OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slap for Cinderella - 14. kapitola

17.04.2014 (11:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 893×

Potriasla som hlavou, či sa náhodou nevyparí. Ale on tam ležal a ospalo na mňa pozrel. Ten pohľad by ma dostal, nebyť jeho mierne tmavého oka. Na jazyk sa mi dralo veľa otázok, ale keď som otvorila ústa, nič nevyšlo. Nate si zívol a potom sa poobzeral po izbe.

„Pekná izba,“ poznamenal a posadil sa. Mala som chuť zaliezť pod perinu, nebyť môjho stavu. Popreťahoval sa a pomaly sa postavil. Rozstrapatené vlasy mu stáli na všetky strany, ale vôbec mu to nevadilo. „Lana, ty sa naozaj nezdáš,“ zívol si znovu a postrapatil si vlasy.

Nebola som schopná rozmýšľať. Hlava sa mi nehorázne krútila a necítila som sa najlepšie. Cítila som sa pod psa. A ešte horšie. Chvíľu som na neho nemo zízala, až kým som sa nespamätala. Aspoň trochu.

„Vypadni z mojej izby,“ vyšlo zo mňa na prekvapenie nás oboch.

„Čo?“ spýtal sa akoby nepočul.

„Vypadni z mojej izby,“ zamrmlala som napoly v panike a napoly ešte úplne mimo. Nate zodvihol obočie a otočil sa k dverám.

„Švihni si, nech nepremeškáš školu,“ ozval sa pred tým, než buchol dverami.

V hlave sa mi rozozvučalo milión zvonov a so skučaním som vyliezla z postele. To nie je pravda. Je škola, Nate tu prespal a ja sa cítim úplne rozšľahane. Doplazila som sa do kúpeľne a pustila na seba studenú sprchu. Blažene som sa oprela o stenu a nechala na seba tiecť vodu. Keď som vyšla z izby už oblečená, zočila som Natea, ako sedí pri barovom pulte a rozpráva sa s mamou. V tom momente sa vo mne nikto krvi nedorezal. Nate sa otočil mojim smerom a hodil na mňa pobavený pohľad.

„Dobré ráno,“ ozvala sa moja mama tiež pobavene a jedla jogurt. Čakala som nejaký krik alebo výčitky typu Čo tu robí tento chlapec? A ono to neprichádzalo.

„Mali by ste už ísť do školy, kým sa metro nepreplní,“ povedala mama a otočila sa k Nateovi. „Ďakujem.“

„To je v poriadku pani Adamsová. Pekný deň,“ poprial jej s úsmevom a otvoril mi dvere. Stále som nechápala celú situáciu, ale radšej som nasledovala Natea, keby sa mama rozhodla, urobiť mi v hlave prievan. Aj tak som mala riadny bolehlav.

„Čo to malo byť?“ spýtala som sa ho na schodoch, keď okolo nás prefrčal sused a dupal ako slon.

„To mala byť tvoja spokojná mama s novou robotou,“ povedal mi a otvoril vchodové dvere na ulicu. Slnko ma bolestne oslepilo a stiahla som sa naspäť do tieňa.

„Ja dnes umriem,“ zamrmlala som porazenecky a po chvíli vystúpila na slnko.

„Neboj, bude to lepšie,“ povzbudzoval ma a otvoril ďalšie dvere.

Na jeho limuzíne. S mojim spomalený mozgom ma nemohlo napadnúť, že nepôjde metrom. Zaliezla som do vnútra a privítala tmavé okná. Nasadol na druhú stranu a auto vyrazilo. Žalúdok sa mi trochu zhupol, no snažila som to predýchať. Kým mi nalieval vodu, ktorú som neskutočne potrebovala, prezerala som si ho. Prekvapilo ma, že je v čiernych kapsáčoch a na nohách mal kanady. A na oku podliatinu.

„Čo sa ti včera stalo?“ spýtala som sa ho hneď potom, čo som vypila celý pohár. Pozrel na mňa, jedno obočie mu vyskočilo hore a zdal sa, že bojuje s protivnou poznámkou. Videla som mu to na tvári.

„Ty si nič nepamätáš?“ spýtal sa ma neveriaco.

Pokrútila som hlavou. Zabolelo. Márne som sa snažila na niečo spomenúť. Moja posledná spomienka bola na Natea. V Ericovom objatí. Po chrbte mi prešiel mráz a vyhla som sa očnému kontaktu. Nechcela som, aby mi niečo vyčítal z tváre.

„Čo to máš na oku?“ zmenila som tému a sadla si bližšie na sedadlo k nemu.

„Nevyhnutná obeť za to, že som ťa bral domov,“ prehodil ľahostajne, kým som si to prezerala. Musela to byť riadna rana.

„A odkiaľ si ma bral domov? A ako si ma vlastne našiel?“ vypálila som na neho ďalšie otázky. S povzdychom si vyložil nohy a oprel sa vedľa mňa o sedadlo.

„Povedzme, že sme sa stretli. A nebola si práve v najlepšom stave a snažila si sa ísť v takom stave domov. A ten druhý magor si tiež myslel, že keď budete dvaja, riziko nebezpečenstva sa zníži,“ dodal sarkasticky, načo sa mi nahrnulo teplo do tváre.

„Takže toto ti urobil Eric?“ spýtala som sa a jemne mu prešla po modrine. Jeho oči preskúmali moju tvár a potom sa zabodli do mojich. Moje telo sa odmietalo pohnúť a uhnúť z jeho pohľadu. Povzdychol si a pohodlne sa oprel.

„Neviem, či by som to nemal radšej zvaliť na neho a neviem, či naberiem tú odvahu priznať sa, že si mi to urobila ty,“ povedal kyslo a pozrel sa na mňa. Chvíľu som na neho pozerala a čakala, kedy mi povie, že to bol veľmi dobrý vtip. Keď sa nezačínal smiať, začínala som pochybovať o svojich úmysloch.

„Vážne? A za čo?“ spýtala som sa ironicky, hoci som bola vo vnútri pyšná za svoju prácu.

„Pretože som hajzel. To je všetko, čo z teba vypadlo ako ospravedlnenie,“ odfrkol podráždene. Na tvár sa mi dral široký úsmev. Natiahla som ruku, aby som sa ho dotkla na podliatine. Pri mojom dotyku trochu mykol plecom, no nehýbal sa. Chcela som mu povedať, že mi je to ľúto, ale... nebolo.

„Asi si si to vážne vtedy zaslúžil,“ vyhlásila som a stiahla ruku.

„Ďakujem, cením si to,“ povedal kyslo a pozrel sa von cez okno. Ošila som sa pri jeho poznámke a pritiahla si k sebe nohy.

„Prepáč,“ vyšlo zo mňa po chvíli. Zdalo sa, že nereaguje. Po chvíli sa otočil ku mne a na perách mu pohrával úsmev.

„Myslím, že mi tá rana stála za celý ten večer. A poviem ti, ráno je na teba neskutočný pohľad.“ Hlava sa mi zakrútila a zacítila som, ako ma opúšťa všetka sila. Odvrátila som sa k oknu a pozerala von. Nebolo tam veľa, čo pozerať, keďže sme stáli v zápche.

„Takto sa ledva dostaneme na poslednú hodinu. Nehovoriac o tvojom oblečení,“ zmenila som znovu tému a pozrela na neho. Zaujato ma pozoroval a potom si odfrkol.

„Jeden deň hore dole,“ mávol rukou a pomrvil sa na sedačke. Podozrievavo som na neho pozrela.

„Znovu plánuješ neisť do školy?“

„Plánujeme,“ zazubil sa a vytiahol telefón. Pozorovala som ho, pretože to bola jediná vec, čo som dokázala robiť neustále. „Myslel som si to,“ povedal, len čo ten na druhej strane prehovoril. „Tak príď ku mne.“ Zložil telefón a pozrel na mňa. „Už sa vybavuje ospravedlnenie za dnešný deň,“ povedal spokojne a zazubil sa na mňa.

Úsmev som mu pobavene vrátila a stále som nemohla uveriť, že tá rana je moja práca.

„Prečo ma toľko pozoruješ?“ spýtal sa zaujato. Len som sa usmiala ešte sladšie.

„Malá škodoradosť,“ prehodila som ľahostajne, načo sa zlovestne uškrnul.

„Si neuveriteľná,“ povzdychol si a zrazu sa auto dalo do pohybu. Pozrela som sa všade dookola a zistila, že mierime do centra.

„Kam to ideme?“ spýtala som sa zvedavo a vyložila si nohy k nemu. Zachytila som jeho pohľad, ktorým skĺzol k mojim nohám. V končekoch prstov mi zabrnelo a odkašľala som si. Keď zistil, že som ho prichytila, len po mne hodil drzý úsmev. Vôbec mu nevadí, že to vidím?

„Myslím, že to tam poznáš,“ prehodil a kývol hlavou za mňa. Kým auto zastavilo, uvidela som Cosmopolis. Zamračila som sa.

„Prečo sem?“

„Pretože je zavretý a nikto tam nebude do obeda?“ položil mi jednoduchú otázku.

„Niekto sa schováva pred rodičmi,“ zatiahla som posmešne, keď som vystupovala z auta.

Z vnútra z auta som začula jeho smiech. Otvoril podnik a vošli sme do úplného ticha. Uvedomila som si, že som sa na to nikdy takto nepozrela. Bol to obrovský podnik a bol nádherný.

„Toto celé si zariadil ty?“ spýtala som sa ho, kým zapínal klimatizáciu. Pozrel na mňa a premeral si podnik.

„Dostal som ho do správy, ale po roku som ho odkúpil a prerobil. Nebol ziskový,“ povedal zamyslene a zahĺbený v myšlienkach sa usmial. Zbožňovala som ten úsmev. Preber sa!

„A toto je jediný podnik, ktorý vlastníš?“ Pokrútil hlavou a pustil hudbu. Potom šiel na bar a sadol si. Kývol mi a zložil si bundu. Vošla som za bar a napustila si vodu do pohára.

„Podáš mi nejaký džús z chladničky?“ spýtal sa ma a natiahol sa cez bar.

„Nebude to chýbať na konci zmeny?“ spýtala som sa ho obozretne, keď som vyťahovala dve fľašky z chladničky.

„Poviem Callie, aby to dala do škôd,“ upokojil ma a zobral si odo mňa jednu fľašku. Chytila som otvárak a otvorila mu džús. „Ty si ale siláčka,“ pochválil ma hrane. Oprela som sa pobavene o bar a šermovala mu s otvárakom pred očami.

„Neštvi Hulka,“ pohrozila som mu a jemne mu klepla otvárakom po nose.

„Hrdličky,“ ozvalo sa z dverí a mňa skoro trafil šľak. Adam sa na mojej reakcii zabával a vydal sa k nám.

„Čo mi nalejete, slečna?“ spýtal sa a sadol si vedľa Natea.

„Tam sú dvere,“ zavrčala som podráždene a buchla som otvárakom po barovom pulte.

„Daj mi colu, zlatko,“ poprosil ma Adam slušne. Prevŕtala som ho pohľadom, no vybrala som mu colu.

„Nech sa páči,“ usmiala som sa na neho milo a buchla mu fľašou po ruke.

„Čo si dnes protivná,“ spýtal sa ubolene a zapálil si ušúľanú cigaretu. Do nosu mi udrela vôňa trávy. To ma podráždilo ešte viac.

„Prepáč, to tie tehotenské hormóny,“ usmiala som sa na neho a sadla si za bar. Adam prevrátil očami a podal cigaretu Nateovi.

„Nemala by si sa zdržovať v zafajčených priestoroch. Nerobí to dieťaťu dobre,“ pokarhal ma Nate s pobavením v očiach.

„Tak to by daddy mal prestať fajčiť,“ odsekla som mu ironicky, zatiaľ čo sa na mňa usmieval s cigaretou medzi perami.

„Prepáč,“ zatiahol pobavene a zhlboka si potiahol. Pozorovala som ho s prižmúrenými očami a vymýšľala pomstu.

„Fajn, tak ja sa nebudem motať medzi týmto nechutným dymom. Pôjdem na ultrazvuk a nechám si vytlačiť fotku,“ začala som zamyslene, načo nadvihol obočie. „A potom sa pôjdem pochváliť Chloe, že môže byť krstnou mamou. Čo ty na to?“ spýtala som sa Natea a koketne do neho štuchla. Pri mojich slovách ostal s otvorenými ústami, načo mu vypadla cigareta z úst. Adam sa začal rehotať.

„Rád by som ťa zabil,“ povedal sucho Nate a ja som sa na neho len spokojne usmievala.

„To bolo dobré,“ prehlásil Adam a vydýchol si, aby sa upokojil.

„Ja to myslím vážne,“ zarazila som ho. Chvíľu na nás oboch pozeral.

„Myslel som, že tie klebety sú vymyslené,“ ozval sa ohromene, keď sme mu nič nevyvrátili. Vážne som pozrela na Natea, ktorý sa tváril rovnako vážne.

„Povieme mu to?“ spýtala som sa ho ustráchane. Chvíľu rozmýšľal a potom si vzdychol.

„Myslím, že Adam si zaslúži vedieť pravdu.“

„Hej,“ ozval sa podráždene Adam. „Ty si naozaj napustil Lanu?“ Prevrátila som očami.

„Adam, nemôžeš nám veriť každú kravinu,“ vyviedla som ho z omylu a to už sa na neho Nate uškŕňal. Chvíľu mu to trvalo, kým sa mu všetko uložilo v hlave.

„Vy ste hajzli,“ obvinil nás so smiechom a vytrhol Nateovi cigaretu. „Naozaj som vám to uveril.“

„Prečo by si nemal veriť? Myslíš, že by som nebol schopný dostať Lanu do postele?“ spýtal sa Nate pokojne kamaráta. Džús sa mi zastavil v hrdle a vyprskla som ho na Natea.

„Myslím, že toto hovorí za všetko,“ smial sa Adam a ponúkol mi cigaretu. Zobrala som si trávu a šlukla to. Znovu som sa rozkašľala. Nato sa na mne zabávali už obaja.

„Nerob jej zle,“ zahriakol Nate Adama a natiahol sa po cigaretu. Uhla som rukou a zamračila sa na Natea.

„Naozaj si myslíš, že ma dostaneš do postele?“  spýtala som sa ho ostro a potiahla si znovu. Zamračil sa na mňa, keď som ho ukracovala o šluky.

„Keby som chcel byť taký kretén ako Adam, nikdy by som sa k tebe ani nedostal. Adam totiž nechápe, že nie si...“ zarazil sa a zlostne pozeral na Adama. Adam mu venoval škodoradostný úsmev.

„Čo si chcel povedať, prezidentko?“ spýtal sa ho škodoradostne. Visela som na Nateovi pohľadom a čakala, čo z neho vylezie.

„To je jedno,“ zahundral podráždene a vytrhol mi cigaretu z ruky. Adam na mňa veľavýznamne pozrel a ja som sklopila zrak.  Panovala tu hustá nálada. A jediný, kto sa vtom vyžíval bol Adam. Chcela som zmeniť tému, no začal mi zvoniť telefón.

„Prosím,“ ozvala som sa neznámemu na druhej strane.

„Ahoj Lana,“ ozval sa veselý hlas.

„Eric,“ vykĺzlo zo mňa skôr, než som si stihla uvedomiť, že ma počujú. Dostalo sa mi dvoch nasraných párov očí.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slap for Cinderella - 14. kapitola: