OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Skúsme to! Prológ

10.11.2010 (17:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 878×

Prológ - Musíme odísť!

Vo vojne medzi dobrom a zlom sa nenájde skoro nikto, kto by odporoval novému vládcovi Ludvigovi, ktorého meno je zakázané vyslovovať. Pár odvážlivcov sa však stretne pri úteku z Ludvigovej pevnosti a sľúbia si pomoc. Na začiatku ich bolo trinásť. Po poslednom útoku prežili len siedmi. Pripravili sa na ďalší a spomedzi seba vybrali dvoch najmocnejších čarodejníkov a oni sa vybrali do Ludvigovej pevnosti. Z nej sa však vráti už len jeden. Plán nevyšiel a oni riskujú svoje životy. Musia ujsť a nemôžu sa vrátiť. Bude im súdené poraziť mocného vladára a zachrániť svet? Keď sa im to nepodarí, všetky tvory sveta budú navždy odsúdené slúžiť najväčšiemu zlu na svete. Čaká ich náročná úloha. Ale uvedomujú si, že svet dúfa už len v nich?

Bežal. Jeho nohy ťažko dopadali na zem. Po chvíli nevládal. Pred sebou mal ešte tri dlhé kopce a medzi nimi riečky. Zhlboka sa nadýchol a privrel oči. Nedokáže to, nie, on to musí dokázať pre rodinu, pre ňu. Nemôže prestať, musí bežať ďalej. Po chvíli sa sústredil len na dvíhanie nôh. Oči nechal zavreté, bolo to tak pre neho ľahšie. Ale to nemal robiť. Pocítil tlak na pravej nohe a o chvíľu padal k zemi. Vydesene otvoril oči a díval sa na stmí kopec, ktorí ležal pod ním. S trpkosťou ich opäť zavrel. Teraz vnímal len bolesť zo skál, ktoré sa mu zarývali do tela. Narazil na zem, ale nepohol sa, neveril, že je koniec. Keď však otvoril oči ležal pod svahom. Musí sa postaviť, on však nevie či to dokáže. Musí.

„Ááá,“ prenikol jeho výkrik cez krajinu. Nemá čas, ale tá bolesť ho nepustí. Namieril ruku na svoju nohu, ktorá zdá sa je zlomená. Pohol perami, ale z jeho úst nevyšiel ani hlások. Stačí tak málo a on môže prísť neskoro. Kúzlo sa mu na prvý krát nepodarilo, pretože bol rozrušený. Sústredil sa a z končekov jeho prstov vytryskol prúd energie. Cítil, že bolesť odchádza, slastne privrel oči, ale hneď na to podľahol realite.

Bleskovo ich otvoril a vstával na nohy. Ešte dva kopce. To musí zvládnuť. Príval adrenalínu s toho pádu mu obnovil sily. Rázne sa odrazil od zeme a bežal ako mu sily stačili. Vietor mu svišťal okolo tváre a on stúpal ďalej, ešte pár krokov a je hore na kopci. Keď konečne vybehol hore, pocítil úľavu. Ešte kopec a je doma. Ale čo keď oni boli rýchlejší? Bežal ďalej, ale už nevládal. Nohy mu začali opúchať a ešte k tomu cítil každý úder srdca. V hlave mu to pulzovalo a on už nemohol dýchať. Sípavo sa nadýchol a myslel na to, že to búšenie v hlave zaženie behom. Už len kúsok. Pred sebou zbadal rieku, pomyslel na ten ochladzujúci pocit, keď ňou prebehne. Surovo ňou prebehol a až vtedy si uvedomil, že spravil chybu. Do topánok mu vsiakla voda a nohy mu oťaželi. Našťastie už len pár krokov a je doma. Vybehol na kopec a pod sebou uvidel malú chalúpku. Srdce mu zaplesalo radosťou a on sa rozbehol ešte rýchlejšie. Už sa tešil keď ju konečne uvidí. Svoju Kiaru, ktorá ani nevie, že existuje. A tiež aj svoju rodinu, tešil sa na malého Henriho s jeho sestričku Le Fay. Tešil sa na Eliz a Philippa. Delilo ho len pár dlhých krokov a bude tam.

Teraz po dlhom čase sa zadíval na ich domov. Na tú malú chalúpku, ktorú teraz musia opustiť. Na jej červenú strechu a kohúta, ktorý sa na hrebeni strechy otáčal do smeru vetra. Na pole plné skorého jačmeňa. A na dvere ktoré teraz vyvalí a oznámi im, že zlyhali, že musia odísť a už nikdy sa nevrátiť. Nikdy sa nevrátiť k hrobu svojej rodiny. Šesť členov ich rodiny tu navždy ostane, možno sa im raz podarí oslobodiť tento svet od záhuby. Možno raz. Teraz mu srdce zaplavila spomienka na jeho pokrvného brata Davida, ktorého videl umierať. Videl ako ho zabíjajú sťatím hlavy. S trpkosťou žmurkol a prikázal si na to nemyslieť. Otvoril dvere a pozrel na jeho rodinu ktorá sedela schúlená v kúte a čakala.

„Nedokázali sme to, David padol,“ povedal a snažil sa premáhať plač. Všetci rýchlo vyskočili na nohy a pribehli k nemu. Pochytali sa za ruky a všetci sa pozreli na neho. On len prikývol a všetkých ich strhol vír.

Presne vo chvíli, keď zmizli sa na druhej strane dverí objavili dvaja poslovia zla. Vošli do domu a prevrátili ho hore nohami. Nikoho však nenašli. Pozreli na seba bojazlivými pohľadmi.

„Nepoteší sa, kto mu to povie?“

Potom na seba kývli hlavami a chytili sa za ruky. Strhol ich vír a oni sa objavili pred veľkolepým palácom. Prešli k dverám a zaklopali veľkým klopadlom v tvare lebky. Otvoril im malý mužíček a pozrel na nich rongenovým pohľadom. Po chvíli im otvoril dvere a doviedol ich pred ďalšie.

„Ďalej,“ ozvalo sa na druhej strane.

Opatrne vstúpili. Sklonili hlavy a jeden s nich prehovoril.

„Pane, ušli nám.“

„Ako si to dovoľujete, po toľkej práci zisťovania kde sú! Môžeme začať odznova a to len kvôli neschopnosti dvoch idiotov!“

Otočil sa na nich a ukázal im strašné oči podliate krvou.

„Už dlho som nejedol,“ zamumlal si len tak pre seba.

Vyceril svoje zubiská a usmial sa. V tom pred nich spadol obrovský vlkolak. Po hrade sa ozvali dva výkriky a opäť ticho. Tí čo sedeli v salóne sa zatriasli a začali sa modliť. Nabudúce môžu prísť na rad oni.

1. kapitola - Zhrnutie

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Skúsme to! Prológ: