OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sláva zvíťazí... Znovu a zas! 12. kapitola

18.03.2010 (17:00) • DarkPassion • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 946×

Si vis pacem, para bellum

12. kapitolka

hudba

Milý denníček, rozmýšľam... o šťastí. Je to abstraktné alebo hmotné slovo. Môžem sa ho chytiť a nechať sa ním viesť životom? Alebo s nami hrá iba piškvorky. Lebo ja sa tak cítim. Možno si iba vyberá... tých, ktorí sú mu sympatický. Môj život je ako jedno veľké domino. Raz padám a inokedy stojím pevne na zemi.

Dobre už začínam zasa bľabotať. Ale ten čistiaci prostriedok ktorým som umyla Kellanovi zem pod posteľou je nejaký silný. Do prdele! Dúfa,, že sa zo mňa nestáva feťák... lebo mám chuť utekať do kúpeľne strčiť si nos do flašky s prostriedkom. Jú... okej ja už musím ísť lebo mi po prvé odpadne ruka alebo dostanem zápal karpálneho tunelu! Inak... dúfam, že mi budeš na skúšky držať palce lebo ja hádžem bobky za sebou už teraz. Mám ťa rada denníček si super človek... Bože mne už to dobre šibe na tú hlavu!

21.4.2004 o 17:15

Milý denníček je po všetkom. Je po tom všetkom čo som milovala. Myslela som si, že tých ktorých miluje, že pre nich niečo znamenám, že sú pravda tie ich slová. Sedím v aute... už odo mňa neočakávaj skrýše... ani smiech. Moje srdce stvrdlo v kameň. Myslela som... Bože čo to trepem? Stále len myslím a už to k sakru bolí! Ty mi más pomáhať a nie ma ešte viac deptať! Kur... sakra. Už nebudem doma... s Kellanom, Ashley a už ani s ním. Sedím v aute a usmievam sa nad spomienkami. No keď sa vrátim späť... po lícach mi tečú slzy. Zotieram si ich... snažím sa usmiať, ale oni ma stále otravujú. Cestujú po mojej bledej tvári. Spomínam na našu spoločnú noc s Robom. Áno milovali sme sa... deň pred skúškami... deň pred tým všetkým. Možno... keby som sa tak  nehnevala... Ale čoby! To nie je moja vina! Oni sa rozhodli ma opustiť! Sľúbil to... on to sľúbil. Teraz cestujem k rodičom... nový život ma volá. Pre niekoho by to život bol, ale pre mňa nie. Lebo ja som práve stratila rodinu a i lásku môjho srdca.

PS: Za jazdi by som naozaj nemala písať. Bože... už nemám ani nikoho k tomu aby mi to vytkol. Nenávidím tento svet a ľudí... fuj taký názov k nim ani nesedí... každí kto okolo mňa prejde alebo sa na mňa pozrie je obyčajný hovnivál!

Buch buch... buch buch, počúvala som ten dar. Bolo krásne počuť ho. Viem, že tento zvuk by som rozoznala aj na 1000km.

„Miláčik?“ ozvala sa moja láska a ja som zbystrela. Oprela som sa o lakte a on sa len šibalsky usmieval.

„No?“

„Povieš mi čo je tá knižka medzi plyšákmi?“ No to vieš. To by si chcel až moc veľa, miláčik. Pretože to je môj denníček. Kde píšem aj o tom či mám na prste necht plesnivý alebo či mi rastie chlp na pupku! Až tak tajné to je!

„Nie, zlatko nepoviem,“ nahodil smutný kukuč, ale ja som jeho pozornosť odviedla niekam inam. Pohladila som ho po hrudníku a pobozkala na krk.

„Naozaj ma štveš,“ zavrčal na mňa.

„Naozaj?“ zašušlala som a bozkávala ho neustále na krku. Nabiehali mu zimomriavky a bol ticho... ha, som ťa dostala chlapče! Strčila som mu ruku pod tričko a prešla mu po svaloch na brušku.

„Milujem ťa!“ šepol mi do vlasov a pretočil sa pomaličky nado mňa. Pri tom sa naše pery neopúšťali. Prevalil sa nado mňa a zohol sa k lemu môjho trička. Vzal do  zubov a vyhŕňal hore. Ja som sa smiala a strapatila mu vlasy.

„Si blázon.“

„Nie, ja som šelma... wrrr!“ vrčal na mňa ako malé splašené mačiatko. Zavrela som oči, ale môj úsmev nemizol. Jemne mi perami prechádzal po nahom tele. Rozopínala som mu gombíky od košele a on sa mi smial. Ja nemôžem za to, že tie hajzlíky sa nechcú rozopnúť! Keď som sa už mračila viac než dosť a on sa na mne iba zabával, trhla som a bolo po gombíkoch.

„Tá bola nová!“ smutne sa pozrel do rohu, ja som ho chytila za líčka a pritiahla si jeho pery. Bozkávali sme sa, hladili naše telá. Keď už sme boli iba v poslednom prádle cítila som motýle v bruchu. Nemuseli sme rozprávať. Stačili nám jednoduché dotyky... vzdychy našich mien.

Boli sme úplne nahý... pravou rukou ma chytil za líce a donútil ma pozrieť sa mu do očí. Druhou mi prešiel od ramena až po stehno.

„Milujem ťa Zoe!“

Nahla som sa a pobozkala ho na nos. Hladila som ho po svaloch na chrbte a privrela oči. Ešte raz sa na mňa spýtavo pozrel a ja som sa iba usmiala. Keď do mňa vnikol nastala toľko očakávaná rozkoš. Celé telo i duša sa mi trepala šťastím... a vzrušením. Prehla som svoje telo pod jeho dotykmi. Vzdychala som jeho meno a nechala sa hľadiť. Oblialo ma horko a celé telo sa mi roztriaslo... dosiahla som vrcholu. Rob kúsok po mne.

Ležala som mu na hrudníku a oddychovala. Mala som zavreté oči a čakala kým na mňa doľahne únava, ale toľko šťastia ma nenechalo spať.

„Bolo to krásne,“ usmiala som sa a pohladila ho po nahej hrudi. On si vzdychol a jednoducho ma pobozkal do vlasov. Zaspala som v náručí niekoho, kto je pre mňa viac než... čo ja viem sušienka a tie mám naozaj rada na to pozor! Ale nie... je to kus môjho srdca, neodlučiteľná časť.

Otvorila som oči... nie nezobudili ma slnečné lúče ani nič také romantické. Ale zmetáčikove chrápanie!

„Rob!“ zachraptila som a strčila do neho rukou.

„Mhm... už idem mami,“ Bože toto nemyslí vážne! Otočila som sa k nemu a môj rozzúrený pohľad znežnel. Bol krásny... ako malé, veľké bábo. Pohladila som ho po tvári a pobozkala na každučkú časť jeho tváre. Čelo, nos, líčka, lícne kosti, kútiky úst pery a na koniec viečka.

„Zoe?“ Zívol a ja som sa rozosmiala.

Vstala som z postele a pozrela sa na digitálne hodinky. Sakra... ani som sa neučila na skúšky!

„Vstávaj chrobáčik... skúšky!“

„No do riti...“ vstal a utekal do kúpeľne. Bol zlatý... najprv si v tej rýchlosti zabudol obliecť gate.

„Rob?“

„No?“

„Vieš... ako mňa priťahuješ takto ešte viac... ale ľudia v škole by mohli mať iný názor,“ usmiala som sa a ukázala na jeho nohy. Prehrabol si vlasy a utekal sa obliecť.

hudba

Takže mám po skúškach. Usmievala som sa na ľudí a tí na mňa nechápavo pozerali. Šepkali si... ľadová kráľovná roztala... a podobne. Škoda, že ma tak prestávajú prezývať... mne sa to ták páčilo! Utekala som domov a nikoho nikde. S Robom sme sa rozhodli, že dnes zájdeme k jazeru... chcem kŕmiť kačičky. Juchú!

Hodila som kľúče na stôl a všimla si obálky. Zodvihla som obočie a schmatla obálky. Takže kto na nás myslí?!

Oznámenie prijatia na umeleckú školu Portlasont

Obálka mi padla z rúk... a moje telo sa roztriaslo. On tam poslal svoje papiere. Chce ísť preč. Čaká na odpoveď a mňa tu nechá samú. Nie, nie, nie. Ležali tu tri také obálky. Takže si to spočítame. Ashley, Kellan a... zmetáčik. Cítila som ako ma pri každom pomyslení na ich mená pichlo pri srdci. Otvorila som všetky tri obálky. Prijatý, prijatý, prijatá. Nie! Zoskočila som z barovej stoličky a utekala hore do izby. Schmatla som Kellanovu cestovnú tašku a bežala k sebe. Nahádzala som do nej najpotrebnejšie veci. Bola som rada, že ešte stojím na nohách. Chceli ma opustiť... a ani som im nestála za pravdu. Zbehla som dole s taškou a zobrala si jedlo a kľúče. Slané a teplé slzy sa mi kotúľali po tvári. Vôbec som nevidela kadiaľ ide.

„Zoe? Zoe! Kam ideš?!“ Počula som Kellanov hlas. Nepočujem ho... nie je tu... nič sa nestalo!

„Do riti Zoe!“

„Pusti ma! Vypadni!“ Kričala som a hádzala rukami.

„Ako si mi to mohol urobiť? Opustiť ma? Vravel si, že ostaneš, že ma miluje Kellan!“ kričala som a držala ho pevne za lem košele. V očiach mal strach a zúfalstvo. Tak na to ti zhlboka kašlem! Vytrhla som sa mu a nastúpila do auta. Videla som ako tam stojí zo zvesenými rukami. Trhalo mi to srdce, no on mi ublížil ešte viac. Zabíjal ma ten pohľad, ale ta zrada ešte viac. Oni mi to sľúbili. Nikoho nemám... ostanem sama. A tak či tak takto im dávam možnosť žiť svoj herecký život. Ten do ktorého ja nepatrím ani som nikdy nepatrila. Naštartovala som a išla nevedno kam. Keď som bola dosť ďaleko, zastavila som a hlavu si oprela o volant. Ruky som si obmotala okolo pásu a zhlboka dýchala. Aj keď to nešlo... moje vzlyky otriasali celým telom. Tak veľmi to bolí...

Milý denníček,

sedím tu v aute už jeden deň. Sedím tu na tomto zaparkovanom mieste a snažím sa dýchať. Možno by som mala ísť... ale kam? Kam sa mám vybrať? Pozerám sa pred seba, ale hýbať telom neviem. Zvoní mi mobil? Možno... ani neviem či dýcham. Som rada, že ťa mám. Lebo ty si jediný kto so mnou ostane. A za to ti ďakujem. Je to hlúpe rozprávať sa s neživou vecou... ale pre mňa si niečo ako najlepší priateľ.  Už som moc sentimentálna ja viem... najradšej by som ale teraz skočila pod auto. Tak ma pochop a trochu ma podrž... ale veď ako. Presne to je to... že ty ma tvojimi slovami nemôžeš uraziť alebo zraniť, ale nevieš ma ani vytiahnuť z temnoty. Cítim ako sa pomaličky rozpadám...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sláva zvíťazí... Znovu a zas! 12. kapitola: