OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sláva zvíťazí... Znovu a zas! 11. kapitolka

10.03.2010 (17:00) • DarkPassion • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 932×

"Zvedavosť dokáže poraziť strach omnoho výraznejšie, ako odvaha."

11. kapitolka

hudba

Milý denníček, už musím končiť lebo mám ten prach aj v ušiach. Nos mi zapchal chumáče prachu a v ústach mám sucho. Tiež myslím, že už za pár minút ani neuvidím čo píšem. A ešte najhoršie je to, že si Kellan ľahol na posteľ a pripučil ma k zemi. Som bezmocná! Rozmýšľam či ho vystraším, že má pod posteľou bubuláka alebo on na také blbosti verí... alebo mu zlomím chrbticu ale viac sa mi páči prvá varianta!

Tak sa teda maj a prajem ti príjemné sny. Inak zajtra by malo pršať tak ťa musím schovať niekam inam a nie na balkón pod kvetináč. Tam ti musí byť, ale sakriš dobrá zima! Som ja, ale neohľaduplná sviňucha...

Zdá sa mi to alebo cítim... nie! Bože! Pri ruke mám mŕtvu rybičku. Milý denníček práve som vypľula vlastný žalúdok!

18.7.2004 o 02:45

Milý denníček, chystajú sa na mňa vybafnúť skúšky a ja som v prdeli. Vôbec som sa na tie písmenká v knihách nepozrela! Teraz so zmetáčikom na seba vôbec nemáme čas a mňa to štve... tiež ma desí výber školy. Kellan mi sľúbil, že ma neopustí... nemôže. Keby to spravil ostanem úplne sama. Rodičia ma nenávida za to, že nič nie som... nič neznamenám.

Bože už začínam byť sentimentálna... asi si pustím rozprávku Ariel. Včera  som sa strááášne nudila. Naozaj som nevedela čo so sebou. Ani Kellan mi nepomohol. Obaja sme sa museli učiť a to nás zabíjalo. Kell ležal na SkateBorde a na hlave mal knížku. Nohami sa odrážal stále do predu a do zadu. Tomu sa hovorí učenie. Ja som ležala rozvalená na klavíri a stláčala klávesy. A nesmiem zabudnúť! Ležala som na učebniciach z geošky... náhodou som sa naučila zaujímavé veci. Že keď si nevysmrkáte nos, keď máte pocit, že vám vyteká sopel... tak to iba pocit nebude!

PS: Som pod Kellovou postelou, ale povysávala som! Chudák rybička! Najprv mi upchala vysávač... potom nešla spláchnuť a na koniec ju zožrala susedkina mačka... poprosím minútku ticha!

Ráno som sa zobudial obsypaná knihami. No do riti... takže dnes to pre zmenu nebude invázia veveríc, ale kníh  a učebníc! Mám strach čo to bude nabudúce... kozie bobečky na obed?

Chodte preč vy hnusné potvory. Začala som ich od seba odhadzovať a skákať po posteli.

„Zoe?“ Nakukol dnu Kell a ja som sa začala strašne smiať.

„A to som ti ešte nepodal dnešnú dávku Granka!“ zasmial sa a skočil ku mne. Stiahol ma za nohy a prehodil si ma cez plece. Tak toto už nie je v poriadku. To tí muži fakt nemajú nič iné na práci? Len ma nosiť na rukách? No počkať... ako dobre to znie! Tak to sa mi páči... len si ma noste vy zvery!

„Už sme tu sestrička,“ zložil ma na barovú stoličku a ja som sa oprela o kuchynskú linku.

„Dnes budete šéfkuchárom vy? Pane,“ usmiala som sa na neho a on sa iba zasmial... na pár minút sa niekam stratil a prišiel s papierovou  čapičkou na hlave.

„Tak a teraz som dokonalý,“ mrkol na mňa a priskočil k šporáku.

„Naozaj to zvládneš?“

„Som váš šéfkuchár madam, nemajte obavy!“ no ja ich naozaj mám... teraz sa nebojím, že by ma otrávil, ale toho, že si upečie chĺpky na pupku!

„Kell pozor!“ zavrešťala som, keď sa zaháňal nožíkom.

„Nebojte sa! To sú moje kúsky!“ mrkol na mňa. To je fakt pripečenec... do kým si neodreže prst tu bude šaškovať!

Urobil mi naozaj očarujúco dobré raňajky... pár palaciniek máme nalepených na plafóne, ale to nejako zvládneme.

„Kellan... zodvihni ma vyššie!“ načahovala som sa hore k plafónu a snažila sa zoškrabať tie palacinky, no boli ako z cementu... toto naozaj nemôžeme riskovať... keby nám to padlo na hlavu neručím za naše zdravie. No dobre na tom Kellanovom by sa už nemalo čo ničiť, ale čo ja nevinná duša?!

Sedela som dole pri telke a jedla pukance... no hádzala som si ich do pusy a všetky ležali okolo mňa. Kellan si vyšiel niekam s Ashley a mne Rob stále nevolal...

Zrazu zazvonil mobil a ja som sa tak vyľakala, že som spadla zo sedačky. Plazila som sa až k stolíku a rukou našmátrala mobil.

„Prosím?“

„Miláčik?“

„No kde si ty opičiak? Ako si to predst...“

„Som tu...“ prerušil moje slová... no nie z telefónu, ale spoza môjho chrbta.

Rozosmiala som sa a vstala zo zeme...  skočila som mu do náručia a obmotala si nohy okolo jeho pásu.

„Tak moc si mi chýbal!“

„V telefóne to tak neznelo... opička,“ zasmial sa a pobozkal ma nežne na pery.

„Kde si bol včera?“

„Musel som sa učiť,“ vyzeral pri tomto nejak zvláštne, ako keby mi niečo tajil. On nechce aby som niečo vedela... alebo blúznim. Áno to je ten správny dôvod. Stačí, že sa mi snívalo o chlpatej pazuche Karla Gotta. Fuj tie šedivé chĺpky! Blé, myslím, že hodím tyčku ešte teraz... tie malé potvorky čo sa mú hojdali na chĺpkoch... STOP!

„Aha... a čo podnikneme dnes?“ On sa usmial a spoza chrbta vytiahol pikniový kôš.

„Spravíme si piknik u vás na záhrade!“

Ležím na Robovi a on ma kŕmi čerstvými jahodami. To vám poviem... to je iná mňamka a ešte, keď ktomu pripočítam jeho sladké bozky.

„Hej ta bola moja!“ zamrnčal a pozeral sa na jahodu v mojich perách.

„Tak ši poď po ňu...“ zašušlala som a on sa šibalsky usmial. Nahol sa a odksuol si z jahody. Naše pery sa dotkli a my sme sa úplne zahĺbili do našeho bozku.

Samozrejme nám túto krásnu, sladkú chvíľu musel niekto hneď pokaziť.

„Mládež pokazená!“ kričala na nás tá stará baba a my sme sa rozosmiali na celú záhradu.

„Nebojte teta...“ kričal na ňu Rob, no ona sa zamračila a hodila do ňeho starú papuču. To nie! Ešte mi chudáčik dostane nejakú pleseň na päty.

„Teta ukludnite sa! Ja som vám protézu neukradla!“ zavrčala som na ňu a pomáhala Robovi vstať. Potom po nás začala hádzať hovienka od jej sliepok. Videli by ste niekoho chovať sliepky v Californii? Máte tu jasný prípad... ona je psychopat! Lochneská príšera!

Pomóóc! So smiechom sme utiekli dnu a zakotvili u mňa v izbe. Ležali sme v posteli a maznali sa. Položila som si hlavu na jeho hruď a počúvala ten najcenejší zvuk.

Buch, buch... buch, buch...

Bez jeho srdca by nebolo moje srdce... Milujem ho!

Milý denníček, rozmýšľam... o šťastí. Je to abstraktné alebo hmotné slovo. Môžem sa ho chytiť a nechať sa ním viesť životom? Alebo s nami hrá iba piškvorky. Lebo ja sa tak cítim. Možno si iba vyberá... tých, ktorí sú mu sypmatický. Môj život je ako jedno veľké domino. Raz padám a inokedy stojím pevne na zemi.

Dobre už začínam zasa bľabotať. Ale ten čistiaci prostriedok ktorým som umyla Kellanovi zem pod posteľou je nejaký silný. Do prdele! Dúfa,, že sa zo mňa nestáva feťák... lebo mám chuť utekať do kúpeľne strčiť si nos do flašky s prostriedkom. Jú... okej ja už musím ísť lebo mi po prvé odpadne ruka alebo dostanem zápal karpálneho tunelu! Inak... dúfam, že mi budeš na skúšky držať palce lebo ja hádžem bobky za sebou už teraz. Mám ťa rada denníček si super človek... Bože mne už to dobre šibe na tú hlavu!

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sláva zvíťazí... Znovu a zas! 11. kapitolka: