OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sláva zvíťazí... Znovu a zas! 13. kapitola

24.04.2010 (16:00) • DarkPassion • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 843×

"Tak toto je pre mňa nový začiatok.

Teda pre nás dvoch.

Uch, bola by som zabudla, keď ťa ešte nie je ani vidieť."

13. kapitola

Milý denníček,

sedím tu v aute už jeden deň. Sedím tu na tomto zaparkovanom mieste a snažím sa dýchať. Možno by som mala ísť... ale kam? Kam sa mám vybrať? Pozerám sa pred seba, ale hýbať telom neviem. Zvoní mi mobil? Možno... ani neviem či dýcham. Som rada, že ťa mám. Lebo ty si jediný kto so mnou ostane. A za to ti ďakujem. Je to hlúpe rozprávať sa s neživou vecou... ale pre mňa si niečo ako najlepší priateľ.  Už som moc sentimentálna ja viem... najradšej by som ale teraz skočila pod auto. Tak ma pochop a trochu ma podrž... ale veď ako. Presne to je to... že ty ma tvojimi slovami nemôžeš uraziť alebo zraniť, ale nevieš ma ani vytiahnuť z temnoty. Cítim ako sa pomaličky rozpadám...

01.5. 2004 o 23:45

Som sama... tak ako som mohla očakávať. Kričím na seba, bež, utekaj, choď domov. Lenže ja už nemám svoj domov. Už sú to mesiac, čo som od nich utiekla. Utiekla som od neustáleho smiechu, radosti a šťastia. K sakru s mojou tvrdohlavosťou. Teraz som s nimi mohla opekať na záhrade a hádať sa so starou babkou... alebo jej kradnúť čerešne zo záhrady. Alebo sa smiať na Kellanovi a jeho panickom strachu z tej plesnivej mačky.

Možno keby som to všetko brala inak, tak by som mohla byť s Robom. Dosť! Stačilo už to nebude tá stará Zoe. Kur... do riti, mám chuť niekomu kusnúť do stehna. Viete hovorí sa, že psa vycvičíte najlepšie tak, teda ak neposlúcha, tak, že mu kusnete do stehna. Ukážete tým kto je pán a vlastne bude mať rešpekt. Lenže komu budem do stehna kúsať ja? Vlastnej mame? Čo keď si ani neholí nohy? Možno sa to môjmu otcovi páči... a možno. Bože, už buď ticho , Zoe! Som ako pokazený gramofón!

PS: Ak mama s otcom nebudú večer tichšie... asi dobre viete na čo narážam. Ale ak neobmedzia svoju hlučnosť odchádzam! No, dobre to zrovna nie, ale už by aj stačilo! Inak ich rozkúšem a nebudú to iba stehná!

hudba

„Zoe!“ vrešťala na mňa mama a ja som mala chuť zobrať sekáčik na mäso a...

„Idem!“

„Pohni si! Raňajky sa nerobia samy!“

„A čo som ja? Toastovač?!“ kričala som a zamkla dvere do mojej novej izby. Keby ste to videli. Mama hneď ako som došla, začala zariaďovať. A na ružovo! Nie! Nuž takže sa zo mňa stala ružová panna na hranie.

Zliezla som tie nechutné schody až dole. Pozerať sa znovu na tie kyslé tváre mojich rodičov je horšie ako film Umučenie Krista. Och, rozmýšľala som nad kláštorom, ale kto by zobral k sebe devianta ako som ja? Dnes ma čaká prvý deň v novej škole. Hulá, hulá presne tak Vysoká škola volá.

„Dobré ráno.“

„Ako komu, Zoe. Tvoj braček nám stále volá. To ťa nenapadlo, že môže byť z toho ako si sa zachovala nešťastný?“

„A vás nenapadlo to, že JA môžem byť nešťastná z toho ako sa zachoval on?“

„Ale...“

„Viete čo? Choďte do... ale nič.“ Zakrútila som hlavou a zabuchla za sebou dvere. Nebudem sa znižovať až tak dole... nadávať vlastným rodičom do oči je podľa mňa úbohé. Radšej si to bude cestou do školy mrmlať v aute.

Stála som na červenej a v sekunde, keď som sa šla pohnúť ma ten posraný holub osral. Stiahla som okienko a začala na neho kričať.

„Ty debil! Nevidíš kde serieš? Rieš si svoje tráviace problémy inde! Ty... hlupák hlúpy!“ kričala som a rozhadzovala rukami tak ako sa dalo. Pán, čo sedel v aute vedľa mňa na mňa čumel, ako na blázna.

„A vy, čo čumíte? Máte tiež nejaký problém?“ zavrčala som a ten chlapík zavrtel hlavou a ako nabehla zelená, utekal preč. Dnešný svet je strašne neohľaduplný. Načo sú brokovnice? Veď jednoducho vyleziem na strechu domu a pár holubom ukážem správnu cestu! Pustila som si v aute hudbu a hrali len samé braky... Kesha- blah blah blah  sa ešte ako tak dalo... snažila som sa zapadnúť do tohto mesta. Mesta kde dievčatá krútia zadkom a myslia si, že  sú zadkami sveta. Chalani, ktorí si capnú gél na vlasy a hrajú na ihrisku futbal bez tričiek. Bože, kam som sa to dostala?

Keď mi skončila škola tešila som sa ako malý alík. Viete si to predstaviť? Ako profesori boli super, škola tiež a hodiny bomba, ale ľudia v nej? Prosím  za všetkých gumených macíkov, že budem dobrá ak zmeníš trochu ľudstvo v tomto meste. Budem si dávať aj ponožky správne na nohy... sľubujem. Už žiadne také, že jedna bude modrá a druhá čierna. Budem poctivo písať do každého riadku a nikdy za okraj. A hlavne zmiernim moje vyskakovanie na ľudí. Ale až od zajtra dobre?

„Ahoj, ty si Zoe Lutzová však?“ usmiala sa na mňa preafektovaná blondína z predmestia. Odkiaľ ju  poznám? Vždy sedí na fontáne na predmestí a pozoruje chlapcov, čo prechádzajú okolo a samozrejme slintajú nad jej veľkým dekoltom.

„Praješ si niečo?“

„Je pravda, že si sestra Kellana Lutza a bývalá priateľka Roberta Pattinsona?“ Ty... ludra. Ja ju snáď zabijem. Milo som sa na ňu usmiala a ona zaklipkala svojimi umelými mihalnicami.

„Tak takto...“

„Monika.“

„Tak takto Monika, ak sa ma ešte raz opýtaš na moje súkromie. Alebo vôbec ak ma ešte oslovíš, nebudeš prvá čo skončí počítaním  šišiek na strome.“ Mrkla som na ňu a pobrala sa preč. Myslím, že som jej to povedala celkom milo. Veď som ti to prisľúbila, no nie, Bože?!

Už už som otvárala auto keby sa ku mne nehnali slepcie, ako boli tie pre Monikou. Tak a dosť! Kde sa tu dá skryť? A stretnem tu ešte nejakého zmetáčika? Rýchlo som sa zamkla v aute a trúbila aby mi zmizli z cesty. Veď sa chovajú ako na strednej. Ja chcem vankúš a studenú vodu. A hlavne Kellanove objatie. K sakru s nimi!

hudba

Opár minút som bola už úplne inde... skončila som pred lekárňou. O áno zabudla som vám povedať, že mi mešká no... uvidíme.

„Dobrý deň.“ Usmiala som sa na pani lekárničku a ona si trošku zosunula okuliare a postavila sa na špičky aby ma videla.

„Dobrý, dobrý, prajete si niečo?“

„Ehm, chcela by som vás poprosiť o tehotenský test.“ Môj hlas bol tenký... videli ste niekedy Madagaskar? Tak ako to malé čudo.

Keď som sa vyhla jej pohľadu odľahlo mi.  Teraz mi pripadá ako keby to na mne každí videl... som tehotná? Vyzerám tak? Mám bruško? Nie! Som stále normálna Zoe a nič sa mi nemôže stať. Žiadne dieťa ani žalúdočné vredy  a dokonca ani vyrážky! Nič, nič, nič.

Stála som doma pred kúpeľnou a v duchu na seba kričala. Ak si tehotná Zoe! Tak... Bože, čo budem robiť? Dieťa stále kaká, ciká dokonca aj prdí. Nie, ja to nezvládnem. Ja, nie som pripravená na plačúce dieťa. Nie som pripravená... chcem doštudovať školu a začať zo žurnalistikou... alebo si otvorím cukráreň. Alebo sa odsťahujem do malého mestečka. Alebo... ja neviem nafarbím si hlavu na červeno a budem celý život skákať na jednej nohe len mi nehovorte, že čakám malé pokakané dieťa. S vlasmi ako Rob, s očami ako Rob, s úsmevom ako Rob. Nie! Dosť, lebo ako neprestanem ešte sa s tým začnem pomaličky a pekne mieriť a to nechceme však! Začal zvoniť zvonček a ja som až nadskočila. Som rada, že tu nie je taký nízky strop... otvorila som dvere a schmatla test. Tak a teraz sa na to pozrieť... nemala by som si najprv sadnúť? Alebo nebolo by lepšie pozrieť si to zajtra? Možno pozajtra alebo vôbec... Sakra Zoe! Tri, dva, jedna...

Bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože, bože...

O 10 minút

bože, bože, bože... som tehotná. Čakám dieťa s tým hajzlom. Ja ho zabijem... hajzel jeden. Nenávidím ho. Rozbehla som sa do izby a balila veci. Do prdele... kurnik šopa! Hádzala som všetko ale naozaj všetko do tašiek. Oblečenie, kozmetiku, obľúbenú deku, Cdečká všetko. Keď som mala všetko v taškách, vynosila som to do auta. Zabalila som si jedlo... napísala rodičom list, že sa sťahujem. Zobrala som si peniaze a nasadla do auta. Nezabudla som ani na kreditku... už keď som sedela v aute došlo mi, že robím hlúposť. Buchla som si hlavu o volant a nadávala tomu debilovi do všelijakých nepekných výrazov. Keď som sa spamätala vybalila som veci a sadla si do kresla pred krbom... v rukách som držala horúce kakao a čakala na mamu a oca. Do pekla... prečo sa toto musí stať práve mne? Prečo práve jeho spermie musia pracovať tak ako majú? Hnusné malé potvory!

Milý denníček, ležím v posteli a rozmýšľam nad všetkým čo sa dnes stalo. Je zvláštne ako môžu mať veci tak rýchli spád. No, nie? V jeden deň nasraná, osraná a ešte aj tehotná. Bože, čo to bude mať ten drobec za matku? Veď ma zatknú za to ako to malé šulo zničím mojimi teóriami o svete. Chudák drobec... ale tak čo si chcel to máš. A ešte aby som nezabudla  zajtra sa chystám na ples. Na ples, ktorý sa koná na počesť nového filmu v ktorom hrá aj môj brat Kellan Lutz. A samozrejme na tom plese nemôže chýbať moja mama a ani otec. A keby som neprišla ja... celý večer som počúvala „ Povieš mi, čo by to bolo za móresy?“ no hovno by to bolo. Kurnik šopa... musím kúpiť nejaké kobilky a hodiť im to medzi kabáty, možno sa celá tá šaškáreň skončí skôr.

PS: Denníček keby si videl moje šaty... tak vieš aj ja  musím trochu trucovať. Som predsa Zoe Lutzová!

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sláva zvíťazí... Znovu a zas! 13. kapitola: