som chuť mu opäť skočiť okolo krku, no prišiel Phlip. Zapýrila som sa a odstúpila som od Chrisa.

„Keby som vás nepoznal, myslel by som si, že robíte niečo...“ namiesto dopovedania si odkašľal a pozrel preč. Aj ja som zbadala obzor a zistila, že už je celkom tma. V tom sa na vzdialenom útese od lesklo svetlo. Môj medailón zažiaril, ale opäť zhasol. Musím tam ísť, keď všetci zaspia.

„Kde máš stužku?“ Strhla som sa zo zamyslenia a pozrela sa Philipovi do očí. Stužku som vytiahla z vrecka a ukázala im medailón, ktorý sa mi kolísal na ruke.

„Tak preto si plakala,“ skonštatoval Chris s popri tom zazrel na Philipa, akoby mu niečo zjedol.

„Stretla som Kate a ona mi ho dala. Dopekla, nechápem ako sa jej ho podarilo nájsť.“

„To je ten medailón čo ti splní každé želanie?“ Chris sa naň zadíval s čudným leskom v očiach.

„Tak to nefunguje!“ Podráždene som vykríkla a ruku si strčila za chrbát. Pozrela som na miesto kde sa opäť zalesklo svetlo. Rozbehla som sa za ním, no nedávala som pozor pod nohy a pošmykla sa. Nohy mi zleteli dolu útesmi. Vystrelila som ruky a niečoho sa zachytila. Nohami som šmátrala v tme a snažila sa o niečo zaprieť.

„Kiara, kde si?“ Šepkal Philip. Mávanie nepripadalo do úvahy, tak som len letmo pískla. Na moje šťastie si ma všimol a vytiahol ma hore.

„Ďakujem.“ Tento krát opatrnejšie som sa rozbehla za svetlom. Cítila som vo vzduchu divnú energiu, niečo také som cítila len keď... som bola s Katherin v tej chatrči. Zastala som a niekto do mňa vrazil. Stratila som rovnováhu, ale podarilo sa mi nespadnúť.

„Prepáč,“ šepol mi Chris do ucha a ja som sa zachvela. Po tele mi prešli zimomriavky. Zdvihol ruku a chytil tú moju. Potom ma objal, cítila som blaho ako nikdy pred tým. Tmou sa však ozval prenikavý výkrik. Bolo to blízko a tak sme sa vydali tým smerom. Zbadala som na zemi dievča, po tvári jej stekali čierne slzy, oči mala vypúlené akoby videla ducha a celá sa triasla. Počkať! Čierne slzy? Kto plače čierne slzy... jedine elfovia!

„Kto si?“ Spýtala som sa, ale to stvorenie sa nepozrelo na mňa, ale na Chrisa. Zhlboka som sa nadýchla a to divné, nazveme ho dievča, na mňa pozrelo spaľujúcim pohľadom. Chystala sa na mňa skočiť, ale chalani jej v tom zabránili. Chcela som na ňu vidieť, tak som vystrčila hlavu a všimla si jej zaskočený výraz. Opäť pozorovala Chrisa a vo mne to už kypelo.

„Kto si!“ S trhnutím sa na mňa pozrela a pomaly otvárala ústa.

„Som Tereza a prišla som sem z jednej osady kúsok odtiaľto.“

„Pomalšie by to nešlo?“ Vybafla som na ňu hneď, ako sa slimačím tempom vykoktala.

„Kiara,“ dodala som prívetivejším tónom a podala jej ruku. Zaskočená mi ju podala, vtedy som si všimla medailón na jej ruke, biele zlato s rubínmi. Včas som odtiahla ruku a ona sa zvalila na zem. Všetci na mňa pozreli, no ja som nespúšťala oči z jej medailónu a popri tom som si stiahla rukávy na mikine.

„Niečo som ti spravila?“

„Nie, prepáč, ja len,“ nedokončila som vetu, pretože môj medailón do mňa začal vysielať strach. Zaštítila som sa a sledovala Terezu ako vstáva.

„Tak?“ Pozrela na mňa a ja som to nechcela povedať, nemala som čo povedať. Stiahla som si rukáv na pravej ruke a zdvihla ju. Od štítila som sa a on začal žiariť. Už to nebolo striebro z diamantmi. Už to bolo horúce železo. Na tvárach sa im objavili vrásky a spýtavý pohľad.

„Prečo tvoj medailón žiari?“ Spýtal sa ten elf.

„Áno, prečo žiari?“ Doplnil ju Chris.

„To je dlhý príbeh,“ zahovorila som to, nechcem hovoriť o tom, že nosím zo sebou zlo. Zlo pre ktorým utekáme, pred ktorým sa tak statočne bránime. Sklopila som pohľad a rozhodla sa skúmať svoje topánky. V tme som ich bohužiaľ dobre nevidela, ale obrysy som spoznávala. Už som ich mala špinavé, zišlo by sa ich umyť.

„Tak hovor!“ Už mi ten elf liezol na nervy. Nenávistným pohľadom som si ju premerala a potom prikývla.

„Preto, že svieti môj medailón je jediný dôvod. Ona.“ Ukázala som na ňu a všimla si ako strachom vyvalila oči.

„Môj medailón ma dlhé korene, ktoré siahajú až od začiatkov mágie,“ Nenechala som ani pauzu a to malé čudo si dovoľuje skočiť mi do reči.

„Mágie?“ Prekvapene som na ňu kukla a zistila som, že ona to myslí vážne. Ako nemôže vedieť čo je mágia? Pretkáva celý svet a ona nevie čo to je. Sadla som si na neďalekú skalu.

„Mágia to sú čary. A čary sa delia na dobré a zlé. Podľa toho delíme aj mágiu. Na bielu, lebo nám dáva svetlo, uvoľňuje cestu. Pomáha ľudom, je použitá na vytváranie dobra. A čiernu, lebo vnáša do našich životov temnotu, je to ten ľahší chodník, no má horšie následky. Je to mágia zasvätená zlu, je použitá na vytváranie zla. Na svete tiež existujú rôzne magické bytosti. My sme čarodejníci. Dokážeme mágiu ovládať, usmerňovať ju. Je len na nás, či čary použijeme na bielu alebo čiernu mágiu. Potom sú tu napríklad dementori. Sú to strážcovia čarodejníckeho väzenia. Sú to veľmi temné stvorenia. Pohybujú sa kĺzavým lietaním nad zemou i vo vzduchu. Sú zahalení v dlhých čiernych plášťoch a prsty na rukách majú ako dlhé veľké pavúčie nohy. Charakteristické pre nich je, že kde sa zjavia, vysajú zo všetkého šťastie a radosť. Ľudia prepadajú chmúrnym myšlienkam, nevedia byt šťastní a nevedia si vybaviť žiadnu peknú spomienku. Pri dlhom pôsobení dementora na človeka, sa z človeka vytráca osobnosť a stáva sa len fyzickou schránkou. Najväčším trestom (trestom “smrti”) pre čarodejníka je bozk dementora, kedy dementor z človeka vysaje dušu. Potom sú to upíri. Typické upírie znaky: husté, nad koreňom nosa zrastené obočie, špicaté uši, uhrančivý pohľad, veľmi bledá tvár s ostrými črtami a hlavne dlhé, ostré zuby, vyčnievajúce z úst. Z ďalších vlastností, že sa neodráža v zrkadle, nevrhá tieň a slnečné svetlo má naňho zhubný vplyv. Preto vstáva zo svojho hrobu v noci a skôr ako sa objavia prvé slnečné lúče, musí byť späť vo svojom úkryte. Upír škodí tak, že sa zahryzne svojimi ostrými tesákmi do krku obete, aby prehryzol tepnu a mohol sať krv. Upírom sa stane človek, ktorý sám bol upírom uhryznutý alebo zjedol mäso z upírom napadnutého zvieraťa. Veci, ktorých sa upír bojí a ktorými je možné ho zahnať, sú cesnak a ďalej rôzne náboženské nástroje ako kríž, ruženec, svätená voda alebo hostia. Ak chceš napríklad uväzniť upíra v jeho rakve, stačí na jej veko položiť vetvičku divej ruže. Ďalej víly. Víly sú bytosti svetla, ktoré žijú vo voľnej prírode. Vlkolak. Človek so schopnosťami meniť sa za určitých okolností na vlka a správať sa ako vlk. Divoká šelma žijúca vo vnútri človeka a za mesačných nocí drásajúca sa na povrch. Schopnosť čarodejov a mágov brať na seba podobu zvierat. Je to vlastne vlčí démon spútaný s telom človeka. Upíri na seba často berú podobu vlka. Naproti tomu sú vlkolaci samostatnou prastarou rasou a obývajú túto zem už od nepamäti. Vlkolactvo je pokladané za čiernu mágiu. A elfovia, vznešená a starodávna rasa, ktorej pôvod a tradície sú pred svetom chránené nepreniknuteľným múrom tajomstva. Čas pre nich nehrá úlohu, pretože sú prakticky nesmrteľní. Skrývajú sa pred svetom, strážia si svoje súkromie a dbajú na zachovanie svojho elfského učenia a múdrosti. Chránia a uznávajú všetko, čo je stvorené prírodou. Ich prístup k ostatným bytostiam je otázny. Medzi ostatnými rasami nenachádzajú mnoho pochopenia a ich prístup je niekedy pokladaný za arogantný. Typický elf je podobne vysoký ako človek a jeho uši sú smerom nahor zašpicatené, je ale známe, že všetci elfovia sú krásni a majú ušľachtilé črty. Všetci príslušníci rasy majú mimoriadne dobre vyvinutý zrak a sluch. Elfovia sú majstrami prírodnej a elementárnej mágie. Stačí ti vysvetlenie v takej skratke?“ Vydýchla som si, keď som to dopovedala a s pohľadom plným očakávania som sa dívala na Terezu. Uvedomila si, že aj ona má špicaté uši a rukou ich skúmala.

„Je možné, že aj ja som elf?“

„Je, všimla som si tvoje čierne slzy, a aj to patrí medzi ich vlastnosti.“

„Musím to pre dýchať.“ Dodala a zhlboka sa nadýchla, keď sa ozvalo hlasné puknutie.

„Katherine?! Ja viem, že si tu. Nemusíš sa skrývať.“

„Ahojte, cítila som, že si v nebezpeční.“ Potom jej zrak padol na Terezu a na jej medailón. Divne našpúlila pery a obrátila sa na mňa s privretými očami.

„Smiem vedieť, prečo sa tu bratríčkujete?!“ Prepaľovala ma pohľadom, no ja som sa na ňu predsa len pozrela. Pozná tu jej taktiku, keď sa nepozriem som vinná. Vlastne, aj keď sa pozriem som vinná.

„Povedala so ti, že nie som ako ty.“ Snažila som sa udržať si pokojný tón, ale vo mne to vrelo. Ten elf a ešte aj Kate. Všetko za jeden deň! Nemohli si to naplánovať inak? Ja mám iba jedny nervy.

„Možno nie, ale ten medailón ti nepomáha byť dobrá a ty to vieš,“ usmiala sa na mňa a ja už som stála na nohách.

„Naša rodina, generácia po generácií, rešpektovala moc, ktorá sa delila s medailónom. Ale ty musíš byť proste iná. Mama by to tak nechcela. Nechápem čo na tých detičkách vidíš. Vieš o tom, že s nimi sa ti vyhrať nikdy nepodarí. Keď ti pri ich ochrane dôjdu sily, ťažko ich zachrániš!“ Nebude sa mi tu posmievať. Rozbehla som sa za ňou, ale vždy som narazila do štítu, ktorý si okolo seba vytvorila. Smiala sa mi, vysmievala sa mi. Pocítila som tlak v hlave a potom som spadla. Spaľovala ma taká hrozná bolesť. Mala som pocit, že sa mi roztriešti hlava, nie, bolo to ešte horšie.

„Prestaň, to bolí!“ Kričala vedľa mňa Kate. Chcela som zakričať akoby to nebolelo aj mňa, ale nevládala som. Tá bolesť, bolo to niečo strašné. Kate sa vedľa mňa metala na zemi. Nemohla som prestať. Nemohla som tú bolesť utíšiť.

„Prestaň!“ Vykríkla som s posledných síl. Prestala sa mrviť a začala fňukať. Pomaly sa mi darilo tú bolesť zo seba dostať. Ležala som na zemi s Kate po boku. Nevládala som sa postaviť. Liezlo mi na nervy to Katine fňukanie s ktorým neprestávala.

„A predsa si zlo!“ Vykríkla Kate tesne pred tým ako sa premiestnila.

„Nemala som vám vysvetliť, prečo žiaril?“

„Ak si unavená nemusíš.“

„Nie, ja to rada urobím. Aspoň prídem na iné myšlienky.“ Prikývli mi.

„Môj medailón ma dlhé korene, ktoré siahajú až od začiatkov mágie. Vytvorili ho prvý černokňažníci s túžbou obsadiť svet. Jedného dňa ich však niekto porazil, niekto kto mal mocnejší medailón. Tak sa začína krvavá história boja medzi zlom a dobrom. Medailón niekto ukradol, tak sa vlastne dostal do mojej rodiny. Od tých čias sa dedil generáciu po generácií, až kým nevytvorili ďalší medailón. Od vtedy sa dedili dva. Keďže ho vytvorili černokňažníci je to predmet čiernej mágie. Preto sa nededil len medailón, ale i moc. Moc ovládať zlo. Lenže ja som sa zaprela svojmu osudu. Nechcem byť zlá. Doteraz som neverila, že existuje aj tretí medailón. Ten tvoj. Vytvorila ho biela mágia a v histórií o ňom nie je zmienky, až na ten deň, v ktorý ním porazil tvorcov môjho medailónu. Musel byť ukrytý s majiteľom a tu je vysvetlenie. Boli to elfovia. Elfovia sa predsa ukrývajú pred svetom, preto bol ukrytý aj medailón.“

„Takže my sme nepriatelia?“

„Teoreticky áno, ale nemyslím, že chcem byť tvoj nepriateľ.“

„Priateľky?“

„Priateľky.“ Všimla som si knižku, ktorú vytiahla spod trička.

„Odkiaľ máš tu knihu?“ Zdesene som sa spýtala a načiahla po nej ruku. Ona mi ju opatrne vložila do ruky.

„Od babky.“

„Vieš čo to je? To je kniha kúzel! Sú v nej napísané všetky kúzla od čias zrodu mágie!“ Nadšene som zvolala a všetci sme sa rozosmiali.

Ležala som v posteli a rukou objímala malého Henryho, ktorý konečne po hodine zaspal. V hlave som si premietala dnešný deň. Keď som sa však dostala ku tomu, ako ma vytočila Kate, zhrozila som sa. Okrem bolesti som cítila aj niečo iné. Slasť, že ubližujem niekomu inému. Po tvári sa mi začali kotúľať slzy. Ja nechcem byť zlá. Ale mám s medailónom na ruke vôbec na výber? Myslím, že nie.

5. kapitola - Zhrnutie - 7. Kapitola

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Skúsme to! 6. kapitola: