OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slap for Cinderella - 3. kapitola

28.01.2014 (18:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1146×

Vôbec som sa netešila na tú prechádzku školou. Určite nás bude dusiť hodiny a ja potrebujem stihnúť prvý deň v práci. Lizzie sa neukázala v škole a ani mi nedopisovala na sms. Neriešila som to. Mala aj svoj život, o ktorom mi nerozprávala. Cez obedovú prestávku som skočila do školskej knižnice a vypožičala si knihu na esej. Našťastie, škola mi aj bez kamarátky ubehla dostatočne rýchlo.

Po skončení vyučovania som čakala na ostatných v hale. Nikto však neprichádzal. Začala som pochybovať o tom, či sme sa nemali stretnúť v klube študentskej rady, no zrazu sa spoza rohu vynoril Nathaniel a kývol mi. Frustrovane som si vzdychla a vybrala sa za ním.

„Povedal si, že sa stretneme v hale,“ zamrmlala som podráždene. Prekvapene zodvihol obočie.

„Však sme sa tu aj stretli,“ prehodil nechápavo.

„Nie, všetci ostatní čakajú niekde inde. Prečo som mala ja počkať v hale?“

„Lana, dnes máme prehliadku len my dvaja. Včera som tu s nimi krúžil dve hodiny, Miranda vyzerala, že ma chce zabiť. Všetko mi odsúhlasili, ale vedel som, že je to len kvôli tomu, aby som ich rozpustil. Preto potrebujem, aby si mi poradila. Ty sa v takýchto veciach vyžívaš.“

Zarazene som pozrela pred seba, nechápajúc situáciu. Prečo sa unúval si to so mnou zopakovať? Ak tu aj so mnou bude krúžiť dve hodiny, budem meškať. Potrebovala som to trochu posúriť a tak som ho poprosila, aby mi teda ukázal, ako to myslí. Znovu začal zanietene kvákať o svojej predstave a ja som ho počúvala. Nikdy som ho nemusela opravovať. Vždy všetko naplánoval bezchybne.

„Na dvor by som chcel dať nejaké súťaže,“ rozprával a vyšli sme na dvor.

„Bola by som za telocvičňu. V piatok má pršať,“ prerušila som ho a vykročila ďalej. Na chvíľu sa zarazil a potom si to zapísal.

„Dobrý postreh, Lana,“ zaškeril sa a ďalej sme vykročili. „Ako dopadol včera ten pracovný pohovor?“ spýtal sa zrazu nečakane. Zastavila som a chvíľu rozmýšľala, kde si všetko v tej hlave ukladá.

„Fajn, teda viac než fajn. Mám ju a dnes začínam.“

„Tak to by sme mali aj končiť nech to stihneš, nie?“ spýtal sa a pozrel na hodinky. Vydesene som sa pozrela na čas a vydýchla si.

„Nestraš ma, ešte mám chvíľu čas. Myslím, že sme to všetko prešli, tak idem do šatne,“ povedala som a usmiala sa na neho. Pridal sa ku mne, aj on tam mal veci. Pýtal sa ma na robotu, no vykrúcala som sa z toho.

„Neviem, čoho sa obávaš, ak by si mi to povedala,“ zamrmlal pri skrinke a hodil na seba kabát. Ignorovala som ho a navliekla sa do kabáta. Zostal zrejme frustrovaný, že ho nevnímam.

„Dobre, tak to teda drž v tajnosti. Ale dúfam, že svoje povinnosti si splníš a nezabudneš na ten prednes.“ Víťazoslávne som sa usmiala a rozopla tašku.

„Neopováž sa znevažovať moju situáciu. Už ho mám napísaný,“ povedala som natešene a vyhodila pár zošitov von na lavičku.

„Ty nemáš čo robiť po škole,“ zachechtal sa a zrazu sa ozval, „už som ho našiel.“ Zamračila som sa do tašky, kde som ho hľadala.

Nebolo možné, aby ho našiel tak ľahko. Keď som však zbadala, ako drží môj zápisník, stuhla som od šoku. Schytila som ostatné zošity a snažila sa za ne skryť červenú tvár. A možno sa skryť pred jeho pohľadom. Práve som si jednou stranou posrala celú reputáciu. Skončila som.

„Rád by som vás privítal na dnešnom dni otvorených dverí v tejto škole, kde každá jedna stena je vystlaná tisíc dolárovkami. Moje meno je Nathaniel Grant a som prezident študentskej rady, vlastne v skratke, som idiot,“ hovoril monotónnym hlasom a ja som zavrela oči, akoby mi to pomohlo nevnímať jeho slová. „Rád by som sa zmienil o tom, že som strašne inteligentný a teším sa, že sa mi všetky dievčatá plazia pri nohách. Moje hobby je robiť si srandu z bezbranných dievčat...“ Ďalej si to už dočítal sám v tichosti. Nanešťastie nebol dlhý, takže som sa musela zmieriť s tým, že začal venovať pozornosť mne.

„Dokedy sa chceš skrývať za ten zošit?“ spýtal sa neutrálnym hlasom, z ktorého sa nedalo nič vyčítať. Strčila som zošit do tašky a ostala pozerať na podlahu. „Viceprezidentka, to vyzerá, akoby ste ma chceli uraziť.“ Nevedela som, čo by som mu na to povedala. Bola to pravda, chcela som ho v tej chvíli dokonca udrieť. No, on sa neprestával vyžívať v mojej situácii.

„Aha, dokonca som tu našiel aj slovo kokot, pekné,“ poznamenal, načo som sa strhla.

„To bolo na Adama...“ začala som protestovať a zarazila som sa. On sa na mňa vyškieral. Celý čas, čo som si myslela, že ma chce zabiť pohľadom sa tu smial na jeho opise.

„Nemyslím si, že si bezbranná,“ začal sa smiať a vytrhol si tú stránku zo zápisníku, ktorý mi podal. Našla som pravý prednes a podala mu ho. Snažila som sa mu nenápadne vytrhnúť ten zdrap papiera, no šikovne uhol rukou.

„To ti nevrátim,“ povedal s úsmevom a začal ho skladať.

„A čo s ním chceš robiť? Použiť to v riaditeľni, ako dôkaz toho, že už nemám čo robiť na poste viceprezidentky?“ vybehla som na neho nervózne.

Zatváril sa zmätene. „To som nemyslel. Práveže si to nechám, ako dôkaz vašej náklonnosti ku mne.“

Vždy, keď sa ma snažil rozhodiť, používal pri tom taký ja-môžem-všetko úsmev. Bola som na to úplne alergická. Aj teraz ho použil a ja som sa naježila ako mačka. Niekedy si hovorím, že som príliš impulzívna.

„Nemyslím, že šplháte po spoločenskom rebríčku dobrým smerom,“ zavrčala som a prešla okolo neho. „Vo vašom prípade treba ísť hore a nie dole!“

„Nemám inú možnosť, Lana, zdá sa, že ma z neho chceš zhodiť,“ uškrnul sa na mňa a zamával mi papierikom pred očami. Čakala som, že mi odletí dekel.

„Pre vás, viceprezidentka,“ zasyčala som a priam vyletela zo školy.

Za mojim chrbtom sa ozval výbuch a škola sa rozletela do vzduchu. No, dobre to som si len predstavovala. Kúpila som si cestou do práce silonky, len tak pre istotu. Ak mám mať šaty, budem sa so silonkami cítiť pohodlnejšie. Pri bare na mňa zakývala Diana a zavolala ďalšie dievča. Prišlo ku mne štíhle dievča v bielych minišatách a spod šiat jej vytŕčal lem podväzkov. Dlhé, svetlé vlasy mala rozpustené a veľkými modrými očami na mňa pozerala. Predstavila sa ako Barbara a viedla ma do šatne. Vypytovala sa ma na školu a život.

„Toto je tvoj prvý deň, predpokladám,“ poznamenala a otvorila dvere do šatne.

„Presne,“ ozvala som sa zarazene a pozerala sa po šatni. Bola to väčšia izba, plná skriniek a stojanov s oblečením. Na druhej strane boli toaletné stolíky, ktoré sa prehýbali pod tonami malovátok.

„To je fajn,“ zatiahla veselo a vyvalila sa k zrkadlu, aby si skontrolovala make up.

„Tvoja skrinka je číslo šesť. Kľúče nemáme. Ak by si veľmi chcela, môžeš si dať cenné veci do Callienej kancelárie. Topánky sú tam v tom botníku, šaty sú na vešiaku a môžeš sa upraviť, ak chceš,“ vysvetľovala mi veci a potom šla k dverám. „Mali by sme sa obliekať podobne, keď sme spolu na zmene.“

Ostala som tam sama aj s chaosom v hlave. Vzdychla som si a hodila tašku na sedačku. Prešla som k vešiaku a hľadala nejaké šaty. Prešla som námornícke uniformy, vojenské, až som natrafila na čierne, saténové šaty s čipkou. Navliekla som si ich na seba a pred zrkadlom som sa ponatriasala. Mali odhalený chrbát, potiahnutý len priesvitnou čipkou. Boli na jedno ramienko a končili však niekde v polovici stehien. Ak mi dnes niečo padne, zdvíhať to nebudem.

Povzdychla som si a otočila som sa pred zrkadlom. Mám odvahu ísť pracovať v takýchto šatách? Máš! Zhúkla som na seba v duchu. Je to niečo úplne nové. Výzvy som zbožňovala, tak čo strečkujem so šatami? Prehrabávala som sa v krásnych topánkach, kým som našla svoje číslo. Obula som si ich a prešla k toaletnému stolíku. Bezducho som sa po ňom prehliadala, keď do vnútra vpadla ďalšia postava. Mala snáď vlasy až po pás, blond farby a mala na sebe otrhané rifle a tenisky. Trochu zarazene na mňa pozrela a potom zavrela dvere.

„Ty musíš byť tá nová, že?“ spýtala sa ma, keď otvárala skrinku a hodila tam veci.

„Áno, volám sa Lana,“ predstavila som sa zdvorilo a znovu pozrela na stolík. Dievča ma chvíľu pozorovalo a potom prišlo ku mne. Prehrabávala sa vo veciach a vytiahla nový, červený rúž.

„Prvý deň sme sa tu všetci motali okolo stolíka. Som Gisele,“ povedala s úsmevom a natrela mi ním pery. Potom mi vyčesala vlasy do chvostu a usmiala sa na mňa.

„Myslím, že takto to bude fajn,“ prikývla uznanlivo a zamierila k šatníku.

„Si aj ty čašníčka?“ spýtala som sa a vybrala som si knihu z tašky. Gisele pokrútila hlavou a nechala šaty šatami.

„Som spoločníčka a zdá sa, že dnes mi nedodali šaty,“ zafrflala otrávene a hodila sa na sedačku. Nechala som ju v šatni a šla k baru. Barbara sa opierala o pult a veselo sa na mňa vyškierala.

„Tebe to ale svedčí. Si hotová kočka,“ pochválila ma a ja som jej poďakovala.

Spýtala som sa Diany, kde sa môžem zložiť s knihou, aby som im nezavadzala. Ukázala mi miesto na kraji a tak som sa tam vyšplhala. Po chvíli ma vyrušila Callie. Bola oblečená len v tričku a rifliach. Neuniklo mi, že má potetovanú ruku. Zaujímavé. Začala ma skúšať v otázkach a všetky som jej zodpovedala.

„Si super,“ pochválila ma. „Teraz prejdeme k tvojej práci. Budeš chodiť za ľuďmi, ako to normálne čašníci robia. Ak sa ťa niekto spýta, či robíš spoločníčku, povieš nie. Ak si chcú nejakú objednať, nahlásiš to pri bare aj s číslom stola. Niektorí sú tu stálymi zákazníkmi a poznajú ich aj po menách.“

„Ak by ťa niekto obťažoval, len nám kývni na bar a my to už vybavíme,“ vložila sa do toho Diana a v očiach sa jej divoko zableslo. 

Je švihnutá! Začula som niekde v mojej hlave. Barbara vyhnala Callie preč, aby ma nestrašila a sadla si oproti mne na stoličku. Pustila sa do debaty s Dianou a ja som sa začítala do knihy. Bola som tak v štvrtke, keď som začula svoje meno. Prebrala som sa do reality a všimla si, že čas pokročil a podnik bol zaplnený.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slap for Cinderella - 3. kapitola: