Skúsme to! 8. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Konečne som sa ráčila dopísať 8. kapitolu. Kiara sa snaží zachrániť Terezu, ktorá po tom veľmi netúži. Tereza sa spriatelí s nepriateľom, čo nie je dobrý ťah, všetko sa môže obrátiť proti nej.

20.01.2011 (17:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 691×

8. kapitola - Boh nie je spravodlivý

Oči som si nechala zatvorené a započúvala sa do zvukov. Počula som vodu, možno vodopád a možno more. Počula som vietor. Ohýbal nežné lístočky trávy a mohutné konáre stromov. Niekde nado mnou, padali kvapôčky dažďa na nejakú zábranu, pretože ja som nebola mokrá. A vtom sa niečo vedľa mňa pohlo, skôr niekto, lebo som zacítila na čele studenú ruku a potom mi podvihla hlavu. Druhou niečo uvoľnil a popri tom ma poriadne pokvákal. Chcela som vykríknuť, ale mala som v ústach sucho ako na Sahare, tak som len prehltla sliny, ktoré mi vôbec nenavlhčili hrdlo. Cítila som, ako sa mi niečo zošuchuje z hlavy, asi obväz, ale ruku do ohňa by som za to nedala. O chvíľu som pocítila, ako ťarcha z mojej tváre zmizla. Opatrne som prižmúrila oči a zistila, že je noc, všade bola tma, takže som nikam nevidela. Mala som ťažké viečka, takže som oči zatvorila a opäť vnímala len zvuky. Ten vedľa mňa sa pohol a niečo mi pridržal pri ústach.

„No tak, otvor ústa.“ Mal veľmi upokojujúci hlas, preto som dúfala, že ma nechce otráviť, tak som ich pootvorila. Do úst mi začala stekať chladná voda, bol to pocit na nezaplatenie. Spokojne som prehĺtala, až kým neprestal liať.

„Musíš si oddýchnuť,“ šepol a prikryl ma huňatou dekou. Spať sa mi nedalo, tak som premýšľala nad udalosťami, čo sa stali. Kde vlastne som? Pamätám si, že som skočila z útesu a potom už nič. Tak čo tu robím? Mala som byť predsa mŕtva a v tejto chvíli by som za to dala čokoľvek. S bolesťami som sa pretočila na bok a ruku si zatlačila pod hlavu. Niekto niečo hovoril, ale skôr než som sa stihla započúvať, prestali. Vzdychla som si a nechala myšlienky plynúť. Stále som nemohla prísť na to, kde to vlastne som...

Zobudila som sa chvíľu na to, ako som zaspala, mala som zlé sny. Vedľa mňa niekto dosť hlasno chrápal, a tým mi dal najavo, že tu s niekým som. Opatrne som zo seba zložila deku a posadila sa. Mala som obviazanú nohu, celý trup a na hlave som mala obrovskú hrču. Snažila som sa postaviť, ale celé to vyšlo na vnivoč. Vzdychla som, keď sa tá postava vedľa mňa nepokojne pomrvila a začala sa prebúdzať. Rýchlo som sa šmarila na chrbát, čo bol celkom hlúpy nápad, lebo som mala pocit, že sa mi rozsypú pľúca. Do očí mi vyhŕkli slzy. Osoba vedľa mňa sa posadila, čo bolo pre mňa zlé. Stále som ležala na chrbte a všimla si tvár. Bol to jeden s tých vlkolakov, ktorí ma chytili. Ten, ktorý ma držal, keď ma to indivíduum mlátilo. Zatajila som dych a prevrátila sa chrbtom k nemu.

„Viem, že si vstala,“ povedal zostra a otočil ma tvárou k sebe. Bol to naozaj pekný mladík, ale moju pozornosť si nezaslúžil. Na truc som zavrela oči, ale jeho dokonalá tvár mi nemohla zísť z mysle. Mal prenikavo zelené oči, a jemné črty tváre, jeho vlasy, čierne ako havranie perie, mal jemne rozletené na všetky strany, a mäkké ružové pery, ach, aké by to bolo... cítila som, ako mi do tváre stúpa krv. Snažila som sa to rozdýchať, ale v hrudníku som pociťovala s každým nádychom a výdychom ostrú bolesť, ktorá sa stupňovala. O chvíľu som mala pocit, že nemôžem dýchať a začala som sa dusiť. Na moje zdesenie som vykašliavala krv. On mi priložil pred ústa vreckovku, a podržal ju až dovtedy, dokedy som ju nechytila. Bolo mi hrozne, mala som pocit, že si vykašlem pľúca, boli také ťažké. Smutne a vyčerpane som si ľahla na chrbát a zavrela oči. Chcela som zaspať, najlepšie navždy, síce som nevedela, čo so mnou zamýšľajú, viem, že to bude niečo voči priateľom. Už som mohla byť mŕtva, keby... keby ma nejakým divným spôsobom nezachránili z rozbúreného mora. Boh nie je vôbec spravodlivý, život nie je spravodlivý ani ľudia. Existuje spravodlivosť?

Ostali sme tu asi ešte týždeň hlavne preto, aby som sa ako tak zotavila. Dnes sa balili a mňa vytiahli zo stanu. Boli sme tam, kde nás napadli, síce mi ostalo tajomstvom, ako ma dostali z mora, prezradili mi, ako sa volajú. Jeden z nich je Adam, toho som nemala šancu poznať, pretože bol celý čas na stráži. Ten veľký, čo ma zbil, sa volá James, ale zvyknem ho volať Jammie. Chlapisko s detskou dušou. Keď ma strážil, rozprávala som mu príbehy, ktoré mne rozprávala babička. Veľmi rád ich počúval a vždy sa na ne tešil. Je výbušný ale jemný, vážny ale vtipný, rozumný ale zbrklý, je to brat, akého som si vždy želala. A posledný je Erik. Po tom poslednom incidente som s ním už neprehovorila hlavne preto, lebo mi slová ušli z jazyka. Vždy som na neho len prihlúplo čumila, tak som to nakoniec vzdala.

Zviazali mi ruky a nohy hrubým lanom, ktoré nebolo vôbec príjemné na dotyk. Vraj sa chcú ubezpečiť, aby som nespáchala samovraždu. Sledovala som ich, ako bleskovo upratujú stan, keď niečo za mnou puklo. Chrbtom mi prešli zimomriavky a ja som ostala nehybne stáť. Spoza mňa o chvíľu vybehla Kiara, páliaca zaklínadlá na všetky strany. Síce tí chlapci stáli na strane zla, ale ja som si ich obľúbila. Trpela som, keď sa okolo nich mihali blesky rôznych farieb. Za to pri Kiare som nepociťovala nič. Nepoznala som ju dobre a vlastne, ani som ju nemala šancu spoznať.

„Prestaň!“ zakričala som na ňu a všetci na mňa prekvapene pozreli. Trvalo to sekundu a potom opäť začali.

„Povedala som prestaň!“ zakričala som a cítila, ako sa môj medailón na ruke pohol. Mala som pocit, akoby konal za mňa a medzi chlapcami a Kiarou sa vytvorila akási stena.

„Tak môžeme odísť,“ povedala zadýchane Kiara a vydala sa ku mne. No vtedy sa stena rozplynula a Adam do nej napálil zaklínadlo. Trafilo ju do ruky a nepekne jej spálilo kožu. Vykríkla a zrútila sa k zemi. Rozbehli sa ku mne a pochytali sa. Cítila som, ako ma pohlcuje vír, keď vtom sa ozval strašidelný šepot a Adam spadol na zem. Začal horieť červeným plameňom. Mala som pocit, že sa plameň dotkne aj mňa, vlastne ja sama som sa naťahovala, moje vykúpenie.

7. kapitola - Zhrnutie - 9. kapitola

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování